Opäť je plná emócií, i keď moderátor a jej hlavný tvorca priznáva, že kým v minulosti pokladal dojímavé príbehy za atraktívnejšie pre diváka, teraz vidí vec trochu inak. A poučený životom tiež mimoriadne opatrne pristupuje k detským účinkujúcim.
Vo svojej relácii plníte ľuďom sny, často aj tie, ktoré sa ani neodvážia vysloviť. O čom snívate vy?
Je toho viac a v rôznych rovinách. Mám sériu snov týkajúcich sa mojej dcéry, som rád, že sa plnia. Vstúpila do života, pred rokom skončila vysokú školu, v Kodani spravila konkurz do ťažkej firmy a nikto nemôže mať podozrenie, že tatinko to zariadil... Musím si zaklopať. Mám za sebou celkom dobré obdobie - mamina je zdravá, sestra má zastabilizovaný život, robím robotu, ktorá ma baví. Je koniec leta, podarilo sa mi ísť na dovolenku, svietilo slniečko, mám rád horúce počasie a také vydržalo celé leto. (smiech) Začína sa vysielať relácia, ktorú milujem a som celkom zdravý. Začal som behať, prestal som fajčiť... Ale najdôležitejšie je, že ja si tie sny môžem plniť sám - samozrejme, nehovorím o nejakých márnivostiach. Sú veci, ktoré by som chcel a nemôžem si ich dovoliť, lebo na to nemám. Tie ale nie sú dôležité.
Po koľkých desiatkach rokov ste prestali s cigaretami?
Po 33 rokoch. A nefajčím osem týždňov. Pozor, pre mňa je to veľké leto. Na jeho začiatku som išiel k lekárke, z úplne iných dôvodov, zmerala mi tlak a hovorí: „Výborne, 185 na 115.“ Po týždni som išiel ku kamarátovi kardiológovi a ten spustil: „Vilo, je to v pohode, vyzerá to, že tie dva roky ešte neumrieš. Potom už niečo môže nastať.“ Vystrašilo ma to. Hovorím si, že teraz, keď si už mám užívať život, s tým mám seknúť kvôli nejakému hlúpemu tlaku? S čím súvisí tlak? Genetické predispozície, s tým nič neurobím. Stresová práca, no takú mám a tiež s tým nič neurobím. Ale potom: nešportoval som, fajčil som, pil som veľa koly, zle som sa stravoval, a to sú 4 veci, s ktorými môžem niečo urobiť. A aj som urobil. V jeden deň som prestal fajčiť, začal som behať, prestal som piť kolu, ktorej som spotreboval dva litre denne ako úplný magor a začal som sa zdravo stravovať. Ja som hádam jediný človek na zemeguli, ktorý po dvoch mesiacoch bez cigariet schudol nejaké 3 kilá. Všetci sa čudujú. To vážne? Neveria – buď že som schudol, alebo že som prestal fajčiť.
A išlo to tak ľahko, ako hovoríte?
Kdeže. Prvý týždeň bol hrozný, zabíjal by som svoje okolie. Bol som presvedčený, že možno je lepšie umrieť, že to nemá význam. Hovorím si: Načo žiť, veď som sa pripravil o všetko?! A potom som zistil, že som sa pripravil o veľa... takých zbytočných vecí. Zrazu moje telo začalo pýtať menej sladkého, čo bolo famózne zistenie. Predtým som si kupoval termixy vo veľkom - 16 alebo rovno 26. A zjedol som ich za dva dni. Otvoril som chladničku o druhej v noci, keď som išiel spať a dal som si dva, potom som išiel o štvrtej na wc, dal som si zase dva, ráno zase... Zatiaľ som frajer, uvidím, že keď sa teraz začne viac roboty, viac nervov, či vydržím.
Ako to, že viac roboty? Veď reláciu si predtáčate už od začiatku roka.
Ale v okamihu, keď sa spustí vysielací mechanizmus, bude to niečo iné. Dôjde k dialógu s divákom. Ľudia sa začnú ozývať, písať mi na sociálnu sieť, začnú na webe rôzne diskusie a mne to nedá a musím reagovať. Keď vám 1 500 ľudí napíše, či ste sa zbláznili, alebo vás, na- opak, pochvália, musím im odpísať. Dám príklad, čo sa deje, keď sa relácia vysiela. Ešte v Modrom z neba sme mali 91-ročnú prababku Rozáliu, ktorá sa starala o pravnuka Viktora, lebo jej dcéra aj vnučka zlyhali. Pomohli sme, ale čo sa stalo ďalej? Ten príbeh videlo dievča menom Denisa, ktorá podľa vlastných slov pocítila zvláštne volanie a na druhý deň po prvom odvysielaní išla navštíviť vnuka aj prababku. Skončilo sa to tak, že prababka pred dvomi rokmi zomrela a Viktor je už dva roky osvojený Denisou. A to sa stalo vďaka našej relácii. Tu vidieť, že nejde len o interakciu s pasívnym divákom, ale mnohokrát s veľmi aktívnym. Je to skrátka iná energia, než len tie príbehy nakrúcať.
