Hoci na Slovensku je zatiaľ relatívny pokoj, už kúsok za hranicami to vrie. Na vlakovej stanici v Budapešti boli tisícky imigrantov, ktorí sa v závere týždňa peši vybrali do Rakúska. Lenže tam utečenecké tábory už prekročili svoje limity. Ľudia sa zúboženým cudzincom snažia pomôcť, ako vedia, ale stačí to? Reportéri nedeľníka sa pokúsili odhaliť skutočnú tvár tejto drámy. Najprv sme sa sa išli pozrieť na stanicu Keleti v Budapešti, kde uviazli tisícky imigrantov.
Na zemi sú rozložené deky, na nich posedávajú a polihávajú stovky ľudí. Väčšinou mladí muži, no sú medzi nimi aj ženy s malými deťmi a starci. Na podlahe majú rozložené celé svoje životy. Domovy zo stanov alebo z plachiet a kopec odpadkov každý deň obchádzajú cestujúci, ktorí majú podľa výrazu tváre zmiešané pocity. Tak vyzerala budapeštianska Východná stanica začiatkom týždňa. Zo Srbska sa do Maďarska za prvých sedem mesiacov roka nelegálne dostalo vyše 100-tisíc migrantov! A v Budapešti uviazla veľká časť z nich. V najväčšom počte sú ľudia zo Sýrie, ale aj Pakistanu, Afganistanu, Iraku či Iránu. Nápor je nezvládateľný. Všade vládne napätie a chaos. Utečenci majú v očiach strach, ale aj veľké očakávania. Ich snom je jediné - dostať sa cez hranice na západ.
Obetovali všetko
Tam, odkiaľ utiekli, zúri vojna alebo teror Islamského štátu. Najmä Sýrčania nám opísali vojnové besnenie, keď na ich domy padali bomby a vojaci do nich bezhlavo strieľali. Sú si istí, že vydať sa na strastiplnú cestu za lepším životom v Európe, bolo správne rozhodnutie napriek tomu, že to znamenalo veľakrát riskovať život. Mnohí z nich boli vo svojej vlasti bohatí ľudia. Hrdia sa vysokoškolskými titulmi a skúsenosťami s cestovaním. Prístup, s akým sa stretli v Budapešti, ich zaskočil. ,,Ja viem, že som utečenec. Viem, že sem nepatrím. Ale rád by som. Mám vzdelanie, mám dokonca aj peniaze. Tak prečo sa ku mne správajú ako k hnusnej zveri?“ sťažuje sa učiteľ angličtiny Mustafa (56) zo Sýrie, na ktorého tvári vidieť smútok a bezradnosť. Pritom vie, aký život by ho v Európe mohol čakať, päť rokov učil angličtinu v Austrálii.
Taxy prevádzačov
Prevádzači si za cestu pýtajú obrovské peniaze. Ceny sa pohybujú od 3 500 do 6 000 eur za osobu. Suma závisí od krajiny a, samozrejme, známostí. Utečenci sú rozhorčení. ,,Zaplatil som 6 000 eur za osobu. Prišiel som s celou osemčlennou rodinou. Precestovali sme kus sveta, aby sme sa dostali kam? Do Maďarska na holú zem? Nie je to fér, chceme ísť do Nemecka. Peniaze pre nás nie sú problém,“ hovorí utrápený Marij (37) z Afganistanu.
Medzi ľuďmi lemujúcimi podlahu stanice Keleti sú dva typy ľudí. Bohatí a menej bohatí, ktorí na cestu do Európy minuli celoživotné úspory. Pri rozhovore z väčšiny cítiť úľavu, že sa dostali ďaleko od vojny a, čo je dôležitejšie, že žijú. Ženy s deťmi posedávajú na dekách, kŕmia ich a zvedavo sa na nás pozerajú. Väčšinou nie sú veľmi zhovorčivé, ich muži toho nahovoria omnoho viac. Nie však všetci. Našli sa aj takí, ktorí fotenie a rozhovor odmietli. ,,Nemôžem byť na kamere ani na fotke, prosím, nenahrávajte ma. Sýrska tajná služba sleduje aj európske médiá. Keby to našli, ublížia mojej rodine, ktorá zostala v Sýrií,“ vysvetlil nám vystrašene jeden z nich.
Pomoc blížnemu
Na stanici imigrantom pomáhajú dobrovoľníci. Nosia im stravu či oblečenie. Život tam miestami vyzerá ako na ihrisku. Mladí hrajú bedminton, futbal, alebo hľadia do smartphonov. Iní spievajú a tancujú. Pred výdajom jedla stoja dlhé rady hladných ľudí, niektorí si krátia čas fajčením. Iné skupinky nakupujú v jednom z blízkych obchodov. Podľa predavačky nie je ojedinelé, že platia 500-eurovkami. Hovorí, že v konečnom dôsledku s utečencami problémy nemá. Až na to, že jej z času na čas zmizne kúsok pizze z vitríny. Ale dodáva, že drobné krádeže sú bežné aj v prípade samotných Maďarov.
