Mnohí Patrika Vrbovského, známeho ako raper Rytmus, vnímajú iba cez nadávky v jeho piesňach. Lenže pri tomto rozhovore ukázal aj svoju druhú tvár. Odhodil pózy a zrazu sme sa nestačili čudovať. Všetci. Aj on sám po stretnutí priznal: „Takýto dlhý rozhovor som ešte nikdy nerobil.“ Spoznajte skutočného Rytmusa.
Do kín prišiel film Sídliskový sen, ktorý o vás nakrútil režisér Miro Drobný. Ako ho vy osobne vnímate?
Beriem to ako samozrejmosť, ako šíriť odkaz. Je to film o jednej etape môjho života. Oslovujem generácie a hovorím za nich o veciach, ktoré sa ťažko hovoria nahlas.
Napríklad?
Nikto nehovorí otvorene v skladbách o problémoch v rodinách, nikto v hudbe nevyjadruje, aký je tu systém a aké sú postoje mladých. Dovtedy, kým tu nebol rap, bolo všetko neskutočne básnicky krásne, rôzne nezmyselné metaforické texty... Nikto nerebeloval a nikto v hudbe nemal odvahu povedať otvorene svoj názor. Buď to bolo zašifrované, alebo povedané intelektuálnou rečou akou sa väčšina Slovenska ani nevyjadruje. A od tohto som tu presne ja. Pomenovať veci priamo, jednoducho a trefne. Presne tak ako sa vyjadrujú naše a mladšie generácie. Bez servítky, uvoľnene a slobodne. Nekalkulujem, buď stratím alebo získam. A presne pre toto ma ľudia nasledujú.
Sľubujete si niečo od toho filmu?
Nič. To, čo príde ma nezaujíma, nemám šancu to ovplyvniť. Chem, aby som po sebe zanechal kvalitný projekt a pravdu, bez masky. Tak ako to je, pretože nepatrím medzi tých 90 percent ľudí v šoubiznise, ktorí hrajú chutnučké divadielko.
Vo vašej rodine nakrúcal režisér aj skrytou kamerou. Vyplávali na povrch veci, ktoré by sa inak do filmu nedostali?
Jasné. Človek je inak uvoľnený, keď má pocit, že ho nikto netočí.
Nemali ste snahu dostať to z filmu preč?
Nie, skôr som chcel ešte pridať, pretože režisér vyhadzoval.
To, čo sa do filmu nezmestilo, je aj silný príbeh o Robovi (26), ktorý zomrel na rakovinu a jeho mama vám napísala dojímavý list.
Bolo to silné. Zrazu mi napíše mama mladého chalana, ktorý napriek tomu, že bojoval so smrteľnou chorobou, si púšťal moje piesne, ktoré mu dodávali nádej a silu. To sa nedá ani opísať, čo to pre mňa znamená. Nie je to jeden prípad, každú chvíľu mi niekto volá, že niekomu zomiera dieťa a ich posledným prianím je vidieť alebo počuť Rytmusa.
Roba i mnohých ďalších mladých ľudí odprevádzala na poslednej ceste vaša pieseň Počkaj tam na nás hore. To je tiež svojím spôsobom pocta...
Je to pieseň, ktorá vznikla, keď mi zomrel kamarát ako pocta všetkým, ktorí zomreli mladí.
Lenže práve kvôli tejto piesni vznikla kauza, keď si ju mladík v Petržalke púšťal dokola a šiel potom spáchať samovraždu. Beriete si to za svoje, že sa to stalo?
Absolútny nezmysel. Ten chlapčisko nemohol byť v poriadku, nevyrastal v ideálnych podmienkach. Zaujímavé, že skladba je inak Kontrafaktu a hodilo sa to len a len na mňa. Prečo? Moje texty nikoho nenavádzajú, aby zomrel. My rapujeme o tom, aby človek život miloval a makal na sebe. Nechcem byť otrokom fanúšikov. Robím to, čo cítim.
V piesni List otcovi hovoríte, že ste mali pol roka, keď od vás odišiel, bil mamu a kde bol, keď ste sa učili chodiť, a keď vám deti nadávali do Cigánov... Čo z toho je pravda?
Všetko. Nechápem na základe čoho vám aj napadá, že by to ani nemala byť pravda. Nič také prevratné a šokujúce tam ani nehovorím. To, čo som tam vymenoval, sa stáva mnohým, len nikto to nepovie takto priamo. Rodičia sa rozviedli a mama mi povedala, že ju bil. A kde bol, keď mi nadávali do Cigánov? To je skôr otázka preňho. Stále mi nadávajú, ale teraz skôr anonymne, lebo môj status je už úplne inde ako kedysi. Ale v detstve to bolo každú chvíľu. Decká sú zákerné.
