Do Slávnice, odkiaľ stroje vzlietli na osudný let, sa s nebohými mužmi prišlo rozlúčiť asi dvetisíc kamarátov. Smútok sa vznášal vo vzduchu ako ťažký mrak a plač rodičov, manželiek, partneriek či detí, ktorí sa prišli rozlúčiť so svojimi milovanými, nemal hraníc. Na poslednú cestu im zamávali lietadlá s čiernymi zástavami.
V hangári pre lietadlá v Slávnici sa stretli nebohí muži spolu poslednýkrát. Ich rakvy poukladané vedľa seba zdobili fotky a najbližší priniesli toľko kvetov, že by ich nimi mohli obsypať. Zimomriavky naháňal fakt, že hneď v susednom hangári boli naskladané trosky smrtiacich strojov, ktoré sa stali trom parašutistom a štyrom pilotom osudnými.
„Odprevádzame vás na poslednú cestu, posledný let, posledný zoskok..., symbolicky sa budeme s vami aj naďalej stretávať. Verím, že na modrej oblohe vaše duše vždy nájdeme,“ adresoval svojim priateľom dojímavé slová predseda Slovenského národného aeroklubu Ján Mikuš, ktorý nebohým chlapom zároveň poďakoval za všetko, čo urobili pre športové letectvo.
Sedem mužov, ktorí v osudný deň 20. augusta opustili svoje milované rodiny, po sebe zanechali malé deti, manželky, partnerky aj rodičov, ktorým pukajú srdcia od žiaľu. Hoci by si to priali najviac na svete, život im už nevrátia. Štipku pokoja im do duší vlieva motto nebohého Martina Viktoriniho († 41), ktorým jeho kamaráti rozlúčku ukončili: „Parašutisti nezomierajú, len sa vracajú domov.“
Nezvratná nehoda, pri ktorej sa zrazili dve športové lietadlá, sa stala pri nácviku pokusu o prekonanie rekordu v hromadnom zoskoku pri obci Červený Kameň. „Je mi strašne ľúto, ako to dopadlo. Zostávajú pre nás hrdinami,“ povedal organizátor osudného zoskoku Patrik Minár (41). Ten potvrdil, že presne rok od nehody sa na počesť Róberta († 44), Romana († 40), Mariána († 44), Milana († 45), Karola († 42), Martina († 41) a Michala († 36) pokúsia rekord znova prekonať. „Bude to na ich pamiatku,“ dodal Minár.
