Bezprostredný porotca otvorene porozprával o politike, peniazoch, xenofóbnych Slovákoch, ale aj o tom, prečo nepotrebuje vlastniť byt v Dubaji.
Už roky sa do Talentu hlásia aj podpriemerní účinkujúci, ktorí sa viac znemožnia, ako zabodujú. Prečo to robia?
To, čo tých ľudí ženie do verejného predvádzania, by si zaslúžilo asi samostatnú štúdiu. Hoci je ich vystúpenie vopred predurčené na neúspech, oni to vidia inak. Nevnímajú hrozbu verejného poníženia. Ich exhibícia, ktorá nie je úplne prijatá porotou a divákmi, je pre nich satisfakciou vlastnej prezentácie, je to zanechanie stopy a odkazu, že v šou boli. A myslím si, že to súvisí hlavne s tým, že chcú byť v telke. Médiá sú silno návykové a ľudia chcú, aby sa o nich vedelo rovnako ako o Pamele Anderson a Mitchovi Buchannonovi. (Smiech)
Nad nadanými však často víťazia menej talentovaní s dobrou vizážou. Aký by mal byť pomer talentu, krásy a ďalších faktorov na výrobu hviezdy?
Platí, že úspešný človek v súčasnom zábavnom priemysle musí byť štíhly. Viete, čo si asi musela vytrpieť speváčka Adele, keď prišla so svojimi skvelými nahrávkami a všetci na ňu pozerali, pesničky super, hlas super, ale... Vizáž je veľmi dôležitá, ale dôležitejšie, ako človek vyzerá v tvári, je byť fit. Mne to vyhovuje, ja som športovec, ale momentálne zažívame neuveriteľný diktát tela a štíhlosti, čo vidno aj na hudobníkoch. Talent si dnes môžete kúpiť na každom kroku. Na objednávku vám niekto napíše knihu, peknú pesničku, v hudobnom štúdiu vám prifarbia hlas, ale v konečnom dôsledku je to otázka ambícií, kam až je človek ochotný zájsť, aby sa stal verejne známym.
V roku 2013 zvíťazil v šou Česko Slovensko má talent mladý operný spevák Jozef Pavlusík, ktorého ste mali aj pod patronátom. No dnes akoby sa po ňom zľahla zem. Nepohodli ste sa alebo nebol dostatočne ambiciózny?
Jožo Pavlúsik aj Miro Sýkora mali menšiu snahu byť za každú cenu v médiách. A takí ľudia na plnej čiare prehrávajú. Pozrime sa na takú Dominiku Mirgovú, ktorá má neuveriteľnú snahu byť stále prítomná v médiách. Keď ste stále v médiách, stanete sa po čase hviezdou. Nepamätám si ani žiadnu jej pesničku, ale rozhodne je väčšia hviezda ako Sýkora, ktorý vyštudoval umeleckú vysokú školu. Či to je správne, alebo nesprávne, to je otázne.
Víťaz súťaže získa ceny v hodnote 100-tisíc eur. Nie je to podľa vás prehnané?
To je otázka na politiku televízie. V istom čase sa predbiehali Jojka a Markíza, teda ich riaditelia, kto je väčší pán a vtedy víťazné ceny eskalovali do neuveriteľných výšok. Bolo absurdné, že človek, ktorý prišiel v podstate z ulice a získal si priazeň divákov, dostal často toľko peňazí, koľko získali aj moderátori samotnej relácie alebo dvaja z troch členov poroty. Ale nezávidím tie peniaze. Práve naopak. Ja môžem držať hubu a krok, že ma piatykrát zavolali do poroty pre nedostatok kádrov alebo z toho dôvodu, že som lacný v porovnaní s ostatnými.
Vy a lacný? Koľko beriete?
Menej ako ostatní v porote. (Smiech) Nebudem to konkretizovať, pretože by to bolo rúhanie a v porovnaní s obyčajnými ľuďmi je to neuveriteľne krásny peniaz. Aj slušní manažéri by na to museli pracovať viac ako rok... Ale vznikol tým nepomer, keďže tí ostatní v porote majú dvojnásobok toho čo ja, a myslím si, že som to najmä ja, kto schytáva za celú porotu všetko dobré aj zlé, pretože mám maslo na hlave.
Ľudia vás vnímajú skôr ako takú sivú eminenciu šoubiznisu. Na scéne sa zjavíte v čase talentovej súťaže, zožnete úrodu a zasa o vás nepočuť. Čo robíte v tom naoko hluchom období?
