Začiatkom 90. rokov vstúpila do politiky za Mečiarovo HZDS. A potom skončila s herectvom, lebo ju prepustili z bratislavskej Novej scény. K divadlu sa vrátila iba nedávno. Ako Ida Rapaičová žije dnes? Čo si myslí o pomeroch na Slovensku a súčasnom herectve?
Už takmer rok stvárňujete na Novej scéne postavu Uršuly v tragikomédii Najstaršie remeslo. Je to pre vás satisfakcia po tom, čo vás odtiaľ v deväťdesiatych rokoch zrazu poslali do dôchodku?
Vrátila som sa na javisko Novej scény ako hosť, a to po dvadsiatich rokoch. Bolo to veľmi milé. Režisér Ľubomír Paulovič ma na to dlho lámal. Nakoniec ma moje deti presvedčili, aby som úlohu prijala. Zišlo sa nás v hre päť herečiek na dôchodku a bolo na čo spomínať. Samozrejme, že po predstavení, aplauze a standing ovation sa mi tlačia slzy do očí a nielen mne, ale aj publiku. Áno, je to satisfakcia a som rada, že som sa na to dala.
Na Novej scéne ste boli od roku 1967. Kto vás prepustil?
Pôsobila som tam tridsaťpäť rokov a mala som niekedy aj dvadsať predstavení do mesiaca. Keď ma vtedajší riaditeľ prepúšťal, nedal si ani tú námahu, aby si ma zavolal a povedal aspoň ďakujem. Všetko by som prijala, bola som už v dôchodkovom veku, ale ten spôsob... Aj som si poplakala a dlho som budovu divadla zďaleka obchádzala. Mnohým sa asi nepáčilo, že som vstúpila do politiky. Zrejme som podľa nich nestála na správnej strane. V divadle sú ľudia dosť senzitívni a dali mi to riadne pocítiť. Niektorí ma dokonca ani nezdravili.
Cítite krivdu?
O nič som neprišla. Neboli to až také hodnoty, za ktorými by mi bolo ľúto. Ja som vždy mala vysoké nároky. V divadle som nikdy neverila na skutočné priateľstvo a nemala som tam kamarátov. V súkromí som sa väčšinou pohybovala v kruhoch svojho manžela, ktorý bol lekár, alebo medzi hudobníkmi, ktorých som po štúdiu na konzervatóriu opustila.
V rokoch 1994 - 1998 ste boli poslankyňou za HZDS. Neboli ste jediná, kto z hercov vstúpil do politiky. Čo vám to prinieslo?
Keď sa pre niečo rozhodnem, viem prečo a mám to zdôvodnené, urobím to. Aj keď ma od politiky viacerí odhovárali... Nevedela som ale úplne, do čoho idem, bola som naivná. Až neskôr som prišla na to, že to nie je parketa pre mňa. V politike treba tvrdých ľudí, ktorí racionálne rozmýšľajú a vedia taktizovať. A na politiku treba mať aj silný žalúdok, a to ja nemám. Vždy som bola priamočiara, úprimná a emočne absolútne čitateľná. Bolo mi zaťažko klamať a pretvarovať sa, nemám to v povahe.
Dnes je mnoho ľudí sklamaných z toho, čo prišlo po revolúcii v roku 1989. Čakali ste aj vy od nej viac?
Revolúcia, to bola eufória. Na námestia som nešla ani raz, lebo som cítila, že to prinesie viac zlého ako dobrého. Poznám ruské knihy a úvahy o revolúcii, ktoré vyšli v exile, napísali ich emigranti. Vysvetľujú, prečo je každá revolúcia zlá a prečo nie je dobré touto formou meniť svet. Jedine evolučná cesta je spoľahlivá. A ja som si to v roku 1989 uvedomila. Demokracia - to nie je bezbrehá sloboda. Musia byť stanovené pravidlá, a tie u nás nie sú. Tu si každý robí, čo chce.
Po revolúcii zažili herci „zemetrasenie“ nielen v divadlách, ale aj na Vysokej škole múzických umení, kde učili.
A kde ho nezažili? Na VŠMU som učila desať rokov, ale po návrate z politiky už o mňa nemali záujem. Boli ľudia, ktorí o tom rozhodli a hotovo. To sú veci, ktoré keď nezažijete, tak neuveríte. Aj okolo Akadémie umení v Banskej Bystrici robili celú hystériu. Chceli ju zrušiť.
Práve tam ste učili po návrate z politiky...
Minister kultúry Ivan Hudec založil Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Chcel, aby bola otvorenejšia smerom k Slovensku, pretože z vidieka sa len ťažko dostávali talentované deti na VŠMU do Bratislavy. Pomáhala som ju zakladať, učila som tam desať rokov. Prepustil ma pán dekan, pretože som nesúhlasila s jeho praktikami. Potom som ešte päť rokov učila na nitrianskej fakulte žurnalistiky.
Raz ste spomínali, že ste vyštudovali hru na klavíri. Kto vás priviedol k herectvu?
Mala som 14 rokov, keď som prišla z Trenčína do Bratislavy na konzervatórium. Bol to mamičkin sen, a tak som tam vydržala poctivých šesť rokov, hoci som už dávno mala zajačie úmysly. A potom ma prijali na VŠMU. Herectvo som mala asi v génoch. Otcova mama bola herečka, ale opustila rodinu a odišla do Viedne, kde dožila ako hviezda operety, ale nemali sme s ňou žiadny kontakt. Aj moja mamička bola veľká divadelná ochotníčka, neskôr sa venovala chrámovej hudbe, dirigovala zbor a krásne spievala.