Ale to, že ste Cigán, ste sa od mamy dozvedeli až v osemnástich, takže to nejako nesedí...
Sedí. Vtedy sa to len potvrdilo. A nepovedala mi to ani mama, ale frajerka. Mama nemala na to odvahu, čo dnes už chápem. Žila medzi rasistami. Možno si myslela, že nebudem až taký tmavý. Žila si v nejakom klame. A možno sa riadila tým, čo jej povedali psychológovia a rodina, aby mi všetko povedala, až keď budem dospelý. Nevedela, ako to má uchopiť, takže to muselo byť pre ňu ťažké. Všeličo sa šepkalo, ale ja som bol viac ovplyvnený maminou vymyslenou pravdou, ktorá mi bola ako malému dieťaťu vštepená do hlavy. Čím som bol starší, tým som bol z toho viac zmätený.
Vy ste sa mame neposťažovali, že sa vám vysmievajú a neviete prečo?
Nebol som tak vychovávaný, aby sme sa bavili o takýchto veciach. Všetko bolo tabu a cítil som tak nejak, že by nastala nepríjemná situácia, keby som to začal rozoberať. Nakoniec, hovoril som si, prečo by som mal byť Cigán, keď mám obidvoch rodičov bielych.
Okrem detí dal vám ešte niekto pocítiť, že ste Cigán?
Raz za mnou prišla na základnej škole učiteľka, lebo bol nejaký problém a dala mi facku so slovami: „Ty Cigán!“ Nechápal som prečo. To si pamätám a zostane mi to v hlave do konca života.
Hnevali ste sa na mamu, že vám zatajila vašu identitu?
Bol som nahnevaný, to je logické, ale vtedy som nebol taký rozumný a nič som o živote nevedel. Vznikla strašná hádka, ale dnes pre mňa mama znamená najviac na svete. Myslím si, že je lepšie povedať decku, ako to je, ale, bohužiaľ, vtedy to bol pre ňu problém, pretože žila v prostredí, kde sa nadávalo na Cigánov, a to aj na slušných.
Niekde ste povedali, že vám okolie neveštilo dobrú budúcnosť. Ich prognózy sa však nenaplnili. Nepijete, nefajčíte, nefetujete...
Lebo som si povedal, že predsudky porazím len prácou a úspechom. Žijem aj z toho, že chcem nas**ť všetkých pochybovačov. Moje krédo zo začiatkov.
Dali ste im na to dôvod?
Nepočúval som ich príkazy, ako si treba urobiť školu, chodiť do roboty, držať hubu a zaradiť sa medzi stádo. Ale keď sa otvorili hranice, ja som už život vnímal inak. Vplyvy rôznych kultúr ma fascinovali. Keď som videl break dance, dídžeing, rapovanie, beatbox, tak som bol z toho očarený. V tej dobe profesionálne štúdio stálo na hodinu stovky korún a to bolo pre mňa nemožné. V jednom klube bol dídžej, ktorý mal štúdio urobené doma a skúsili sme niečo nahrať. Mal som vtedy cca pätnásť rokov a zrazu som počul svoj nahratý hlas a začalo sa to podobať na to, čo som počúval. A vtedy sa to stalo, povedal som si, že chcem byť raper a chcem šíriť svoj hlas. Mama s otčimom mi to zakazovali a keď som povedal, že sa chcem živiť šoubiznisom, tak na mňa pozerali s veľkými predsudkami. Žiadna podpora, iba nenávistné predsudky mali skoro všetci z môjho okolia. Musel som si prejsť cez veľkú neprajnosť a poraziť ich mojou pravdou. Dnes tu stojím a žijem si svoj sen.
Čo hovoria dnes?
Kto rodičia? Neviem, nemáme taký vzťah a ja mám iba mamu, s ktorou som v kontakte. S otčimom som si nerozumel. Pre mňa bol mojím otcom môj dedko z maminej strany, ktorý žil v českom Přerove. Ten ma učil rozprávať, kúpil mi bicykel, učil ma plávať, videl sa vo mne, a to aj napriek tomu, že mojej mame zakazoval, aby s mojím biologickým otcom chodila. Došlo na jeho slová, ale aj tak sa mama po rozchode s otcom nasťahovala so mnou k nemu. Bol som jeho miláčik a on bol a bude pre mňa jeden z najdôležitejších ľudí. R.I.P. Ladislav Vrbovský.
Ako ste sa ocitli na Slovensku?
