Pani Mária, ktorú volajú Babuľa, mala vtedy 54 rokov a na manžela spomína stále. „Boli sme spolu v dobrom aj v zlom, kým nás smrť nerozdelila,“ povedala pani Krajíčková.
V čase, keď sa zoznámili, Mária pracovala ako produkčná v detskej a mládežníckej redakcii Slovenskej televízie. „Kolegyne ma navnadili, aby som sa naňho prišla pozrieť, keď k nám príde na kamerovú skúšku. Je vraj výnimočný a je s ním veľká zábava. Mne však pripadal ako čudo. Bol chudý, s divnými okuliarmi, v námorníckom tričku, hrozných modrých nohaviciach a otrasných sandáloch. Pohybovala som sa v spoločnosti iných pánov hercov, takže som sa z neho nezbláznila,“ spomínala. „S Ivanom nebol celkom bezproblémový život. On žil veľmi pre svoju prácu, pre kolegov, pretože to bola tímová práca.“
Pracovné tempo si nakoniec vybralo svoju daň. Keď Krajíčkovi diagnostikovali rakovinu, už mal metastázy všade. Nakoniec svoj boj veľký zabávač 5. júna 1997 prehral. Manželka sa o neho starala až do posledného dychu. „Keď som za Ivanom chodievala do podkrovia, kde odpočíval, mnohokrát som si uvedomila, aké je to ťažké. Aj keď viete, že niet pomoci, stále som ho povzbudzovala, že sa to všetko upraví a on bude s nami, pretože ho liečia najlepší odborníci. On sa ma často pýtal, či si myslím, že nezomrie a či sa to môže zmeniť,“ spomínala Krajíčková. Po smrti manžela sa pani Mária upäla už len na ich deti – syna Ivana a dcéru Sašu, a vnuka Maťka. „Vedela som, že žiadny iný vzťah už nebudem mať, pretože už nikdy by som nechcela zažiť taký smutný koniec ako s Ivanom,“ dodala.