Máte aj súrodencov?
Sestra Darina († 55) už zomrela, bola telesne postihnutá, brat Rajmund žije v Trenčíne (71). Je to vášnivý poľovník a veselý človek. Mama už nežije, otec zomrel v Kanade. Ale v závete si želal, aby jeho urnu pochovali v slovenskej zemi.
Opustil vás, keď ste boli ešte malé deti. Bolo to pre vás ťažké?
Pre mamu áno, ale my sme to ako ujmu nepociťovali. Mama otca držala v našom vedomí ako súčasť rodiny a verila, že sa raz vráti. Ale takých osudov bolo viac. Otec potom žil v Kanade. Dokonca sa tam spriatelil s mužom pani Kataríny Kolníkovej z Radošinského naivného divadla, ktorý tam tiež emigroval.
Vaša mama sa nechcela po druhý raz vydať?
Nápadníkov mala, ale nemala čas. A navyše bola dosť nábožensky založená. Vychovali ju starí rodičia, pretože bola úplná sirota. Rodičia jej zomreli v jeden deň - otec na španielsku chrípku a mama sa od žiaľu hodila do Váhu. Zanechala päť detí. Aby nemuseli ísť do domova, zobrali si ich starí rodičia.
Vaša sestra bola telesne postihnutá. Čo sa jej stalo?
Mala rachitídu, mäknutie kostí. Telo sa jej vyvíjalo, ale nohy zaostávali. Dalo sa to vyliečiť liekmi, ale vtedy ešte nebola medicína na takej úrovni, ako je dnes. Lekári jej v detstve lámali kosti v nohách, a tým jej zastavili rast. Takí ľudia sa dožívajú maximálne 30 rokov, Darina sa dožila 55, ale posledných pätnásť rokov už len sedela. Bola bojovníčka, ale aj zatrpknutá. Nevedela sa zmieriť s tým, prečo ona toľko trpí, a ja som zdravá.
S manželom Jozefom (77) ste spolu 45 rokov. Kde ste sa zoznámili?
V krčme. Za Novou scénou bola viecha, kam sme po predstavení s kolegami chodievali. Raz som tam prišla s Ferom Dessetom († 63) a zbadala som muža, o ktorom som si hneď povedala, že by to mohol byť otec mojich detí. Fero ho poznal, zoznámil nás a už to bolo. A je skvelým otcom mojich dvoch detí - Zuzany (42) a Juraja (40). O chlapov žena nikdy nemá núdzu, ale nájsť dobrého otca pre svoje deti, to nie je jednoduché.
Aké bolo spolužitie herečky s lekárom?
Keď sme sa brali, bola som už ako herečka dosť vyťažená a Jozef vedel, koho si berie. Bol gynekológ, takže do jeho profesie som mu hovoriť nemohla, ale rozumeli sme si. Myslím si, že to bola vzájomná úcta a rešpekt. Ale nikdy som nechcela divadelníka. Sú to nestále povahy a aj to povolanie nesie v sebe vnútornú rozporuplnosť. V Jozefovi som cítila istotu.
Nežiarlil na vás?
Žiarlil, ktorý chlap nežiarli? Ale veď aj ja som na neho žiarlila. Nemali sme si čo vyčítať. (smiech) Bol vynikajúci pôrodník, miloval svoju prácu tak, ako aj ja svoju.
Akým smerom sa vybrali vaše deti?
Obaja majú blízko k umeniu, ale vybrali sa iným smerom. Dcéra vyštudovala právo a syn ekonómiu. Ale on by v kancelárii za počítačom neobsedel. Je svojím založením športovec. Keď nelozí po skalách a v zime „nelieta“ na lyžiach, tak zdoláva vlny na surfe.
Počas svojho hereckého pôsobenia ste stvárnili desiatky postáv. Ktoré vám boli najbližšie?
Vždy som mala radšej dramatické polohy ako komické, aj keď sme museli hrať všetko. Mojou srdcovkou boli vážne, rozporuplné postavy v divadle aj vo filme. Či už to boli české filmy Ta třetí (1968) a V každém pokoji žena (1974), alebo slovenský film Tušenie (1982). Boli to poctivo natočené filmy, za ktoré sa človek nemusí hanbiť, aj keď o téme sa dá diskutovať. Ale tá vychádzala z doby. V jednej inscenácii som dokonca hrala Leninovu matku a vôbec sa za to nehanbím. Bola to šľachtičná s nemeckým pôvodom, veľmi inteligentná pani. Herec si väčšinou nevyberá, je vyberaný.
Ako si spomínate na staršiu hereckú generáciu, ktorá tu už nie je?
Som šťastná, že som zažila hercov, ako boli Hana Meličková, Karol Machata, Július Pántik, Gustáv Valach... Okrem toho, že to boli vzácni ľudia, boli to veľké talenty. Zodpovední, nároční, vedeli si vážiť jeden druhého, uznávali sa a čo herec, to zaujímavý typ. Boli to skutočné osobnosti a najmä na javisku z nich sálala človečina. Mali sme pred nimi obrovský rešpekt. Dnes z javiska často sála len plytkosť tejto doby a z toho som dosť smutná.