Teraz môžu vyjsť medzi bezúhonných ľudí. Presne 28. septembra im vyprší trest - štvrťstoročie za mrežami a obaja plánujú požiadať o prepustenie. V base sedia od roku 1990, keď bezcitne znásilnili a zavraždili holandskú turistku Gabrielle a pokúsili sa zabiť jej manžela Reného. Odsúdení Masár aj Molnár poskytli rozhovor Novému Času priamo z oddielu doživotných trestov v Leopoldove. Rok 1990 bol pre Česko-Slovensko prelomový. Otvorili sa hranice a odrazu sa do západného sveta mohli pozrieť všetci, pre ktorých bol slobodný pohyb tabu. Medzi nimi boli aj Ján Molnár a Ľubor Masár.
Roky predtým strávili v base a na slobodu sa dostali vďaka Havlovej amnestii. Molnár si odpykával 15-ročný trest za vraždu priateľky, Masár dostal 8 rokov za krádeže a útok na policajta. Po prepustení sa známi z väzenského prostredia stretli pri vybavovaní papierov pri Policajnom riaditeľstve v Bratislave. Tu sa začal písať odporný príbeh, ktorý šokoval Slovensko, ale aj celú Európu a priniesol pochybnosti o tom, či sme si naozaj zaslúžili slobodu cestovať.
Smrteľný výlet
Na kradnutej avii Molnár s Masárom prekročili rakúske hranice s cieľom pracovať v Nemecku. Auto odstavili na odpočívadle pri meste Linz. Písal sa 23. august 1990, keď si všimli holandský karavan. Podľa rozsudku Molnár nalákal šoféra Reného k nim do auta so zámienkou pomoci s opravou. Omráčili ho, zviazali a brutálne zbili. Jeho manželke Gabrielle († 27) zviazali ruky, natiahli na hlavu vrece a nútili piť slivovicu. Molnár ju nakoniec znásilnil a zaškrtil opaskom. Obe telá prepravili na rozličné miesta. Gabrielle objavili policajti až o dva mesiace. Dnes 56-ročný René napriek ťažkým zraneniam, ktoré ho dostali na vozík, prežil a stal sa korunným svedkom vraždy.
Rýchly rozsudok
S ukradnutým karavanom jazdil Masár s ďalším kamarátom Jánom Balážikom nasledujúce týždne po Európe. Nevyhli sa krádežiam. Prešli hraničné kontroly, ale nikto si nič nevšimol. Až 19. septembra 1990 Masára a jeho komplica prichytila polícia pri pokuse vykradnúť motorest v českej Plzni. O týždeň na to muži zákona spacifikovali Jána Molnára pred vtedajším obchodným domom Prior v Bratislave. Prípad vzbudil veľkú pozornosť. Na súdne pojednávania chodili novinári zo zahraničia. Nikdy predtým nebola Bratislava v takom negatívnom centre pozornosti. Právoplatný rozsudok z januára 1991 poslal na doživotie Masára aj Molnára. Išlo o prvý doživotný rozsudok v celom Česko-Slovensku po Nežnej revolúcii. Ak by páchatelia vraždili pár mesiacov predtým, hrozil by im trest smrti zrušený v máji 1990.
Ján Molnár (73): Nie som terorista ani masakrista
Čítal som knihu od Dávida Kičina, ktorému pán Masár poskytol rozhovor. Tvrdil v ňom, že za všetko ste zodpovedný vy. Zbili ste pána Reného a zabili ste jeho priateľku?
Nuž, napísal to, čo jemu lepšie zapasovalo. Zrejme taký obsah od neho ktosi očakával! Pohnojiť Molnára?!
Ako si spomínate na prvé dni v base?
To, že z čoho som mal byť obvinený, to bol ako úder blesku, šok!
Dá sa na väzenie zvyknúť?
Prosím, čo by to bolo za človeka, ktorý si zvykne na väzenie? Počas týchto rokov maminka sa mi utrápila na smrť, takisto tatino. V Blave mi zabili ešte aj družku.
Máte v base priateľov?
S kým, prosím? So štvornásobnými či šesťnásobnými beštiami? Celé roky som bol radšej sám. A samotu som celé roky zmysluplne využíval. Kreslím, robím výkresy zo svojich vylepšovákov, precvičujem si taliančinu, nemčinu, maďarčinu.
Ako vychádzate s Masárom?
Ako grécky predseda vlády Tsipras s EÚ! Gréci klamali, klamú, aj budú klamať: v priamom prenose. Masár je čestný, čistý ako podrazácka grécka predošlá vláda!
Čo by ste chceli po prepustení robiť?
Chcel by som na slobode robiť niečo na spôsob prednášok na školách medzi tínedžermi – ako odstrašujúci príklad! Že žiadne partie neprinesú nič užitočné. Tam číhajú aj prvé prúsery. Áno, na takéto témy žiaci lepšie budú reagovať od človeka, ktorý zaplatil za slepú dôverčivosť. Na 1 000 % bezdomovec nebudem.
Na čo najčastejšie myslíte?
Na maminku, na tatinka, lebo obdivaja sa kvôli tomuto trestu utrápili na smrť, kvôli mne! Často si kladiem otázku, že či som predsa nemal vtedy okamžite napadnúť Masára – keď v tej avii zaútočil na toho Holanďana. Žiaľ, ale to sa odhralo vtedy bleskovo v zlomkoch sekúnd.
Chceli by ste niečo odkázať slovenskej spoločnosti?
