Za obeť jej padlo 13 obcí a 940 rodín prišlo o svoje domovy. Ako ich symbol sa nad priehradou vyníma opustená kostolná veža z 13. storočia. Od dokončenia vodného diela uplynulo 40 rokov, ľudia sa na Liptove prestali báť ničivých záplav a región sa stal obľúbenou turistickou destináciou.
Liptov patrí k najkrajším kútom Slovenska. Každoročne tento kraj priláka desaťtisíce domácich i zahraničných turistov a to v každom ročnom období. Je rodiskom mnohých slovenských osobností, napríklad aj Andreja Plávku, a k srdcu prirástol aj nezabudnuteľnému hercovi a vášnivému rybárovi Jozefovi Kronerovi († 73).
Najväčšia priehrada
Rajom pre turistov, rybárov, ale aj pre mnoho živočíchov a vtáctvo sa stala vodná nádrž Liptovská Mara, ktorá je dlhá 7,5 km a široká priemerne 2,5 km. Liptovu dominuje už 40 rokov, a keď sa naplní do maximálnej prevádzkovej hladiny a zaplaví plochu 27 hektárov. Scenériu vodnej plochy dotvára zo severu Chočské pohorie, na severovýchode Západné Tatry a z juhu pohorie Nízkych Tatier.
Odkryté základy
Vodné dielo začal stavať národný podnik Váhostav v roku 1969 a práce ukončil v roku 1975. Obyvatelia Liptovskej kotliny sa len bezmocne prizerali, ako buldozéry menia ráz ich rodného kraja. 940 rodín, čo predstavovalo viac ako 4 000 obyvateľov, sa nedobrovoľne muselo odsťahovať. Priehrada Liptovská Mara s vyrovnávacou nádržou Bešeňová totiž navždy pochovala pod vodnou hladinou 13 obcí - Vrbie, Demčiny, Sokolče, Dechtáre, Paludzu, Čemice, Ráztoky, Sestrč, Parižovce, Nežitovce, Liptovskú Sielnicu, Zadiel a Liptovskú Maru, ktorá stála na úpätí návršia Harvánok a podľa ktorej priehradu pomenovali.
Práve tohto suchého leta klesla hladina v priehrade o 5,5 m, a tak sa niektorí z obyvateľov s nostalgiou pozerajú na zvyšky základov svojich zatopených domov.
Ničivé záplavy
Vodná nádrž Liptovská Mara je dnes prirodzenou súčasťou tohto kraja, ale kedysi to tak nebolo.
Pamätníci spomínajú, že neskrotný Váh sa na Liptove vylieval zo svojho koryta prakticky každý rok. Zvlášť ničivé povodne boli v rokoch 1683 a 1713. Najväčšiu a najničivejšiu však zažili obyvatelia Liptova na konci augusta v roku 1813, keď hladina vody kulminovala v Ružomberku šesť metrov nad stabilnou hladinou. Rozbúrený živel zabil tri stovky ľudí, pobral domy, hospodárstva s dobytkom, vytrhal s koreňmi tisíce stromov, medzi nimi aj mohutné lipy a vŕby, pieskom a kameňmi zanášal úrodnú pôdu... Škody na majetku sa vyšplhali na takmer dva milióny zlatých.
Pri predstave, čo sa vtedy dialo, človeku až v žilách tuhne krv. Nečudo teda, že trojka ako koncové číslo kalendárneho roka vzbudzovala u ľudí rešpekt po mnohé desaťročia. Posledné väčšie záplavy zaznamenali v tomto regióne v roku 1958.
Rozhodnutie vlády
Záplavy sa stali hlavným dôvodom, prečo začiatkom 60. rokov padlo rozhodnutie vybudovať na Váhu vodnú nádrž. Slúžiť mala ako protipovodňová ochrana, ktorá by zadržiavala prívalovú vodu, vyrovnávala by prietok Váhu počas roka a v čase sucha by bola zásobárňou vody pre južné Slovensko. Zároveň by vyrábala elektrinu, ktorej spotreba rástla.
