Adriana Kmotríková (45), ktorá sa po náročnej operácii mozgu momentálne podrobuje liečbe rádioterapiou a chemoterapiou, dokáže nachádzať na svojom ťažkom osude aj pozitívne stránky.
Reláciou V siedmom nebi ste sa vrátili pred kamery, do svojho živlu. Aké to bolo?
Môj živel je spravodajská kamera, toto bolo niečo iné. No vrátila som sa do priestorov, v ktorých som desať rokov pracovala. Pre mňa to bol druhý domov a stále aj je. Do práce som sa vždy tešila, deti som ráno odprevadila do školy, potom som si niečo vybavila a na druhú som išla do Jojky, to bol pre mňa vždy hlavný program dňa. Tešila som sa jednak do kolektívu a tiež na samotnú prácu, na nové udalosti aj do maskérne, rozmýšľala som, čo nové zase vymyslíme s účesom. Teraz už nie je veľmi čo... (smiech)
Vám však tieto krátke vlasy veľmi pristanú, robia vás mladšou. Hovoria vám to ľudia?
(smiech) Áno, hovoria, no radšej by som ich mala dlhé. No musím povedať, že som aj trošku spokojná, pretože som teraz športovejší typ. Jeden lekár mi povedal, že jemu sa viac páčia ženy s krátkymi vlasmi, pretože mu prídu prístupnejšie. (smiech)
To bol flirt.
Áno, asi bol. A včera na cintoríne mi pán vrátnik povedal: „Teraz ste taká príťažlivejšia.“ (smiech) Takže s takýmito reakciami sa stretávam, no napriek tomu by som chcela svoje dlhé blond vlasy.
Prerušil som vás, keď ste rozprávali o svojej práci...
Veľmi mi chýba. Posledného dva a pol mesiaca chodím v nočnej košeli, teplákoch, tričkách alebo v krátkych nohaviciach, a to som ešte rada, že som tak, ako som. Mohla som dopadnúť aj horšie. Podstatné je, že jedného dňa idete na magnetickú rezonanciu, cítite sa zdravý, a zo sekundy na sekundu vám oznámia, že je tam nález, ktorý je veľmi vážny a treba ho okamžite operovať... Vtedy sa vám za sekundu zmení celý život, nič už nie je ako predtým. A ten zlom v živote spôsobí v človeku taký emocionálny šok, že potom, keď sa môžete vrátiť čo i len na chvíľu späť do práce, nastane ďalší šok. Ten náš úžasný kolektív na čele s naším šéfredaktorom Rolom Kubinom... Vedela som, že ma kolegovia budú čakať, no netušila som, že ich bude toľko, s kvetmi, tortou. Dali mi pocit, že som nikdy neprestala byť jednou z nich, a to ma tak dojalo, že keby som sa veľmi neovládala, tak plačem v kuse.
Sledujete prácu kolegov v televízii, či na to nemáte chuť a energiu?
Samozrejme, sledujem a nielen spravodajstvo, ale všetko, čo Jojka vysiela. Česko Slovensko má talent, Divoké kone, Moja mama varí lepšie ako tvoja, Nákupné maniačky... Všetko teraz trochu kritizujem, som ako taký dôchodca, ktorý všetko vidí, lebo má veľa času. Len mám trochu problém s očami. Odkedy chodím na rádioterapiu a chemoterapiu, dobre nevidím. Jednoducho ten môj nádor sa nachádza za ľavým okom a je dosť veľký na to, aby nič nepoškodil.
Dnes (vo štvrtok 17. 9., pozn. red.) už máte za sebou nakrúcanie s Vilom Rozborilom. Ako sa cítite?
Okrem toho mám aj rodinu. Bola som so synom vybavovať na polícii občiansky preukaz, keďže má 15 rokov, ráno som bola na svojej terapii, u lekárov na konzultácii. Je toho dosť a niekedy mám problém prísť domov, to už idem z posledných síl. Občas už aj hovorím z posledných síl.
Cítite, že vaše deti pod vplyvom posledných udalostí dospeli?
Áno, správajú sa ako dospelí, ale nechcem o nich veľmi hovoriť, pretože si neželajú byť súčasťou mediálneho ošiaľu, ktorý sa okolo mňa spustil. Keďže majú 14 a 15 rokov, tak to aj chápem. Majú svoj život, ktorý je diametrálne odlišný od toho môjho televízneho.
Keď vám Vilo ponúkol byť opäť súčasťou jeho relácie, hneď ste súhlasili, cítili ste sa na to?
