Profesor Vladimír Krčméry spolu s ďalšími slovenskými lekármi už roky pomáha ľuďom v rozvojových krajinách. Nezostal bokom ani teraz, keď humanitárna kríza hrozí v susednom Maďarsku. So svojím tímom sa vybral do prvej línie medzi utečencov. Ako vidí celú situáciu? Pripomíname, že rozhovor s profesorom Krčmérym vznikol začiatkom týždňa, ešte predtým, ako Maďari uzavreli hranicu so Srbskom.
Už niekoľko dní pomáhate utečencom v Maďarsku. Kde konkrétne?
Najprv sme boli na budapeštianskej stanici Keleti, potom s evanjelickou diakoniou v Röszke a od štvrtka minulého týždňa chodíme do Vámosszabadi. Chodíme taký 10-členný tím a veľmi nám pomáha Komplexná centrálna záchranná služba z Gabčíkova, ktorá nám postavila stan a dala oblečenie s ich označením – predtým nás totiž maďarskí policajti posielali preč, že nemáme povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Denne môžeme ošetriť 200 až 300 pacientov.
Ako to v utečeneckom tábore vo Vámosszabadi vyzerá? Aké majú tí ľudia zdravotné problémy?
Tábor je od začiatku preplnený. Za jediné popoludnie sme napočítali, že tam prišlo 30 autobusov. V každom je asi 40 ľudí, to je hneď 1 200 nových utečencov. Deň predtým prišlo asi 4 000 ľudí. Zaujímavé je, že tam nie sú žiadne tropické choroby, počas celého týždňa sme nemali ani jeden prípad malárie, tuberkulózy ani HIV. Väčšina ochorení, ktoré utečenci majú, nie je infekčná. Sú to stavy vyčerpania, psychické zrútenie, depresie, akútne psychózy, vysoký tlak, ischemická choroba srdca, cukrovka... U malých detí sú však časté zápaly pľúc, vo dvoch prípadoch to bolo také vážne, že sme si mysleli, že tie deti umrú. Našťastie, Maďari ich odviezli sanitkou do nemocnice a zachránili ich.
Všetci sú vďační za akúkoľvek pomoc. Vozíme im plienky, detské sušené mlieko, pršiplášte, dáždniky, spacáky, karimatky...
Medzi utečencami je veľa detí. Ako to zvládajú?
Niektoré sú veľmi choré. To najmenej, čo sa im môže stať počas cesty z Atén do Maďarska, ktorá je dlhá 1 200 kilometrov, je, že majú svrab. Keď má jedno dieťa svrab, má ho celá rodina. Takže sme na Slovensku vykúpili všetky masti proti svrabu a už ich musíme kupovať v Rakúsku. To je strašná choroba. Deti nemôžu spať, v noci sa škriabu úplne do krvi, následne sa tam dostane stafylokoková infekcia... Tých malých to strašne vyčerpáva. Veľa ľudí má infikované rany na nohách, mali sme ľudí dorezaných od ostnatého drôtu aj postrelených... Nikto nevie, kto ich na hraniciach postrelil. Mali sme aj ľudí, ktorých pri prechode cez Bulharsko poštípali jedovaté hady. Najhoršie sú však zápaly pľúc u malých detí. Keď sa im včas nepomôže, udusia sa zaživa.
Veľa slovenských rodičov odmieta povinné očkovanie detí. Môže to byť v týchto časoch rizikový postoj?
Našťastie ľudia zo Sýrie a z Iraku, ktorí utekajú cez Maďarsko, nie sú epidemiologická hrozba. Ale to už neplatí o ľuďoch, ktorí utekajú cez Stredozemné more z Afriky. Napríklad v talianskej populácii je rozšírenie tuberkulózy 10 prípadov na 100-tisíc ľudí, medzi imigranti je to však tisíc na 100-tisíc. To isté sa týka HIV... A takýto človek sa potom z Talianska môže dostať hocikam. Čiže rodičia, ktorí svoje deti neočkujú, nemôžu mať istotu, že jedného dňa ich dieťa nedostane spolužiaka do škôlky z Afriky. To potom matkami, ktoré odmietli očkovanie, oprávnene zatrasie. Ja by som očkovanie bral veľmi vážne.
Chyby politikov
Téma utečencov vyvoláva v spoločnosti vášne. Jedni sú tvrdo proti nim, druhí nekriticky za ich prijímanie a pomoc. Ľudia demonštrujú, osočujú, vyhrážajú sa... Nie je to však v prvom rade zlyhaním politikov, ktorí ľuďom jasne nevysvetľujú, čo sa deje a ako tomu môžeme najlepšie čeliť?