O tom, kde a v ktorej časti Váhu sa postaví vodná nádrž, sa zvažovalo dlhšie. Do úvahy pripadali dve alternatívy. Najlepšie terénne podmienky mala Strečianska úžina. Nové vodné dielo by však pochovalo nielen okolité obce, ale aj mestá Vrútky a Martin. Konečná voľba preto padla na Liptovskú kotlinu. O jej výstavbe definitívne rozhodla vláda ČSSR 16. augusta 1961 s tým, že stavebné práce sa začnú v roku 1964.
V slepej uličke
Priamy kontakt obyvateľov zasiahnutého územia s budúcou priehradou sa však začal oveľa skôr. „V roku 1950 vydali stavebnú uzáveru, čo znamená, že sa nesmeli opravovať existujúce budovy ani stavať nové,“ vysvetľuje historička Liptovského múzea Viera Kunová. „Zároveň sa pripravovalo presídlenie obcí a v polovici 50. rokov bolo aj schválené, ale nikdy nebolo uvedené do užívania. Celý projekt sa totiž začal prehodnocovať a práce boli na čas zastavené,“ hovorí.
Ľudia vnímali, že situáciu so záplavami na hornom Váhu treba riešiť, lenže čakanie na konečný verdikt ich zahnal do slepej uličky. „Stavbou priehrady boli podmienené opravy a budovanie škôl aj celá výstavba. Stavebnú uzáveru nikto nezrušil a konečné rozhodnutie nepadlo. V druhej polovici 50. rokoch informácií ubúdalo a neistota ľudí vzrastala. Neexistovali odpovede na otázky, ktoré kládli,“ opisuje vtedajšiu situáciu historička. „Národné výbory v obciach žiadali odpovede na svoje otázky, spoločne sa obracali až na vyššie orgány vrátane ÚV KSČ a prezidentskej kancelárie. Ľudia boli v ťažkej situácii. Okolité obce prosperovali, rozrastali sa, a oni stáli na mŕtvom bode, takže aj ich nálada sa menila.“
Spomienky
Na situáciu, aká vládla v obci Sokolče, ktorá mala padnúť za obeť priehrade, si spomína aj Ľudovít Petráš (65), ktorý v nej prežil detstvo aj mladosť. Dnes už roky žije v Liptovskom Mikuláši.
„Pamätám si, že ľudia hromžili, najmä tí starší, ktorí boli s obcou bytostne spätí a mali v nej svoje hlboké korene. Nepáčilo sa im, že nemôžu svoj majetok zveľaďovať, nevedeli, kam sa podejú, až prídu o svoje domy,“ hovorí Petráš. Sokolče ležali v strednej časti Liptovskej kotliny a v 20. storočí patrili medzi najkrajšie a najrozvinutejšie obce Liptova. „Žili sme družným, kultúrnym aj športovým životom. Pokiaľ nám nezhorel kultúrny dom, chodili k nám hrávať operety aj divadelníci z Martina. Mali sme športové kluby, kde boli zastúpené všetky športy. Už v 50. rokoch sme mali v obci aj hokejový štadión s prírodným ľadom, elektrickým osvetlením a so šatňami. Z obce Sokolče pochádza aj slávny kanadský hokejista Stano Guoth Mikita a tiež výborný hokejista a neskoršie tréner Ján Starší,“ vraví hrdo Ľudovít Petráš.
Poslední mohykáni
Keď bolo začiatkom 60. rokov rozhodnuté, začal štát domy aj pôdu vykupovať. „Objekty však stratili za tie roky na hodnote, keďže sa nesmeli opravovať. Ľudia z nízkych zárobkov nemali úspory, mladí ľudia odchádzali do priemyselných oblastí,“ hovorí Kunová. „Ak nechcel niekto pôdu predať, štát ju vyvlastnil. Nikto však peniaze za majetok do rúk nedostal,“ spomína Petráš. „Boli viazané a mohli sa použiť len na stavbu alebo kúpu domu či bytu,“ dodáva bývalý obyvateľ obce Sokolče.
