V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa herec otovorene porozprával, kto stojí za jeho odchodom, ale aj o tom že Markíza mu už ponúkla bolestné. Čoskoro sa totiž objaví v novom seriáli Kukučka.
Leto sa pomaly končí ako ste ho prežili?
Prvé dva júlové týždne som bol s rodinou na dovolenke na Francúzskej riviére, a potom som sa opäť vrhol do práce. Nakrúcam seriál, režírujem nejaké časti Rodinných prípadov a s mojou kapelou sa chystáme nahrať druhý album.
Tento týždeň sa s vami museli diváci v Búrlivom víne rozlúčiť, z čoho boli dosť sklamaní. Chceli ste už zo seriálu odísť?
Mali sme s Kristínou Turjanovou rozohranú linku a keďže v reálnom živote otehotnela, museli sa tvorcovia Búrlivého vína situácii prispôsobiť. No a vyriešili to takto...
Zdá sa vám to v poriadku, že Erika Haladu nechali kvôli Turjanovej tehotenstvu zomrieť?
Je to v poriadku. Erik ako postava odišiel na vrchole svojich síl, keď diváka ešte nejakým spôsobom priťahoval. Viete, ako sa hovorí – V najlepšom treba skončiť.
Každý by bol radšej prijal Erikov zbabelý útek do Kanady, ako to, že vás tak smiešne odrovnali pádom z rebríka...
Každopádne potrebovali túto linku utlmiť. Mohli by sme sa v seriáli objavovať, ale nie v takej frekvencii ako doteraz. V Markíze sa nakoniec rozhodli, že mi dajú priestor v inom seriáli. No a čo sa týka pádu z rebríka, neviem prečo ma scenáristi nechali zomrieť takýmto spôsobom. Ešte som sa mohol napríklad zadrhnúť rožkom...(Smiech)
V Markíze vás obsadili do nového seriálu Kukučka, kde hráte Kornela Paludu. Čo je to za človeka?
Kornel chce zabudnúť na svoje detstvo, v ktorom bol nejako zaznávaný a chce sebe a svojmu okoliu dokázať, že má nato, aby bol veľkou rybou. Už z tohto cítiť, že je to dosť negatívna postava. Taký malý chameleón.
Je Kornel v niečom Erikovi Haladovi podobný?
Snažili sme sa tie postavy oddeliť. Kornel nemá ten rozmer, aký mal Erik, čo a týka humoru a bezprostrednosti. Kornel je viac monotónny a viac sa sústredí na svoje intrigy. Musí sa kontrolovať pri kontakte s ostatnými postavami a to ho zväzuje. Je zošnurovanejší a napätejší oproti žoviálnejšiemu a šarmantnejšiemu Erikovi.
Ako sa vám robí s novým štábom?
Štáb je podobný. Aj režisér Matúš Libovič režíroval Búrlivé víno až dovtedy, kým nezačal pripravovať Kukučku. V podstate som s ním prešiel do iného projektu. Ateliéry oboch seriálov sú od seba vzdialené asi 30 metrov, takže, keď ma chytí nostalgia za kolegami zájdem si k nim vedľa na kávu.
Vďaka Búrlivému vínu vás začali diváci intenzívne vnímať. Zaregistrovali ste u žien nejaký zvýšený záujem o vás?
Neviem, ja si to veľmi nevšímam. A keby som si to všímal, tak mi to len skomplikuje už aj tak môj komplikovaný život. Takže o nič sa nepokúšam. (Smiech)
Vo vašej kapele Milo Kráľ Band vystupuje s vami aj váš brat Radovan. Držali ste vždy spolu?
Je o deväť rokov mladší a sme vzájomne dosť prepojení, ale to už od detstva. Keď sa narodil, vybehol som k susedom a zakričal: Mám syna!(Smiech) Veľmi ma bavilo vymýšľať mu hry a rôzne hlúposti. Zlom nastal, keď som po gymnáziu odišiel na vysokoškolský internát. Neskôr som sa dozvedel, že to bola pre neho dosť veľká rana.