Pre nakrúcanie upútaviek na novú sériu ste si do domu vpustili televízny štáb. Vraví sa však, že filmárom svoj dom netreba nikdy požičiavať. Neoľutovali ste?
Nie a ja by som im ho, samozrejme, nepožičal, keby som nebol doma. (smiech) To by som si neurobil, navyše išlo o krátkodobú záležitosť. Takto to je. Chodím ľuďom po domácnostiach, nielen V siedmom nebi, ale aj predtým vo Vilomeninách či v Cestovinách, slovenské domácnosti mám prešmátrané. A keď už mám v sebe toľké roky toľkú drzosť, že chodím k ľuďom a ešte musím povedať, že sa u nich ani nevyzúvam, no tak sa mi zdá celkom férové pustiť iných ku mne. Točilo sa u mňa už viackrát. Budeme behať po nejakej neosobnej reštaurácii, ktorá bude síce vydizajnovaná, ale nikomu nič nepovie? Posedíme u mňa, najskôr nakrútime, potom vypijeme fľašu vína a ideme ďalej.
Cítite, že vaša relácia sa vďaka tým mnohým rokom skúseností, nejako posúva nahor? Že teraz na jeseň to bude o úroveň vyššie?
Fúha, neviem. Je to dobrá otázka a sám sa neustále pýtam, či som o úroveň vyššie, alebo som len proste vedľa. (smiech) Musím sa však k jednej veci priznať... Boli momenty, keď vtedy ešte Modré z neba prechádzalo kritikou, že tlačíme na emóciu. Nemyslím si, že to tak bolo. Tlačilo by sa vtedy, keby to tým ľuďom spôsobovalo nejakú nepríjemnosť. Ja som s mnohými z účinkujúcich bol v styku aj po nakrúcaniach a zostali sme priateľmi. Je však možno pravda, že som pár rokov dozadu bol celkom rád, keď sme mali dojímavé príbehy, v ktorých sa plakalo. Akoby som kvalitu relácie meral intenzitou emócie...
A dnes už nie?
Už tú potrebu nemám. Nemyslím si, že intenzita emócie by musela predznačovať silu príbehu či silu diváckeho zážitku. Ďalšia vec. Modré z neba dostalo asi po roku vysielania pokutu, lebo som vraj mal čudnú komunikáciu s dieťaťom. Vtedy sa mi ozvali aj mestskí policajti z Banskej Bystrice, ktorí sa ma chceli zastať, lebo mapovali ten prípad. Zavolali mi, že je to hlúposť, lebo vedia, že chlapcovi to pomohlo a určite ho nepoškodilo. No mediálna rada na pokute trvala, televízia zaplatila 20 000 €. Hlúpe je, že sa nikde nedalo obhájiť. Odvtedy ale vždy, keď idem robiť rozhovor s dieťaťom, som opatrnejší. Mám na pamäti, že tá hranica u dieťaťa je inde ako u dospelého.
Vaša šou pôjde na Jojke v nedeľu a opäť bude mať silného súpera - novú sériu SuperStar na Markíze...
Je to dobrý formát a myslím si, že aj my sme dobrý formát. (smiech) Nejako sa diváci prerozdelia a treba vychádzať aj z toho, že nejakú silu majú aj televízne stanice. Pred rokom sme boli najsledovanejšou reláciou na Slovensku, aj keď sme boli u televíznej dvojky. No trvalo pár týždňov, kým sme začali prekonávať tie najdrahšie akčné filmy na Markíze.
V upútavke ste si do konkurencie s chuťou rypli.
Nikoho som nechcel uraziť. Zo mňa si celé roky robil žarty kde-kto a musel som to prežiť. Toto bolo z mojej strany také nevinné, až sa za to hanbím. (smiech)
Na Jojke sa objavujete už rok. Ako si teraz, s odstupom času, spomínate na tie chvíle, keď ste menili dres?