Výkupná hodnota súkromných nehnuteľností, ktorú zaplatil štát, bola 67 miliónov Kčs. „Pôvodné plány presídlenia sa robili v úzkej spolupráci s ľuďmi. Nebojovali sami za seba, ale za celú obec. Najskôr sa uvažovalo, že sa dediny presídlia plošne. Od toho sa však upustilo, napokon jedinú novopostavenú obec vybudovali zhruba dva kilometre od pôvodnej Liptovskej Sielnice,“ spresňuje Kunová. „Ľudia si konečne mohli rozoberať staré domy a budovať z nich nové. Snažili sa zužitkovať všetko, čo sa dalo. Sťahovali sa najmä do Liptovského Mikuláša, Ružomberka a okolitých obcí. Nečakali, že im štát postaví strechy nad hlavami, chceli si ich vybudovať sami,“ dodáva. „Poslední zo Sokolča odchádzali v roku 1974 dvaja muži. Mali kam odísť, ale chceli v obci zostať do poslednej chvíle,“ vraví s úsmevom Petráš.
Asanovali sa nielen domy, ale aj historicky vzácne objekty, ktoré premiestnili do Múzea liptovskej dediny v Pribyline. A tak krásu zatopených obcí môžu ľudia obdivovať aj dnes. Hoci výstavba Liptovskej Mary pred 40 rokmi spôsobila miestnym ľuďom bolesť a trápenie, dnes je pýchou celého regiónu. A zlé spomienky vzala voda.
Skanzen v Pribyline
Obce zátopovej oblasti patrili nielen medzi najstaršie v Liptove, ale aj na Slovensku. Oblasť bola podľa archeológov osídlená už v 9. storočí a obec Liptovská Mara vznikla pravdepodobne vtedy. Odtiaľ pochádza aj rímskokatolícky gotický Kostol Panny Márie z druhej polovice 13. storočia. Pred napustením vodnej nádrže ho rozobrali a nanovo ho postavili v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline, kam boli prenesené jeho architektonické prvky a zariadenie. Na pôvodnom mieste zostali len budova fary, obrysy základov kostola a veža, ktorá stojí na brehovej čiare. Drevená časť veže je však len kópiou, pretože originál preniesli na novopostavenú kópiu veže v skanzene v Pribyline. Tam sa nachádza aj goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec, zvon zo zvonice z obce Sokolče, päť domov z Liptovskej Sielnice a ďalšie pamiatky. Výnimkou je vzácny drevený artikulárny kostol z Paludze, ktorý premiestnili do obce Svätý Kríž.
Priehrada v číslach
Prvé práce na priehrade Liptovská Mara sa začali v roku 1965 geomorfologickými meraniami. Zemná sypaná hrádza má v korune dĺžku 1 225 m, v päte šírku 220 - 240 m a výšku nad údolím 45 m. Pri výstavbe robotníci premiestnili 11 miliónov m³ zeminy, 300-tisíc m³ kameňa a viac ako 400-tisíc m³ betónu a železobetónu. Priehradu začali napúšťať 27. marca 1975, maximálnu prevádzkovú hladinu dosiahla 25. júla 1980.
Elektráreň
Liptovská Mara je súčasťou systému priehrad Vážskej kaskády (22 priehrad a vodných elektrární). „Protipovodňová ochrana slúži aj na výrobu elektrickej energie, keďže pod hrádzou sa nachádza prečerpávacia vodná elektráreň. Sú v nej inštalované štyri turbíny s výkonom 198 MW. Z toho dve turbíny sú Kaplanove s priemerom obežného kolesa 4,6 m, pričom jednou turbínou prechádza 130-tisíc litrov vody za sekundu. Ďalšie dve sú reverzibilné turbíny typu Deriaz s priemerom 5 m, ktoré dokážu vodu aj prečerpávať z nádrže Bešeňová do nádrže Liptovská Mara,“ opisuje Marek Ďurika, vedúci skupiny prevádzky Liptovská Mara.