Mal som päť rokov, keď sa mama vydala za otčima, ktorý bol v Přerove na vojne a ja som musel ísť s nimi do Piešťan. Nechcel som, chcel som byť pri dedkovi. Zrazu mama povedala na Róberta - Patrik, toto je tvoj otec. Celý čas som cítil, že nie je niečo v poriadku. Nechápal som to. Nemám dobré spomienky na túto časť detstva, ale nechcem sa ľutovať. Som rád, že to tak bolo, lebo dnes by som nebol tam, kde som.
Stretli ste sa niekedy s biologickým otcom a ak áno, čo to vo vás zanechalo?
Informáciu, že je to môj otec. Máme k sebe len vzájomnú úctu. Citová väzba pochopiteľne žiadna, pretože sme v detstve nič nezažili.
Kde žije?
V rakúskom Insbrucku. Keď som sa narodil, otec mal sedemnásť rokov, bol začínajúci hudobník. Mama mala osemnásť. Po pol roku sa rozviedli. Hral vo viacerých kapelách, v Čechách napríklad s Pavlom Novákom a neviem, či nie istý čas aj s Karlom Gottom. V zahraničí hrával v luxusných hoteloch, na lodiach, až zakotvil v Alpách. Emigroval. Cit pre hudbu aj živočíšne správanie som zdedil po ňom. V Insbrucku má štúdio a žije si svoj rakúsky život s novou manželkou a dcérou Vanessou, ktorá je odo mňa o osemnásť rokov mladšia. Študuje hudbu, spieva. Ona už mala lepšie detstvo ako ja. Ona sa identifikovala v otcovi a rómskej kultúre. Ja som bol dosť nevyrovnaný s tým, že som Polocigán, pretože som nevyrastal s nikým z jeho rodiny. Nevedel som byť sám sebou. Proste bolo obdobie, keď som si pred rasistami, o ktorých som vedel, že nenávidia Rómov, musel vymýšľať iný pôvod.
Kedy ste prijali sám seba?
Začal som sa zaujímať o rómsku kultúru a veľmi mi v tom pomohol aj hudobník Igor Kmeťo, keď som sa s nimi skamarátil. Bral som ich a ešte aj beriem ako moju druhú rodinu. Pomohol mi určite rap, pretože som všetko zo seba mohol vykričať. Po určitom čase som pochopil sám seba. Povedal som, ako to je a začalo sa mi lepšie spávať.
Ako ste prišli na to, kde otec žije?
On sa mi ozval sám. Po tom, ako som v hádke mame povedal, že viem o tom, že ma mala s Cigánom, mi o pár dní prišiel od otca list, že by ma chcel vidieť. Ako keby to s mamou mali dohodnuté. Šiel som za ním do Insbrucku, ale ešte predtým ako naschvál mi prišiel povolávací rozkaz na vojnu. Myslel som si, že pôjdem do Rakúska a zmením život. Otec ma čakal na stanici a pamätám si ako dnes na euforické stretnutie. Konečne som sa v niekom videl a nadobudol pocit, že mám otca, na ktorého môžem byť hrdý. Videl som talentovaného frajera, ktorý robí perfektnú muziku a ľudia ho rešpektujú. Mal veľké štúdio, po stenách zlaté platne. Zrazu som bol na chvíľku šťastný, že som našiel otca.
Ako dlho ste sa u neho zdržali?
Týždeň, potom som šiel na rok na tú vojnu. Ale medzitým otec vyhľadal aj ďalšieho svojho syna, z druhého manželstva, ktorý bol dosť problémový a celú situáciu v otcovej novej rodine skomplikoval. Keď som po vojenčine prišiel za otcom, už som videl, že jeho žena je z toho unavená. Bol som tam mesiac, dva... Išiel som k nemu plný očakávania a dopadlo to presne opačne. Dohodli sme sa s otcom, že pôjdem na mesiac domov a on mi skúsi zohnať robotu. No a už som sa tam nevrátil a nevideli sme sa dlhší čas.
Máte predstavu, akým otcom by ste chceli byť vy?
Nechcem hovoriť dopredu o tom, čo neexistuje, na to som dosť poverčivý, ale určite by som svoje dieťa nechcel opustiť. Budem sa snažiť odovzdať mu všetky moje životné skúsenosti a dať mu moju dôveru, aby vedelo, že budem vždy nablízku. Už by som chcel mať dieťa, cítim sa na to. Uvidíme, dúfam, že mi prajete.
S Darou Rolins ste štyri roky. Neuvažovali ste, že by ste svoj vzťah spečatili?