Ja si na to hlavne nespomínam, neriešim to. Myslím si, že niektoré veci tam neboli kóšer a korektné, ale je mi to ukradnuté. Podstatné je, že sa v Jojke cítim komfortne. Prostredie tu je také správne nažhavené, chcete niečo dokázať, mám veľmi dobrý vzťah s generálnym aj programovým riaditeľom. Ale úprimne, idem nakrúcať v aute, ktoré patrí inej televízii, za ľuďmi, ktorým je úplne jedno, odkiaľ som.
V upútavkách celkom jasne oznamujete aj to, že v podstate robíte prácu za politikov.
Nemyslím si, že robím robotu za nich. Otázka skôr je, či si robia robotu poriadne. Ja som v komerčnej televízii a keď si ľudia nezapnú môj program, prestanem pre nich existovať. Ale my Fica, Radičovú a predtým iných platíme, či sa nám páčia, alebo nie. Ich záväzok voči Slovákom je väčší než môj. Nie som si istý, či sa napĺňa úplne to, o čom sa rozpráva, o sociálnych istotách, sociálnom štáte. Na druhej strane, nemám rád ani prehnanú kritiku, myslím si, že tá vláda nie je taká zlá, ako o nej mnohí hovoria. I keď nie je ani zďaleka taká dobrá, ako o nej hovoria iní. (smiech) Z môjho pohľadu, žiaľbohu, neklesol počet listov, v ktorých nás ľudia žiadajú o pomoc. Netvrdím, že je to nejaká reprezentatívna vzorka, no stále dookola čítam, ako ľudia prosia o pomoc na takom a takom ministerstve, úrade... Prečítate si prvý list a poviete si, že sa možno daný človek sťažuje neobjektívne. Ale keď prečítate tisíci a stále je tam to isté, tak asi je niečo čudné v Dánskom štáte pod Tatrami. Povedzme, že ľudia s vážnymi zdravotnými hendikepmi nepredstavujú voličsky zaujímavú skupinu. Nech mi prepáčia tí cnostní politici, ktorí takto neuvažujú.
Ako to teda po tých rokoch vidíte, zlepšuje sa situácia či zhoršuje? Teda ak beriete do úvahy množstvo a naliehavosť prosieb, s ktorými sa na vás ľudia obracajú...
Netrúfam si to povedať. Myslím, že dozadu nejdeme, azda sa to zlepšuje, no otázka je, či by sa to nemohlo zlepšovať trochu rýchlejšie.
Nie je občas táto vaša práca frustrujúca v tom, keď vidíte, akému množstvu ľudí nepomôžete? Že si skrátka môžete vybrať len nejaké zrnká z piesku?
Je to o tom, či je pohár poloprázdny, alebo poloplný. Vďaka Bohu za to, že niekomu pomôcť môžeme. Myslím, že súhrnne je to niekoľko tisíc ľudí za tie roky, čo nie je zlý počet. Dám pozitívny príklad. Ozvali sa mi z jedného farského úradu a hovoria: „Vilko, my si robíme s našimi mestskými policajtmi a hasičmi také vlastné V siedmom nebi. Sú to charitatívne zbierky a pomohli sme už trom rodinám.“ Tak som si povedal, fajn, to sú také výhonky... Možno sa nám teda darí aj nepriamo pomáhať viac ľuďom, než si myslíme.
Veľmi aktívnou súčasťou vašej relácie budú opäť celebrity. Ktorú bolo najťažšie zohnať?
Problematický bol Peter Sagan, aj keď sme s ním boli vopred dohodnutí. Po Tour de France prišiel na Slovensko asi na päť dní a mám pocit, že program mal tak na osem. (smiech) No nezrušil to, našiel si čas. Som veľmi rád, že do toho išiel aj Majo Hossa, Adela s Petrom Modrovským, ktorí výborne fungovali tandemovo, v jednej rodine strávili celý víkend, bola to až tak trochu reality show. A úplne úžasný bol Vlado Weiss mladší, zapojil do toho dieťa, manželku, otca, dožičil človeku, s ktorým sa stretol, mnohotisícovú pomoc. Ďalej musím spomenúť Kristínu, Marka Hamšíka, Martina Škrtela, Ivanu Christovú...
Budú aj politici?
Budú, no určite si ustrážim to, aby boli jeden odtiaľ a iný odtiaľ. Idú voľby a zase nemám v obľube žiadneho z nich natoľko, že by som mu chcel pomôcť dostať sa do parlamentu. A ani nechcem ľudí iritovať. Pamätám si, že keď sme mali premiéra, boli na to čudné ohlasy. No prečo by premiér nemohol byť súčasťou takejto relácie len preto, že ho niekto nemá rád?
