Vlado Voštinár (51) predával v Trnave hotdogy, Junior (37) učil mladé maturantky na gymnáziu a Zlatica Puškárová (38) písala pre Večerník. Jej kolegyňa Adriana Poláková (39) snívala o tom, že si otvorí kvetinárstvo vo Francúzsku, a Karin Majtánová (40) o práci v knižnici. Skúsili sme ich teda vrátiť v čase.
Adriana Poláková (39) ako kvetinárka
Akú školu ste vyštudovali?
Vyštudovala som odbor francúzsky jazyk a literatúra v Bratislave na Univerzite Komenského. Francúzština bola prvý jazyk po povinnej ruštine, ktorý som sa začala učiť. V tom čase to bolo veľmi nezvyčajné, bolo to pár mesiacov pred nežnou revolúciou, a potom som si ho vybrala aj na gymnáziu. Vždy sa mi páčil, a tak rozhodnutie, čo študovať, ovplyvnilo aj toto.
Napriek tomu vás vraj najviac lákali kvety...
Odmalička som vyrastala pri kvetoch, moji rodičia dlhé roky pestovali kvety a ja som chodila s mamou každú sobotu na trh. Láska ku kvetom ostala, aj keď už s nimi prestali podnikať. Doteraz si kupujem kvety len tak pre radosť – do vázy.
Vedeli by ste si predstaviť, že by z vás bola kvetinárka?
Podľa mňa, keby som nebola moderátorka, tak som kvetinárkou. Vždy ma to bavilo a dnes sú možnosti a výber nekonečné. Kvetmi človek nikdy nič nepokazí a vždy potešia. A mňa baví tešiť ľudí.
Vraj túžite otvoriť si obchodík s kvetmi vo Francúzku...
Keď som bola prvýkrát v Paríží všetko ma očarilo. Všetko bolo pre mňa „wow“, pretože dovtedy sme necestovali a nad kvetinárstvami, ktoré som tam videla, som len ochkala. V tom čase sme ešte aj my s rodičmi predávali kvety, ale o takých kvetinárstvach tu vtedy nikto ani nechyroval. Ten výber kvetov, spôsob, akým sa viazali kytice, no jednoducho všetko ma očarilo a vtedy som si povedala, že toto budem mať raz aj ja. (smiech)
Vlado Voštinár (51) ako predavač hotdogov
Akú školu ste vyštudovali?
Som vyštudovaný poľnohospodár. Chodil som na strednú poľnohospodársku školu a nedokončil som Vysokú školu poľnohospodársku v Nitre. Potom som bol na jednoročnom študijnom pobyte v Dánsku so zameraním na privatizáciu poľnohospodárskych podnikov a ich riadenie. Rýchlo som však zistil, že tomuto odvetviu najviac pomôžem, ak z neho odídem. Tak som pomohol. (smiech)
Takže vrátiť sa k poľnohospodárstvu vás už zrejme neláka. Vy ste však vlastnili aj bufet s rýchlym občerstvením a vaše hotdogy boli v Trnave vychýrené. Čo tak vrátiť sa k takémuto podnikaniu?
Poľnohospodárstvo ako také ma stále láka a už dlho nosím v hlave projekt malej farmy. Možno sa raz do toho pustím a na starobu sa dám na takýto život. S hotdogmi je to už horšie. Tie by som možno povýšil na niečo slovenskejšie v kolibke. Tá je totiž súčasťou onej malej farmy.
Čo vás viedlo ako vyštudovaného poľnohospodára podnikať s rýchlym občerstvením?
Počas môjho študijného pobytu v Dánsku som chodil po večeroch a cez víkendy makať na farmy a za zarobené peniaze som si kúpil stánok v centre Trnavy. Keď sa to dozvedel môj otec, tak mi vypálil takú strašnú facku, že mi v uchu zvoní dodnes. (smiech) Za tie peniaze sa totiž dal vtedy kúpiť krásny trojizbový byt. Dlho to nevedel predýchať, ale po pár mesiacoch bol z neho najlepší pomocník. Bol to môj prvý pokus o podnikanie a aj celkom úspešný.
Aké to bolo, vrátiť sa na chvíľku do stánku a predávať hotdogy?
Uistil som sa, že vízia kolibky a farmy nie je márna. (smiech)
Karin Majtánová (40) ako knihovníčka
Akú školu ste vyštudovali?
Vyštudovala som FFUK tu v Bratislave, jednoodborové štúdium slovenský jazyk a literatúra, ukončené titulom Mgr. Moje študijné zameranie nebolo pedagogické, ale vedecké, som teda filológ – jazykovedec. Neskôr som si práve v odbore slovenský jazyk urobila rigorózne konanie, takže sa v dobrom môžem popýšiť aj titulom PhDr.
Vás to však ťahá ku knihám...
Literatúru a knihy milujem odjakživa. Už na strednej škole som mala vynikajúcu pani profesorku slovenčiny Vierku Gančovú, ktorá ma mnohému naučila a moju lásku k literatúre natoľko prehĺbila, že som sa ju rozhodla potom študovať na vysokej škole. Kniha je skutočne najlepší a tichý priateľ, milujem chvíľky s dobrou knihou v ruke a s rozvoniavajúcou šálkou čaju či kávy. Je to pre mňa vždy výnimočná chvíľa, pretože si ju v uponáhľanom spôsobe života, ktorý žijeme, nemôžem dopriať tak často, ako by som chcela.