Vyrastali ste v obci Ihráč v okrese Žiar nad Hronom, kde dodnes žijú vaši rodičia. Rád sa tam vraciate?
Samozrejme, vnímam ju ako svoju rodnú obec, hoci sme sa tam presťahovali, keď som mal rok. Otec tam dostal miesto riaditeľa školy a mama bola učiteľka.
Boli rodičia na vás prísni?
Otec nás nechcel uprednostňovať pred ostatnými deťmi, skôr naopak. Pamätám si, keď sme s kamarátom robili školskú diskotéku. Celé týždne sme nahrávali na kazety muziku a dosť som bol v tom iniciatívny. Po diskotéke dal môj otec kamarátovi zo vstupného päťdesiat korún, ale na mňa sa len pozrel a povedal, že ja ich nepotrebujem.(Smiech) Rodičia boli prísni, čo sa týka učenia, ale aj ja som s nimi dosť cvičil. Ako škôlkar som nechcel jedávať a neskoršie ani hrať na klavíri. Boli to desné scény. Stálo ich to veľa úsilia, najmä otca, ktorý bol hudobník, aby ma k tomu donútil. Dnes som mu vďačný za to, že ma k tomu dotlačil.
V júli ste sa zaradili medzi štyridsiatnikov. Ako ste oslávili narodeniny?
Spravili sme na Ihráči u rodičov na záhrade grilovačku. Bola tam širšia rodina a tiež priatelia. Zastavili sa tam Janka Olhová aj Marek Geišberg s rodinou. Bolo to príjemné, milé a bezprostredné.
Narodeniny oslávil aj váš syn Ferďo (17). Aké ma plány do budúcnosti?
Je to človek, ktorý má v sebe pokoj, čo u neho obdivujem, pretože u mňa ho prebíja ambícia. A v tom je oproti mne vo výhode, a to aj napriek tomu, že je súťaživý typ zameraný na šport. Fandím mu, je celou dušou futbalistom a kapitánom mužstva. Myslím, že to zvláda parádne a som na neho hrdý. Uvažuje či sa vybrať cestou športu alebo bude študovať športovú žurnalistiku. Uvidíme, ako sa to vykryštalizuje.
S kapelou ste vlani krstili svoj prvý album. Ako ho ľudia prijali?
Nad moje očakávanie, pretože naša hudba nie je štandardná, má divadelný rozmer. Veľmi dobré reakcie mám aj od ľudí, ktorí chodia na naše koncerty. Aj keď vedia, že sme známe tváre z obrazovky, muzikou ich presvedčíme, že nešlo o premárnený večer.
Nedávno ste skončili filmovú réžiu. Aký sen by ste si chceli v tomto smere splniť?
Lákajú ma autorské projekty. Sám seba vnímam skôr ako tvorcu než ako interpreta. Samozrejme, že to bol proces, kam som postupne dospel. Tento rozmer mi doteraz kompenzovala scénická hudba, ktorú som robil, ale cítim, že mi je to málo. Dokonca som zistil, že herectvo ma nenapĺňa tak, ako autorský projekt, ktorý mám v rukách.
Vo svete aktuálne rezonuje téma o utečencoch. Čo si o nich a o nás, Slovákoch, myslíte?
Myslím si dve zásadné veci a to, že ako krajina by sme mali zaujať k viacerým veciam jasné stanoviská najmä čo sa týka Ukrajiny. A aj postoj Slovákov k emigrantom ma veľmi sklamal. V podstate platia slová Jula Satinského, ktorý hovoril, že na Slovensku sa stále aktivujú dve skupiny ľudí, a to komunisti a gardisti. V ukrajinskej kríze sa ozývajú komunisti a vo fóbii z emigrantov gardisti. Nevieme sa nad to povzniesť a uvedomiť si, že tým ľuďom treba v prvom rade pomôcť, pretože utekajú pred vojnou a reálnou hrozbou ich fyzickej likvidácie. Nemajú inú možnosť. Čakal by som v tomto menej pokrytectva. Hovoríme si, že sme kresťanská krajina, ale s kresťanstvom to nemá nič spoločné.
