Zaujímavé je, že hoci má Laura Foltínová (20) tri práce, nikdy si nechcela zarobiť ako modelka a ani účasť v tejto reality show neberie ako potenciálnu vstupenku do sveta šoubiznisu. Zjavne nie je podobne naivná ako niektoré jej predchodkyne.
Po odchode z Farmy ste sa rozhodli zamaskovať?
Už dávnejšie som rozmýšľala o zmene, ale áno, chcela som, aby ma ľudia hneď nespoznali.
Funguje to?
Trochu áno. (smiech)
Takže očividne ste do tejto reality show nešli, aby ste sa preslávili.
Ja som tam išla preto, že nikdy v živote som také niečo nezažila, bola to pre mňa výzva. Chcela som si dokázať, že to dokážem.
A dokázali ste?
Áno. Vydržala som tam tri týždne, hoci už po tom prvom som chcela ísť domov. No nedalo sa, tak som ďalej bojovala. Mama mi povedala, že pre ňu som víťaz už len tým, že som tam nastúpila. Vraj to odo mňa nik nečakal.
Vaše najväčšie obavy súviseli s hygienou. Naplnili sa?
Bolo naozaj veľmi náročné nejako sa tam udržiavať v čistote. Aj sa mi párkrát stalo, a trošku sa za to hanbím, že bol večer, ležali sme v posteliach a zrazu mi napadlo: „Ježiš, ja som si zabudla umyť zuby!“ A Peťa: „Kam ty chceš ísť? Už je tma. Lež, ráno si umyješ.“ Tak párkrát som si ich umyla až ráno.
Zaujímavé je, že hoci toto je už šiesta Farma, stále sú súťažiaci prekvapení, do čoho sa to namočili.
Sú, aj ja som bola. V televízii mi to všetko prišlo také rozprávkové, ako sú tí súťažiaci zosynchronizovaní s prírodou, ako sa kúpu v potoku... No my sme ani ten potok nemali a prvý šok sme mali z toho, ako ťažko sme sa k vode dostávali. Druhým šokom bolo to jedlo. Na raňajky placky, na obed placky, na večeru placky...
Ženy zvyknú po takejto múčnej diéte pribrať.
Ja som práveže dve kilá schudla. No napriek tomu som stále akoby nafúknutá z tej stravy, celá vyhádzaná.
Chodíte na vysokú školu. Ako ste to mali vymyslené, keby ste zostali na Farme dlhšie? Kalkulovali ste, že pôjdete domov medzi prvými?
(smiech) Áno. Škola sa začína na prelome septembra a októbra a vedela som, že predtým musím stihnúť zápis. Nijako som to však neriešila, myslela som si skrátka, že dovtedy vypadnem.
Takže po prehratom dueli vám odľahlo.
Na jednej strane áno, no na druhej ma to aj mrzí, keď si predstavím, čo všetko tam ešte zažijú.
V každom prípade ste nemali nejakú extrémnu motiváciu a potrebu vyhrať tú peknú sumičku peňazí.
Nie nemala. Ja nemám žiadne problémy. Keď tam niekto vyhlásil, že ide cez mŕtvoly, lebo tie peniaze potrebuje... Keby som mala nejaké dlhy, určite by som nešla do súťaže. Na to je práca, aby si človek zarobil.
Po škole chcete pracovať ako sociologička?
Nie. Sociológia je zaujímavá, ale po bakalárovi by som chcela ísť na psychológiu.
Farma pre vás musela byť doslova študijným rajom.
(smiech) Áno. Čítam aj Freudove knihy, a keď som si to tak premietla v hlave... Bola som tam skôr ako pozorovateľ, navonok som nič neriešila.
A čo ste zistili na základe prežitého o sebe?
Myslela som si, že som slabý jedinec, no teraz viem, že keď treba, dokážem zaťať zuby a zvládnuť aj takéto veci. Som silná, no stále nie tak ako moja mama.
Vaším vypadnutím Farma prišla o svojho najkrajšieho obyvateľa. Nikdy ste nekoketovali s myšlienkou ísť na súťaž krásy či venovať sa modelingu?
Nie. Nikdy ma to nelákalo. A na missku nemám ani miery, som príliš maličká.
Najväčšie kočky z Farmy, počnúc Andreou Járovou a končiac Luciou Mokráňovou, mali ambície touto súťažou sa zviditeľniť a preraziť v šoubiznise...
Ja vôbec. Ani mi nenapadlo, že z Farmy by som mohla takto postúpiť... Vlastne som do tejto šou vôbec neplánovala ísť. Raz som však sedela na káve s kamarátkou Ľudkou Mládkovou, ktorá na jednej Farme bola, a volala jej práve z Markízy pani režisérka, že potrebujú nejakých posledných ľudí do novej série. A ona hneď, že tuto vedľa nej sedí kamoška a ide.
