Adriana Kmotríková (45), ktorá sa po náročnej operácii mozgu momentálne podrobuje liečbe rádioterapiou a chemoterapiou, dokáže nachádzať na svojom ťažkom osude aj pozitívne stránky.
Reláciou V siedmom nebi ste sa vrátili pred kamery, do svojho živlu. Aké to bolo?
Môj živel je spravodajská kamera, toto bolo niečo iné. No vrátila som sa do priestorov, v ktorých som desať rokov pracovala. Pre mňa to bol druhý domov a stále aj je. Do práce som sa vždy tešila, deti som ráno odprevadila do školy, potom som si niečo vybavila a na druhú som išla do Jojky, to bol pre mňa vždy hlavný program dňa. Tešila som sa jednak do kolektívu a tiež na samotnú prácu, na nové udalosti aj do maskérne, rozmýšľala som, čo nové zase vymyslíme s účesom. Teraz už nie je veľmi čo... (smiech)
Vám však tieto krátke vlasy veľmi pristanú, robia vás mladšou. Hovoria vám to ľudia?
(smiech) Áno, hovoria, no radšej by som ich mala dlhé. No musím povedať, že som aj trošku spokojná, pretože som teraz športovejší typ. Jeden lekár mi povedal, že jemu sa viac páčia ženy s krátkymi vlasmi, pretože mu prídu prístupnejšie. (smiech)
To bol flirt.
Áno, asi bol. A včera na cintoríne mi pán vrátnik povedal: „Teraz ste taká príťažlivejšia.“ (smiech) Takže s takýmito reakciami sa stretávam, no napriek tomu by som chcela svoje dlhé blond vlasy.
Prerušil som vás, keď ste rozprávali o svojej práci...
Veľmi mi chýba. Posledného dva a pol mesiaca chodím v nočnej košeli, teplákoch, tričkách alebo v krátkych nohaviciach, a to som ešte rada, že som tak, ako som. Mohla som dopadnúť aj horšie. Podstatné je, že jedného dňa idete na magnetickú rezonanciu, cítite sa zdravý, a zo sekundy na sekundu vám oznámia, že je tam nález, ktorý je veľmi vážny a treba ho okamžite operovať... Vtedy sa vám za sekundu zmení celý život, nič už nie je ako predtým. A ten zlom v živote spôsobí v človeku taký emocionálny šok, že potom, keď sa môžete vrátiť čo i len na chvíľu späť do práce, nastane ďalší šok. Ten náš úžasný kolektív na čele s naším šéfredaktorom Rolom Kubinom... Vedela som, že ma kolegovia budú čakať, no netušila som, že ich bude toľko, s kvetmi, tortou. Dali mi pocit, že som nikdy neprestala byť jednou z nich, a to ma tak dojalo, že keby som sa veľmi neovládala, tak plačem v kuse.