Posledný rok som nerobil nič. Dával som sa dokopy, venoval som sa najmä rodine. Chcel som si trochu oddýchnuť od toho celého cirkusu Humberto, nájsť sám seba a mať čas na knižky a cestovanie. Od mája som potom organizoval koncerty, teraz pracujem ako manažér východoeurópskeho turné Alexandrovcov. Takýchto päť aktivít ročne mi stačí na to, aby som sa slušne uživil. Manželka má firmu na dovoz a predaj psieho krmiva, s ktorou jej tiež občas pomáham.
Na jednej strane často opovrhujete šoubiznisom, hovoríte o ňom ako o spolku klaunov a principálov, no sám ste aj jeho súčasťou a živí vás.
Je to cirkusantské remeslo, ale nič iné som sa, žiaľ, nenaučil. To cirkusantstvo však prináša ľuďom istú potechu, ale veľké peniaze sú v iných veciach – správe štátu a vecí verejných či v bankovníctve. Snažím sa využiť to, že som v médiách v polohe porotcu a sem-tam chcem prepašovať nejaký kus múdra alebo odpočutej pravdy a posunúť ju divákovi. Primäť ho k tomu, aby skúsil uvažovať aj iným spôsobom než tým, ktorý sa teraz nosí.
V minulosti ste sa vyjadrili, že nie každý má dnes možnosť vlastniť dom, auto a jazdiť dvakrát ročne na dovolenku. Ale to asi nie je váš prípad. Máte rád luxus?
Nie, ja jazdím štyrikrát. (Smiech) Luxus, to je sloboda v nás. Nie je to päťhviezdičkový hotel niekde v Juhovýchodnej Ázii. Luxus je o tom, že si viem nájsť čas, nie som otrokom samého seba, keď som ochotný ísť last minute na druhý koniec sveta a dokážem tam fungovať v najlacnejšom možnom ubytovaní.
Dávnejšie ste spomínali, že uvažujete o kúpe lietadla. Už nemáte také pohnútky? Za čo najviac utrácate?
Cestovanie. Za posledný rok, čo som si dal pracovnú prestávku, sa mi podarilo vybehnúť z tej klietky, ktorá ma nútila mať viac. Už predtým, ako sme predávali dom, som zistil, že nepotrebujem 300 štvorcových metrov plochy na bývanie, a byt, ktorý máme dnes, sa mi zdá veľký. Tá správna cesta smeruje skôr k skromnosti, byť s ľuďmi a mať príjemný život. No tým si musí prejsť každý sám. To materiálne ma neuspokojuje až tak, ako som si myslel, že ma bude uspokojovať, ale je príjemné ho mať. Deti totiž budú potrebovať nejaké financie, aby mohli študovať a nemuseli pritom makať v McDonalde. Aj keď to je tiež dôležité. Každý chceme mať viac, väčšie auto, chatu a vrtuľník a byt v Dubaji. Myslím si, že som z toho už vyrástol, pretože to nepotrebujem. Áno, boli časy, keď sme s manželkou uvažovali, že si kúpime byt v Dubaji. Veľmi sa nám tá myšlienka páčila, bolo to veľmi sexi a ešte pred prvou krízou. Dnes ten dom, v ktorom sme chceli vlastniť byt, ešte ani nestojí. Keď si uvedomím, koľkokrát by sme tam museli letieť, v porovnaní s cenou hotelov je to absurdné.
Vlastníte basketbalový klub ŠKP Bratislava. Plníte si aj takto chlapské sny?
Je nás sedem majiteľov. Teraz sme výrazne omladili tím a patrím v ňom k najstarším. Momentálne sme tam v kádri traja štyridsiatnici, basketbal ináč hrávam od siedmich rokov. Hráme v druhej najvyššej súťaži, v prvej lige. Náš basketbalový tím nadväzuje na tradíciu dvoch starých bratislavských klubov Štart Bratislava a ŠKP Bratislava z roku 1952. Rozhodli sme sa pokračovať, dali sme oba názvy dokopy a snažíme sa s naším tradičným bratislavským basketbalovým klubom ďalej pracovať, aby nezanikol.
V 24 rokoch ste sa oženili so spolužiačkou zo strednej školy Andreou. Vraj vás najprv nechcela a desať rokov trvalo, kým ste si k sebe našli cestu.