V Siedmom nebi som už raz bola, vlani, potom som tancovala v Tanci snov... Keby som bola zdravá, tak idem do každého jeho projektu, pretože ich považujem za veľmi precízne vypracované, páčia sa mi. Zo začiatku som však trochu odmietala, keďže som sa cítila veľmi slabá, aj lekári ma odhovárali od toho, aby som išla povzbudzovať niekoho iného, keď sama som na tom biedne. No nakoniec som sa dala prehovoriť a som za to rada. Lebo aj keď mi to vzalo veľmi veľa energie, veľa mi jej aj dalo.
Predchádzajúci diel Siedmeho neba bol venovaný vám, ten zajtrajší bude o vašej pomoci niekomu inému. Ako vyzerala vaša misia?
Ide o sedemnásťročnú Kristínku, ktorá trpí neliečiteľnou vrodenou neurofibromatózou. Má nádory po celom tele. Za sebou má rovnakú operáciu ako ja a trošku sa jej pri nej poškodil sluch a polka tváre, pretože operácie mozgu, ktoré sa robia v narkóze, môžu takto dopadnúť. Človek sa môže zobudiť slepý, hluchý, nemý. Preto som ja bola celý čas pri vedomí, z tých deviatich hodín som nejakých sedem-sedem a pol v kuse niečo rozprávala. Aby vedeli, že ma nepoškodzujú, že som stále tá istá. Kristínka teda nedopadla tak dobre ako ja, no pri jej chorobe je to asi tá najmenšia maličkosť, pretože má za sebou osem operácií a asi ju ďalšie čakajú. Napriek tomu je to však zlaté, pozitívne dievčatko, na všetko reaguje s úsmevom, radosťou, je úžasná rovnako ako jej mama. Jednu noc u mňa aj spala a po tých dvoch dňoch, čo som s ňou strávila, som jej aj písala, že mi je za ňou smutno. Že sa musíme znova stretnúť, lebo som si na ňu zvykla.
Cítite sa ako silná žena?
Fúha, ako kedy. Niekedy sa cítim úplne slabá, inokedy, keď sa mám lepšie, tak si poviem – áno, ja to všetko zvládnem, veď nemám až taký problém... Je to podľa nálady.
Ľudia vás ako silnú určite vnímajú. Držíte aj kvôli nim hlavu hore, aby ste dodali sily iným, ktorí bojujú s podobne ťažkým osudom?
Ľudia ma povzbudzujú, za posledné dva mesiace mi prišli stovky esemesiek. Je to úžasné. No človek si to musí najprv usporiadať sám v sebe. Musí sa akoby zmieriť sám so sebou a s tým osudom, ktorý mu Pán Boh nadelil a až potom sa môže obzerať na kamarátov, známych, rodinu. Najprv si to treba vybojovať v sebe a na to človek musí byť silný.
Všetko zlé, je na niečo dobré... – to sú vaše slová a jedna z veľkých právd. Čo dobré do vášho života priniesla choroba?
V prvom rade som zistila, že mám kopec priateľov, o ktorých som nevedela. Či už sú to bývalí spolužiaci, dokonca aj zo základnej školy, alebo kamaráti, s ktorými som nebola v kontakte niekoľko rokov a teraz mi píšu, ako mi držia palce a majú ma radi. O kolegoch ani nemusím hovoriť. Práca v spravodajstve je hektická, každý si tam rieši svoje, nemáme čas na nejaké citové výlevy medzi sebou, no keď príde takáto situácia a ľudia vás povzbudzujú a vy vidíte, že vás majú radi, to je to najlepšie pri tejto chorobe. Zistila som, že nie som na svete sama. Dokonca ma objímajú aj neznámi ľudia na ulici. Čo ja viem, na benzínovej pumpe, v kvetinárstve alebo dnes dokonca aj na polícii. (smiech)
Keď toto všetko dobre dopadne a vrátite sa k bežnému životu, budete žiť inak, rozmýšľať inak?
V prvom rade nie je jasné, že to všetko dobre dopadne. To, že sa skončí rádioterapia a chemoterapia, ešte neznamená, že budem vyliečená. Podľa prognóz lekárov nebudem vyliečená nikdy, ale môže to tam spať ešte dlho a dúfam, že bude. Že sa to tak skoro nevráti.
Kde čerpáte silu na ďalší boj? Ako trávite tieto dni?
Asi sama v sebe. Najradšej som sama so sebou. Milujem svoje deti, no teraz trochu trpia, pretože ich od seba odháňam. Poviem im – choďte si robiť úlohy. Zavrite sa do izby, dajte mi pokoj. A potom sa im ospravedlňujem – prepáčte, ja vás milujem najviac na svete. Samozrejme, cítim aj ich lásku. Nechávajú mi na posteli listy, ktoré sú úžasné. No naozaj človek musí byť v prvom rade vyrovnaný sám so sebou, aby potom mohol byť vyrovnaný s tými ostatnými.