Vedeli by ste si predstaviť prácu v knižnici?
Vážim si každú prácu a každého človeka, ktorý k svojej práci pristupuje zodpovedne. Ak by sa moja životná cesta uberala iným smerom a nepracovala by som ako moderátorka, určite by som sa venovala vedeckej práci. Pracovala by som v Slovenskej akadémii vied alebo v Jazykovednom ústave Ľudovíta Štúra, pretože jazyk ako živý a otvorený systém stále podlieha nejakým zmenám. Tiež by som si samu seba vedela predstaviť za katedrou na vysokej škole. Do úvahy by možno na čas prichádzala aj práca v knižnici, tam by som mala určite trošku času aj na čítanie, tak prečo nie?
Čítate často?
Neviem, či sa mám považovať za knihomoľa, ale milovník kníh som určite. Mám svoje obľúbené literárne obdobia, ako je napríklad lyrizovaná próza, ale prečítam každú knihu, ktorá sa mi dostane do rúk. Vždy do konca a k niektorým sa po čase rada vrátim. Spomedzi obľúbených však dlhé roky vedie Milo Urban a jeho Živý bič či Nevesta hôľ od Františka Švantnera.
Milan Junior Zimnýkoval (37) ako učiteľ
Akú školu ste vyštudovali?
Vyštudoval som v Prešove na Filozofickej fakulte dejepis a anglický jazyk s literatúrou. Takže by som mohol byť aj vedec, aj učiteľ v odbore.
Dokázali by ste si predstaviť, že namiesto moderátora by ste boli učiteľom?
Teraz už nie. No je to super, keď sa podelíte o nejakú vedomosť a žiaci sa to naučia. To hovorím preto, že ja som také veci dostal od svojich učiteľov angličtiny a hlavne dejepisu! Doteraz mám zošity archivované u mamy.
Počas vysokej školy ste ako učiteľ praxovali. Bavilo vás to?
Prvú prax som mal v Prešove na „hornom gymku“ u štvrtáčok. V triede to vyzeralo, ako keby tam študovala švédska reprezentácia vo volejbale. (smiech) Bol som vystrašený, starší len o 3 roky a úplne vyvedený z miery. Aj preto, aké šlehy to boli, ale hlavne, dievčatá boli trénované na praktikantov z fakulty. Bol som aj u prváčikov, kde mi hovorili, že som smiešny ujo učiteľ, a na konci hodiny, keď sme dospievali „Itsi-bitsi spider“, som dostal za odmenu tekvicové semienka. Alebo som na hodine dal päťku jednému frajerovi. Načo moja mama, ktorá bola zástupkyňou na škole, začala po chodbách kričať, že čo si ten sopliak dovolil – akože ja (smiech). Pretože ona za celú svoju dvadsaťročnú prax päťku nikdy nedala, a ja sopliak som si to dovolil po troch hodinách. (smiech) A ešte jedna prax na mojom gymnáziu, kam som chodil, sa skončila tak, že som začal chodiť s jednou maturantkou. (smiech)
V čom je podľa vás odlišná práca moderátora od učiteľa?
Bohužiaľ, v plate. Možno preto som moderátor a nešiel som učiť. Inak je to viac-menej to isté. Len nemávam dozor na chodbách a rodičia ma nepresviedčajú, aké majú nadané deti.
Zlatica Puškárová (38) ako novinárka
Akú školu ste vyštudovali?
Študovala som talianske bilingválne gymnázium v Bratislave a uvažovala som o odchode na vysokú školu do Talianska. Od detstva som však snívala o tom, že raz budem novinárkou, a tak som nakoniec uprednostnila štúdium žurnalistiky na Univerzite Komenského.
Dokázali by ste si predstaviť, že namiesto moderátorky by ste boli redaktorkou v novinách? O čom by ste chceli písať?
Keď som bola ešte na strednej škole, písala som do bratislavského Večerníka. Dodnes si pamätám, ako som stála v rade a kúpila som si na pamiatku asi desať výtlačkov. (smiech) Bola to pre mňa veľká vec, že moje články aj s menom uverejnili. Televízia má však svoje čaro, že prináša aj obraz a zvuk, čo žurnalistiku veľmi obohacuje. V novinách zase viete priniesť analytickejšie a hlbšie materiály. Politika ma vždy lákala, takže aj v novinách by som sa realizovala v parlamente. (smiech)
Skúsenosť s písaním teda už máte. V čom je odlišná práca moderátora od novinára?
Stále hovorím, že som najskôr novinárka, a potom moderátorka. Prežila som v teréne roky, dnes mi to pri práci veľmi pomáha, pretože túto prácu dôverne poznám. V televízii však okrem novinárčiny musíte riešiť aj prejav, úpravy textov a oblečenie, vnímanie kamery a stres zo živého vysielania. Všetko ide naživo, nič sa nedá vrátiť a vždy môžete aj uspieť, aj prepadnúť. Je to však vzácny adrenalín, ktorý ma stále priťahuje.