Aký odkaz, prosím? Ja predsa nie som s obyvateľstvom Slovenska v žiadnom konflikte! Nie som terorista ani masakrista zo Srebrenice! A určite nie som islamista!
Prečo si myslíte, že by ste sa mali dostať na slobodu?
O tej vražde som absolútne netušil! Podľa rakúskych policajtov sa to malo stať práve v čase, keď Masár obidvoch kamsi odniesol na vyloženie. A tam Masára videl svedok Johan. Za to nakoniec mne dali doživotie? Všetci vedeli, že vrah je Masár! A pre toto ani po 25 rokoch by som nemohol konečne ísť na slobodu?
Ľubor Masár (56): Nemôžem zomrieť v base ako prašivý pes
Sedíte v base 25 rokov, stále trváte na svojej nevine?
Nikdy som o sebe netvrdil, že som nevinný! Trvám na tom, že pána Reného som fyzicky nenapadol a jeho ženu tiež nie. Bol som vtiahnutý do vražedného prepadu bez toho, aby som poznal úmysel a cieľ, ktorý sa zrodil v hlave Jána Molnára. Pomohol som zviazať pána Reného po tom, ako ho Molnár udrel odzadu obuškom do hlavy a keď padol na zem, udrel ho viackrát kladivom. Po tomto sme ho uložili v aute do kufra a keď Molnár doviedol pani Gabriellu, uložili sme ju do spacieho priestoru auta. Pri lesíku sme pána Reného vyložili z auta a posadili k stromu kúsok od cesty. Molnár vzal z auta sekeru a išiel znova do lesa. Čo sa stalo tam, vie len on a sám René. S pani Gabriellou sme boli na parkovisku celý deň. Rozprávali sa dlhé hodiny a ja som sedel vonku na odpočívadle. Až večer, keď sa ozval krik z auta, som išiel dovnútra. V aute za stolom sedela v divnej polohe pani Gabriella a bola mŕtva. Pomohol som ju tiež vyložiť na inom parkovisku, kde ju zahrabal do sena.
Prečo ste to neoznámili polícii?
Nechcel som s tým mať nič spoločné a urobil som len to, aby nás tam v Rakúsku nechytili a dostal som sa domov. Toto je moja vina a za tú som zaplatil zatiaľ 25 rokmi zo svojho života.
Prečo ste teda tak dlho vo väzení?
Súdy nikdy neriešili mieru zavinenia nás v tomto prípade. Vlastne dodnes nevedia, čo sa tam stalo. Ja som im to podrobne opísal a spolupracoval som pri vyšetrovaní, lebo som veril v spravodlivosť. Stále by mal byť rozdiel medzi úmyselným útokom a napomáhaním po útoku.
Ako si spomínate na prvé dni v base?
Prvé dni a roky boli ťažké. Dali ma do cely, čo bola veľká ako krypta na cintoríne. Minimálne vetranie a preži, ako vieš. Bolo to horšie, ako by som dostal trest smrti. No čím viac mi robili zle, nejako ma to posilňovalo a vlastne takto som to prežil.
Máte tam aj priateľov?
Nie. Sú tu ľudia, s ktorými sa dá rozprávať o všetkom a potom takí, čo vás vtiahnu do problémov. S tými sa nezdravím a ani nijako nebavím.
Na čo najčastejšie myslíte?
Myslím na svoju rodinu a často aj na ľudí, ktorým som svojím konaním a postrojom k životu ublížil. Premýšľam, ako byť lepším človekom.
Chceli by ste niečo odkázať pánu Renému?
Veľmi ma to mrzí, čo sa mu stalo, aj jeho žene. Útok na neho budem mať pred očami do konca života. Ospravedlňujem sa mu za svoju účasť na tom, čo sa stalo. Modlil som sa za to, aby sa uzdravil a rokmi sa vyrovnal so stratou svojej ženy.
A čo nejaký odkaz pre slovenskú spoločnosť, do ktorej budete mať šancu sa vrátiť?
Nie som agresívny, viem vychádzať s ľuďmi a som si vedomý, že zákony spoločnosti sa musia dodržiavať. Dnes je úplne iná doba a naša spoločnosť sa nemá prečo báť mojej osoby. Som človek, ktorý chcel len dožiť svoj život v kľude so svojimi blízkymi.
Prečo si myslíte, že by ste sa mali dostať na slobodu?
Za to, čoho som sa dopustil, som zaplatil 25 rokmi svojho života, izolovaný od všetkého, čo sa dalo. Myslím si, že si nezaslúžim zomrieť v base ako pes. Chcem dokázať celej spoločnosti, že sa mýlila v roku 1992, keď ma celkom odpísala a v podstate zatratila.
Kam by viedli vaše prvé kroky na slobode?
Chcem ísť domov k matke a chcem sa o ňu postarať. Nezatratila ma ani v najťažších okamihoch môjho života a pomáha mi prežiť celý môj život. Mám odrobených 30 rokov. Dokážem manuálne pracovať a mám dva výučné listy. Mám aj prisľúbenú prácu.
Ako vychádzate s odsúdeným Molnárom?
S Molnárom sa už roky nebavím, lebo nie je o čom a nechce pripustiť nič, čo urobil!
Čo im otvorí mreže
Náš zákon umožňuje aj doživotne odsúdenému väzňovi požiadať po 25 rokoch trestu o podmienečné prepustenie. Rozhoduje o ňom súd a vyjadrujú sa k nemu psychológovia, pedagógovia a odborníci, ktorí budú odsúdeného hodnotiť.