Politici zlyhali, vládni aj opoziční. Nemôžeme požadovať od ľudí, aby sa vyjadrovali o niečom, o čom nemajú páru. Ak chceme, aby sa kvalifikovane vyjadrili, musia najprv dostať dobrú informáciu. Tento národ už vzdelávajú iba médiá a školy. Ale predsa politici majú byť tí, ktorí určujú tón. V Nemecku kancelárka Merkelová povedala: Máme na to, aby sme zobrali 800-tisíc ľudí, na viac nemáme a ideme to riešiť spoločne v celej Únii. Ale u nás národ nikto neusmerní... Ľudia sú zmätení, a pritom je celá vec veľmi jednoduchá.
V čom?
Treba len rozlíšiť tých, čo utekajú pred vojnou, od ekonomických migrantov.
A dá sa to?
Veľmi jednoducho, ale ak ľudia budú čítať na internete len hlúposti, tak nemôžete od nich čakať, že to rozlíšia. V prvom rade sa treba pozrieť, odkiaľ tí ľudia prichádzajú. Ak je to krajina, kde je vojna a kde sa porušujú ľudské práva, tak ich musíme prijať. Tam nič nevyšpekulujeme. Tí ľudia utekajú, lebo im ide o život. Tento prístup sa už začal uplatňovať v Budapešti – ľudí, ktorí mali sýrsky, iracký a jemenský pas, posielali do Nemecka. Ostatných nie.
A čo africké štáty? Veľa utečencov je z Eritrey či z Nigérie.
Väčšina z Afriky sú ekonomickí utečenci. Áno, v Eritrei či v Somálsku je chaos, niekoľko strán tam bojuje o moc, ale Európa nie je povinná znášať následky toho, že sa v týchto štátoch nevedia dohodnúť na nejakej vláde. V Afrike, samozrejme, je veľká nezamestnanosť, ľudia tam majú malú perspektívu, ale oni sa nezaujímajú o to, aby sa ich šance doma zvýšili a pomery zlepšili, ale vyberú sa tam, kde to funguje. To sú ekonomickí migranti. Našou povinnosťou je pomáhať tým, ktorí utekajú pred vojnou, genocídou či náboženským útlakom. A to sú momentálne iba tri krajiny - Irak, Sýria a Jemen.
Čiže ani Afganistan?
Nie som si istý, tam je predsa už tretí raz za sebou demokraticky zvolená vláda. A že sú tam nepokojné oblasti a Taliban? Vo viacerých oblastiach sveta je nepokojná situácia.
Strach z islamu
Nie je za obavami ľudí u nás aj to, že totalitou bola u nás spoločnosť zakonzervovaná a skrátka nemáme s cudzincami také skúsenosti ako Západ?
Veľa slovenských politikov, vrátane čelných predstaviteľov vytiahlo aj v minulosti strach ako silnú zbraň. V tomto majú západné krajiny naozaj výhodu, že tam sa ľudia na xenofóbne reči veľmi nechytajú. Keď niekto v Berlíne vypáli turecký byt, tak sú všetci zhrození a odsúdia to. Keď kúsok za našimi hranicami zomrelo v dodávke 71 ľudí, tak deväť z desiatich diskutujúcich na internete ukazovalo úbohosť slovenského národa. Je to dané aj tým, že sme tu mali komunizmus, fašizmus, predtým sme boli vygumovaní v rámci multinárodného štátu... O to viac by som očakával od politikov, že nebudú len počúvať voličov a hnať sa za preferenciami, ale že budú riadiť tento národ.
Aký postoj by teda Slováci mali zaujať?
Máme veľmi veľa strachu, ale zatiaľ sa nič nedeje. Ale mám pocit, že vláda ráta s tým, že niečo bude, svedčí o tom aj vybudovanie cvičného záchytného tábora v Malackách. Je to zmysluplná príprava na humanitárnu krízu. A tá môže prísť aj k nám. Keď Maďari naostro zavrú hranicu a Nemecko prestane prijímať utečencov, tak pôjdu cez Ukrajinu, Slovensko a Poľsko až do Škandinávie. Čiže musíme s tým rátať. A pripraviť sa na to môžu aj obyčajní ľudia - pápež dal univerzálny návod, a ten sa volá solidarita. Kto môže, nech pomôže. Solidarita je liek na všetky humanitárne katastrofy.
Lenže je tu strach z islamizácie Európy, je to predsa len iná kultúra.