Medzitým bola v zahraničí a mala iné vzťahy, takisto aj ja. A keby sme spolu chodili už na strednej škole, tak by to nedopadlo tak ako dnes. Bola by to predsa len ponorka. Dobré je, že sme sa zobrali až v roku 1998. Bolo to najlepšie rozhodnutie v mojom živote, len neviem, či aj jej. (Smiech)
Počas vášho účinkovania v Talente sa často hovorí o tom, ako sa obzeráte za mladými speváčkami. To asi nerobí doma dobrú krv?
Vždy si hovorím, či je tento druh propagácie za každú cenu potrebný. A to asi hovorí za všetko. Žiadna žena nemá rada, keď sa o jej manželovi píše to, čo sa písalo aj o mne.
Aký ste otec? Venujete sa synom dostatočne?
Práve preto som teraz prestal tak intenzívne pracovať. Starší bude mať 13 rokov a v krátkom čase sa môžeme odcudziť. Chcem byť s ním kamarát, keď bude dospievať. Snažím sa, ale nie je to ľahké, pretože najmä v čase vysielania Talentu ma deti nevnímajú len ako otca, ale aj ako Jara Slávika, a to aj prostredníctvom spolužiakov v škole. Je to pre ne teda zložitejšie, ako mať otca, ktorý má civilnú prácu. Na mojich chalanov som však maximálne hrdý. Mladší je folklorista, hrá na gitare a má absolútny komediálny talent, a starší je vedecký typ, hrá na klavíri a basketbal, čo ma teší. No nie je ľahké byť rodičom najmä pre ľudí, ktorí sú na očiach, a ešte ťažšie je to pre ich deti. Ja si však svoju rodičovskú úlohu užívam a veľmi sa z nej teším.
Pre prácu často cestujete. Ešte donedávna ste žili v Prahe, teraz ste sa usadili v Rusovciach na okraji Bratislavy. Plánujete tam aj zotrvať či ukáže čas?
Bývame neďaleko rusovského parku, a keďže milujem pohyb, rád sa bicyklujem a máme aj psa, veľmi mi to vyhovuje. Trošku ma desí, ako sa rozširuje Petržalka, a už teraz si neviem predstaviť tú dopravnú situáciu, ktorá bude nasledovať. Život je príliš krátky na to, aby si človek hovoril, že za každú cenu musí zostať na otcovej roli. Na druhej strane najmä dnes je Slovensko tak krásne v závetrí... Je tu fajn, sme malá, nenápadná, nezaujímavá krajina, plná xenofóbov. Bojíme sa toho cudzieho, ale rozumiem tomu, lebo človek nemá skúsenosť s tou druhou kultúrou. Preto nás vystraší aj žena v habite prechádzajúca sa po nákupnom centre, ktorá evidentne nie je teroristka, a má kopu tašiek, ktoré nie sú plné dynamitu.
Ale aj vám sa už stalo, že vás niekoľkokrát chceli zatknúť na letisku ako teroristu.
Ale áno, lebo som mal v batožine granát. To bol zlý príbeh, pretože dnes by som skončil omnoho horšie ako vtedy. Bolo to paradoxne pár mesiacov po septembri 2001 (pád Dvojičiek, poz. red.). Keď som odchádzal z Ukrajiny, kamaráti mi dali medzi veci nefunkčný granát naplnený zemou. Bola to absurdná situácia a dnes by som skončil veľmi zle hocikde na svete, aj keby to bol len suvenír. Dnes sa už tieto veci vôbec neberú ako žart.
Už v 16 rokoch ste si začali privyrábať dabovaním nemeckých videokaziet a takisto ste veľa cestovali. Otvorilo vám to oči?
Cestovanie je základ a je super, že mladí ľudia odchádzajú do sveta, no je absurdné, že sa ich vláda až teraz pred voľbami snaží pritiahnuť späť a vytvoriť im podmienky. Ja som si odžil v zahraničí dosť, moja manželka tiež a nevnímame to tak, že situácia na Slovensku je natoľko zlá, že by sme teraz v štyridsiatke mali začínať niekde inde a od začiatku. A keby na to prišlo, vďaka známostiam, ktoré máme, by sme sa vedeli usadiť hocikde na svete.
Takže na Slovensku je podľa vás dobre?
Je dobre aj nie. Keď tí šikovní poodchádzajú, kto tu zostane, aby sa postavil tým demagógom typu Rostas alebo aby sa postavil voči populistom typu premiéra? Niekto musí povedať, že robiť kliky na hrádzi nestačí na to, aby bol dobrý politik.