Nie, sme šťastní, to stačí. Snažíme sa o to, aby sme sa tešili na seba, užívali si život, cestovali, milovali sa a boli spolu v dobrom aj v zlom. Sme nastavení tak, aby sme vedeli vyriešiť každú situáciu. Byť čo najmenej negatívni a depresívni. Proste robíme všetko pre to, aby sme boli šťastní.
Ako sa vám spolu žije v novom dome?
Pre mňa ako človeka, ktorý vyrastal v paneláku sto metrov od koľajníc a traja sme obývali detskú izbu, je to hotový raj. Bývame na samote, kde sú možno tri domy v našej uličke. Celý dom zariaďovala Dara, lebo ja dizajnu nerozumiem. Keď som tam prišiel, neveril som, že je to môj majetok. Vždy sa tam teším, hoci mám dom aj v Piešťanoch.
Ako vychádzate s Darinou dcérou Laurou?
Výborne. Som kamoš Patrik, nový partner jej mamy. Laura má svojho otca, s ktorým má super vzťah a ja nie som za neho žiadna náhrada. Som tam len od toho, aby na mňa pamätala v dobrom. Kamarát. Žiadne zákazy, príkazy.
Zo začiatku ste si s Lauriným otcom Matějom Homolom nerozumeli. Už ste si to vydiskutovali?
Bola napätá situácia. O Dare sa nepekne vyjadroval a mne to bolo nepríjemné, keďže to už bola moja frajerka. Potom sme sa stretli a v pohode si to vydiskutovali. On totiž asi nadobudol pocit, že mu chce Lauru niekto ukradnúť alebo ovplyvňovať. Musel byť súd, aby sa dohodli podmienky, podľa ktorých sa odvíja život ich dcéry. Všetko je v poriadku.
Mnohým vŕta v hlavách, prečo je vo vašich piesňach toľko nadávok. Máte na to svoje dôvody?
Je v nich to, ako sa ľudia vyjadrujú. Aj politici, právnici, medici, keď sa vypne kamera, kde sa dodržuje nejaký bontón, tak rozprávajú, bavia sa ako uvoľnení ľudia. Nerobme z nadávok zbytočný problém. Všetci tí farizeji, ktorí sa tvária, že v živote nezahrešili, by si mali preštudovať moju tvorbu, pretože podmienka mojej tvorby je vždy pol na pol. Polovica albumu nadávky a druhá nie. Takže nikto nemôže na mňa povedať, že som ten, čo iba hreší. Môj argument znie, ak si myslíte, že je to len o nadávkach, tak som zvedavý, či budete na scéne 15 rokov a kúpite si z toho trebárs dva domy.
Viem, že občas chodievate do väzníc. Za kamarátmi?
Keby len tam. Áno, v poslednom čase ma ľudia berú aj ako motivátora. Vo väznici vyberú väzňov, ktorých onedlho prepustia a ktorí sú slušní. Je ich vždy asi cca sto. Väčšinou sú to ľudia, ktorí poznajú moju cestu a diskutujeme o pohľade na život, ako začať a uchopiť ho. Každý má právo na nápravu a každý z nás má právo na krajší život. Pýtajú sa ma, čo by mali robiť v ich situácii, ako majú riešiť predsudky okolia... Aj mne to veľa dáva a viem, že si ľudia pamätajú, že držím so sociálne slabšou vrstvou. Odtiaľ som a som na to hrdý.
Ocitli ste sa niekedy aj vy na hrane zákona?
Bol som na hrane a keby som nemal rap, tak by som asi tiež zle dopadol. Keď nemáte na sídlisku peniaze, tak rozmýšľate nad všeličím, ako k nim rýchlo prísť. Jediné čo ma zachránilo bol rap. Bolo to ako vykúpenie, pretože všade okolo mňa bol iba fet a ľudia, ktorým sa nechcelo robiť. Rap ma tak zasiahol, že nebol čas vybočiť z cesty. Každú voľnú chvíľu som si žil v hlave svoj klip a sníval, že raz dosiahnem niečo veľké.
Prečo sa niekedy staviate do pozície arogantného človeka, keď ste pri tomto rozhovore úplne v pohode?
Pretože aj vy ste v pohode. Arogancia je obrana sídliskového stokára na negatívnych alebo zákerných ľudí. Obrana, ako si nenechať skákať po hlave. Keď mi niekto naznačí, že ma chce na niečom zákerne nachytať, spochybniť alebo trápne vykresliť, tak sa bránim a dvíham prst. Je všeobecne známe, že človek sa inak baví s mamou, s kamarátom alebo s kolegom v práci. Neporovnával by som emócie v mojich skladbách s bežným rozhovorom. Teraz vám nerapujem do hudby a nie ste tu ako moje publikum. Teraz robím s vami pohodový rozhovor.
