Rehabilitačný pobyt už pomohol odpútať sa od desivých udalostí viacerým. Boli tu členovia záchranných zložiek a dobrovoľníci z Majdanu, pozostalé matky s deťmi, ako aj ľudia, ktorí v dôsledku bojov museli opustiť domovy. V súčasnom piatom turnuse sú najmä muži, ktorí počas bránenia svojej vlasti takmer prišli o vlastné životy.
Igor (50): Vybuchla pri mne mína
Igor Jaščuk pochádza z Kyjeva. Od jesene minulého roka bojoval v Luhansku na východe Ukrajiny. „V mojej blízkosti vybuchla mína. Skoro som prišiel o život. Zasiahlo mi to hlavu, doteraz mám jazvy a doliečujem sa,“ hovorí o svojom zranení. Veľa si toho z osudného momentu nepamätá. „Mám posttraumatický syndróm, v nemocnici som ležal približne dva mesiace,“ prezrádza muž, ktorý sa vydal bojovať za svoju milovanú vlasť dobrovoľne. „Mám rád Ukrajinu. Preto som sa takto rozhodol,“ dodáva. Rehabilitačný pobyt na Zemplínskej šírave si pochvaľuje.
Oleksander (38): Prešiel ma tank
Oleksander Zozuliak pochádza z Černovice, ležiacej na úpätí Karpát. Do vojny ho povolali, bojoval v Doneckej aj Luhanskej oblasti. „Vojna je zlá vec, ale chceli sme len brániť našu krajinu, aby sa zabraté územia vrátili späť,“ vysvetľuje mladý muž, ktorý prišiel v bojoch o ľavú ruku. „Prešiel cezo mňa tank. Bol som v zákope, keď sa zrazu objavil. Nemal som šancu vyhnúť sa mu,“ hovorí o osudovom momente Oleksander. Tank mu prešiel nielen ruku, ale aj nohu a časť tela. „Nohu mám na viacerých miestach polámanú a operovali mi aj rebrá. V nemocnici som strávil pol roka,“ povedal Oleksander Zozuliak.
Eugenij (33): Granát ma pripravil o nohu
Eugenij Fink sa narodil a žil v Kyjeve. Bojovať do Doneckej oblasti išiel z vlastného presvedčenia ako dobrovoľník. Bol tam však len dva mesiace, potom sa jeho život navždy zmenil. „Pri jednom z útokov granát skončil priamo pod mojou nohou. Museli mi ju amputovať,“ hovorí o svojom zranení Eugenij. Je mu smutno, že sa na Ukrajine bojuje, sám prišiel o niektorých kamarátov. „Bojoval som však za svoju krajinu, ktorú milujem,“ hovorí muž, ktorý je napriek útrapám plný elánu do života. „Čakám na protézu a teším sa, že budem normálne žiť a chodiť aj bez bariel,“ verí v skoré uzdravenie Eugenij.