Matematicky to vyzerá tak aj preto, že európske rodiny nechcú mať deti. Ja by som sa však nebál islamizácie - islam je nebezpečný tam, kde je chudoba. V bohatých moslimských krajinách nikde nemáte radikálny islam – ani v Dubaji, ani v Katare, ani v Bahrajne, ani v Ománe, ani v Malajzii či v Singapure. Islamistov sa treba báť iba tam, kde sú v spoločnosti veľké priepasti, a záleží iba na Európanoch, aby to u seba doma nedovolili.
Boj s teroristami
Vášne proti utečencom živí strach, že sú medzi nimi teroristi z Islamského štátu.
Je to možné, ale bojovníci Islamského štátu sa nepotrebujú dostať do Európy ako utečenci na bárke z Líbye. Oni majú pasov, koľko chcú, v Istanbule nasadnú do lietadla a odvezú sa prvou triedou.
Nemala by Európa v spolupráci s ďalšími krajinami spraviť niečo, aby sa situácia v Sýrii zlepšila? A dá sa to?
Určite. Pozrite sa na Afganistan, nikto nepochybuje, že tam medzinárodná intervencia mala zmysel. Medzinárodnú intervenciu v Sýrii bolo potrebné spraviť pred štyrmi rokmi a neutieklo by odtiaľ takmer päť miliónov ľudí. Teraz tam idú Rusi spolu s Američanmi zasahovať, to je síce pekné, ale tam už niet koho ratovať – polovica ľudí utiekla a druhá bojuje.
Možno bojovať proti Islamskému štátu, keď sa schováva v obývaných častiach a z civilistov si robí ľudské štíty?
Dá sa ho dostať do defenzívy podobne ako Taliban. Medzi Islamským štátom a Talibanom nie je veľký rozdiel, akurát že Islamský štát púšťa do sveta väčšiu hrôzu svojimi videami popráv.
Ekonomický prínos
Zatiaľ čo Nemecko prijíma státisíce utečencov, my sa tu handrkujeme o pár stoviek, či ich vôbec zoberieme a za akých podmienok. Je to správne?
Treba si uvedomiť, že medzi utečencami je veľmi veľa rodín s malými deťmi. A pre každý európsky štát, ktorý takýchto imigrantov prijme, to bude len dobré. Zastaví sa starnutie obyvateľstva a tí ľudia budú pracovať a platiť dane. Určite nebudú dane platiť Sýrii, ale Nemecku či Rakúsku. A keď dostaneme rozum, tak aj Slovensku.
Mnohí sa však obávajú, že imigranti by boli pre našu ekonomiku záťažou, že by to boli ďalší poberatelia dávok.
Je mnoho krajín, ktoré žijú z migrantov. V USA je 100 miliónov ľudí, teda tretina, ktorá sa nenarodila v Spojených štátoch. A v susednom Rakúsku, ktoré má osem miliónov obyvateľov, sú dva milióny, ktoré sa tam nenarodili. Pritom Rakúsko má v EÚ najnižšiu nezamestnanosť. My sme v táboroch videli dvojročné dieťa, ktoré prešlo 500 kilometrov, matku, ktorá na rukách niesla svoje dieťa 1 300 kilometrov, ženu, ktorá porodila v tábore... Tí ľudia sú úžasne životaschopní. Skoro všetci vedia po anglicky, vrátane detí, veľa mužov aj po nemecky. Koľko by sme takých našli medzi Slovákmi? V niektorých oblastiach Sýrie a Iraku je povinná stredoškolská dochádzka. Sú to mladí ľudia, chcú pracovať a majú dobrý ekonomický potenciál. Čiže Merkelová na jednej strane ako kresťanskodemokratická politička a dcéra evanjelického farára zo srdca tvrdí, že tých ľudí treba prijať a pomôcť im, ale má to aj racionálny základ.
Myslíte, že keby sme zrazu povedali – poďte k nám, chceli by zostať na Slovensku?
Myslím, že nie. Zatiaľ. Lebo máme takú azylovú politiku, ktorá ich odplaší. Veď my dávame azyl šiestim, siedmim ľuďom do roka. Čiže oni si pozrú, v ktorej krajine majú najväčšie šance na azyl, a idú tam, teda väčšinou do Nemecka. Naša azylová politika nás tak na jednej strane chráni, ale príde čas, keď nebudeme mať inú možnosť, pretože Nemecko bude mať už naplnené kapacity. A západné krajiny si medzitým, čo my prešľapujeme na mieste, zoberú tú smotanu, to najlepšie.
Profesor Vladimír Krčméry
Lekár a vedec, odborník na tropickú medicínu, infektológiu a onkológiu. Je zriaďovateľom súkromnej Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave. Spolu so svojimi tímami má desiatky humanitárnych misií v krajinách tretieho sveta.