Také jednoduché to bolo?
Najprv som bola totálne proti, no keď mi zavolali z Markízy, tak som súhlasila, že sa ukážem na kastingu. Potom sa mi nikto asi mesiac neozýval a môj vtedajší priateľ sa veľmi tešil, že nikam nejdem. Aj mne odľahlo. No nakoniec to predsa len vyšlo a priateľ to psychicky nezvládol. Tak sme sa rozišli. Aj preto som bola na Farme taká smutná, rozmýšľala som, čo doma robí, či sa k sebe vrátime. Mne bolo úplne jedno, čo sa deje okolo mňa, rozmýšľala som len, čo sa deje doma. Nemal mi tam kto ako ublížiť, mala som všetkých na háku, je to súťaž, každý tam robí len zle.
A s priateľom ste sa dali dokopy?
Nie. Myslela som, že ma čakal, ale nie.
Ďalší dôležitý muž z vašej minulosti je otec, ktorý vás kedysi aj s mamou vyhodil doslova na ulicu. Ako dlho ste ho nevideli?
Fúha... Ako pätnásťročná som s ním mala ešte posledný normálny kontakt. A potom som ho už len na päť minút videla pred tromi rokmi, keď som mu dávala nejaké papiere, čo potreboval do práce.
Netušíte, kde a ako žije?
Netuším.
A teraz, keď ste sa vrátili z Farmy, vás nekontaktoval?
Vôbec. Aj sme sa o tom bavili s mamou. „Lauri, ty si bola v novinách. Myslíš, že ťa tatko videl?“ pýtala sa ma. Keď nad tým tak rozmýšľam, buď ma videl a hanbí sa za to, čo spravil, alebo ma nevidel a je niekde v zahraničí. Myslím však, že sa skôr hanbí. Za pravdu, ktorú som povedala.
Život však veľmi dobre zvládate aj bez neho.
Áno, dalo sa to aj bez neho. Mama sa postavila na vlastné nohy, jedna aj druhá sme chodili do práce.
Pracujete od pätnástich. Ešte stále musíte, aj keď si medzičasom mama našla partnera?
Samozrejme! Musím chodiť do práce, aby som mala svoje peniaze. Nemám mamu a jej priateľa na to, aby mi dali peniaze len tak. Žijem u nich zadarmo, platia mi školné, stravu. Mám denné štúdium, s mamou som sa dohodla, že kým budem študovať, bude ma živiť, no ostatné si kupujem sama. Preto mám tri práce.
Až tri? Ako popri tom stíhate chodiť do školy?
(smiech) Dá sa. Cez víkendy robím v nočnom klube na diskotéke čašníčku. Ďalej robím hostesku na Slovane a zápasy sú večer. No a teraz som začala robiť hostesku v jednej banke – a to je len tak štyri hodinky za deň.
Musíte však byť zvyšok času poriadne unavená. To máte nejakú ľahkú školu...
Ja sa za to aj trošku hanbím, chodím na súkromnú školu a myslela som, že to bude na úrovni. No je to pre mňa príliš jednoduché, prechádzam so samými áčkami, a to sa nejako extra neučím. Chcem preto prejsť na Univerzitu Komenského, lebo toto je úplná slabota.
Svojho času ste vraj mali problémy s anorexiou.
Nebolo to nejako extrémne, len som rapídne schudla a bola som v tom štádiu, že som odpadla na pošte a povracala som sa tam. Keď som si však uvedomila, čo sa so mnou deje, dostala som sa do normálu. Asi som mala nejaký psychický blok. Vtedy bolo kopu starostí s otcom...
A vy ste nejedli?
Nejedla, nepotrebovala som to.
Ako dlho vlastne trvalo, kým ste sa s mamou postavili na nohy?
No, posledný rok nám už je dobre. Trvalo to asi štyri roky, pričom prvé dva boli úplným extrémom. Bývali sme kade-tade - u prababky v jednoizbovom byte, ja som spávala na zemi a mama s ňou na rozťahovacom gauči. Potom sme si našli vlastné bývanie, lebo nás nik nechcel prichýliť, ani babka, lebo vraj má malý byt. Mama mala tiež minimálne štyri roboty, aby to utiahla, no pred rokom si našla úžasného priateľa, ktorý sa o nás stará.
A vy ste nemali žiaden nárok na ten dom, z ktorého vás otec vyhodil?
Nie. Rodičia kúpili dom, ktorý ešte bolo treba dostavať, a všetko bolo písané na otca, keďže naši boli rozvedení, a potom sa znovu dali dokopy. To vám nenapadne, keď s tým človekom žijete, že treba mať nejaký papier, lebo vás takto dokáže o všetko obrať.