Vytúžená cesta
V pondelok sa to veľkej časti z nich podarilo. Tí, čo mali platné papiere, odišli vlakmi rovno do Nemecka. Zvyšní boli z budovy vykázaní. „Stanica nebude prijímať ani vypravovať vlaky, žiadame vás, aby ste ju opustili,“ znelo po maďarsky zo železničného rozhlasu. Utečenci nerozumeli a nechápali, čo sa deje. Až polícia davy ľudí zo stanice vytlačila. Zostali na Barossovom námestí a žiadali, aby mi dovolili odísť za hranice. Maďari nakoniec z Keleti prestali vypravovať medzinárodné vlaky, a tak tam imigranti na svoj vlak čakajú márne.
Iné Rakúsko
Úplne iný svet sme videli v Rakúsku, v utečeneckom tábore Traiskirchen pri Viedni, ktorý je preplnený a žiadateľov o azyl už nemajú kam dávať. Kapacitu 1 800 ubytovaných dávno prekročili. Momentálne v ňom žije viac ako 4 000 ľudí. Polovica z nich spáva v stanoch vedľa ubytovní, mnohí dokonca bez stanov a postele.
Stojíme pred táborom a sledujeme situáciu. Po uličkách mestečka pobehujú skupinky migrantov. Tvrdia, že sa celé dni prechádzajú, lebo nemajú čo robiť. Podobne ako v Budapešti aj tu čakajú ľudia na lepší život. Otázkou zostáva, čo to pre nich znamená, pretože na rozdiel od utečencov na stanici Keleti, majú podmienky na prežitie určite lepšie. No to zjavne nestačí.
Boj o šaty
Už mnoho obyčajných ľudí, vrátane Slovákov, sa zapojilo do humanitárnej pomoci utečencom. Dodávky šatstva, hygienických potrieb či hračiek smerujú aj do tábora Traiskirchen. Miestami to tu však vyzerá ako v zle upratanom second hande. Na ulici sa váľa oblečenie, ktoré si utečenci nevšímajú.
Na ceste pred táborom so svojím autom zastavuje aj Rakúšanka Civegna (40), ktorá nesie knižky a oblečenie po svojich deťoch. Migranti sa nahrnú k jej autu, tlačia sa, naťahujú sa o veci a kričia na ňu. Žena je z toho zjavne rozladená. ,,Chcela som im iba pomôcť, no za takýchto okolností sa bojím. Ľudia mi nadávajú a kričia. Prečo? Veď im chcem pomôcť,“ čuduje sa Civenga.
Rozbroje
Utečeneckej vlne deň čo deň čelia najmä ľudia bývajúci pri hraniciach. Imigranti bežia cez ich polia, cez ich ulice. Rozdeľujú mestečká a dediny na dva tábory. Tých, ktorí im pomôcť chcú, a tých, čo to odmietajú, dokonca sa vyhrážajú dobrovoľníkom. ,,Som farmár z Nickelsdorfu, hraničnej oblasti. Spolu s priateľmi pomáhame asi 25 ľudom zo Sýrie a Pakistanu, ktorí už dostali papiere a môžu tu bývať. Učíme ich nemecky, aby mali šancu zaradiť sa do života. Niektorí ľudia z mesta sa nám však vyhrážajú, že pokiaľ im budeme pomáhať aj nadaľej, niečo nám urobia,“ sťažuje sa aktivista Gerhard (53). Čiže aj v Rakúsku, nielen na Slovensku, ľudia cítia neistotu a strach. Všetci čakajú, kedy sa Európa konečne dohodne, ako tento problém, ktorému sa už nedá vyhnúť, bude riešiť.
Rakúsko je preplnené
Vážna situácia trvá už rok. Rakúsko stále nenašlo spôsob, ako ubytovať všetkých žiadateľov o azyl. Minulý rok Rakúsko dostalo okolo 28 000 žiadostí o azyl. Tento rok za prvých sedem mesiacov dostali 37 000 žiadostí. Do konca roka 2015 očakávajú nárast počtu žiadostí až na 80 000. Situácia sa zhorší s príchodom zimy, nikto nevie, čo sa stane s ľuďmi bez strechy nad hlavou. Problémom je taktiež vysoký počet detí. Tento rok zo všetkých imigrantov je 30 % detí, z nich dve tretiny sú maloleté deti bez sprievodu žiadateľov o azyl a 21% je žien. Žiadatelia dostávajú vreckové 40 eur na mesiac, 150 eur raz ročne na oblečenie. Azylový proces trvá od pol roka do piatich rokov.
