To je výsledok fantómového prieskumu, ktorý prostredníctvom sociálnej siete uskutočnil zástupca starostky v Ostrom Grúni (okr. Žarnovica) Miroslav Seget. Svojim spoluobčanom položil jednoduchú otázku: Súhlasili by ste, aby boli utečenci umiestnení v našom rekreačnom zariadení? Na internete sa vzniesla vlna kritiky, drvivá väčšina s tým nesúhlasila a dokonca na adresu vedenia obce padali aj vulgarizmy. Seget neskôr vysvetlil, že chcel iba vedieť názor obyvateľov, ktorých takmer všetci predkovia boli utečenci. Pred 70 rokmi opúšťali svoje domovy v snahe zachrániť sa pred vraždením nacistami. Jednou z tých, ktorej sa to podarilo, bola i pani Emília. Názory susedov kritizuje.
Emília Šurianska (77) z Ostrého Grúňa zažila vojnu na vlastnej koži a vie, čo je to prísť o blízkych a stať sa zo dňa na deň utečencom. Mala len sedem rokov. Otec jej povedal, že prišla o mamu a sestru a musia utiecť. „To, čo som prežila pred 70 rokmi, neprajem nikomu. Prišla som o mamu a sestru, otec bol vážne postrelený a my sme museli ujsť z domu. Boli sme utečenci a ja som mala strach. Najhoršie je, keď trpia deti. Ako ja vtedy,“ spomína so slzami. Obec, v ktorej žije - Ostrý Grúň si tento rok pripomína 70. výročie od najbrutálnejšieho vojnového zločinu na Slovensku, ktorý mal za dôsledok 148 mŕtvych a následné vypálenie dvoch obcí. Predkovia obyvateľov celej Kľakovskej doliny boli reálne, rovnako ako Emília (77) utečencami. „Boli nútení odísť zo svojich domovov a mohli si so sebou zobrať iba to, čo vládali odniesť. Išli tam, kde im pomohli a prichýlili ich,“ vysvetlil zástupca starostky Seget s tým, že obec nemá v pláne utečencov v zariadení Dopravárik ubytovať. Otázku na sociálnej sieti položil, lebo ho zaujímali názory ľudí. „Chcel som vedieť, či sa bude Ostrý Grúň vymykať v otázke utečencov slovenskému priemeru. Žiaľ, nie,“ konštatuje smutne.
Plač nad deťmi Sýrčanov
Na dni, keď Emília (77) utekala pred nacistami, sa jej spomína ťažko. „Bola som dieťa. Deti len idú a idú a nevedia za akým cieľom. Vtedy to bolo podobné ako teraz, len vtedy bola veľká bieda. Keď sme utekali, prichýlili nás viacerí ľudia, potom sme pokračovali ďalej. Spali na zemi, prikrytí ihličím. „Nemali sme oblečenie, iba to, v čom sa nám podarilo ujsť,“ hovorí žena, ktorá si prežila peklo na zemi. A keď sa po čase vrátili domov, našli už len holé múry. „Možno takto skončia aj tieto deti. Keď to vidím v televízii, nemôžem sa na to pozerať, rozplačem sa a vypnem ju,“ dodáva.
Utečencom sa môže stať každý
Proti ubytovaniu utečencov boli väčšinou mladí ľudia. „Boja sa skôr niečoho nového, ako to, že nechcú pomôcť,“ myslí si zástupca starostky. Krvavú nedeľu si každoročne v obci pripomínajú a pri pamätníku kladú vence. „Zamýšľam sa, kde sme pri tejto pietnej spomienke robili chybu, keď si obyvatelia neuvedomujú, aké je to zlé, že ľudia musia kvôli vojne opustiť svoje domovy. Mladým sa budeme snažiť na príbehoch ukázať paralelu našich predkov a súčasných utečencov zo Sýrie,“ dodal Seget. Emília (77) si postoj ľudí k utečencom vysvetľuje tým, že sa teraz majú zrejme veľmi dobre. „Mali by si uvedomiť, že sa niečo podobné môže stať aj im. Ja si prajem, aby deti nemuseli utekať zo svojich domovov.“
Postoj obyvateľov ma neprekvapil
-Stanislav Mičev, riaditeľ Múzea SNP v Banskej Bystrici
Žiaľ, takáto reakcia ľudí v Ostrom Grúni je smutná, ale neprekvapuje ma. Ved pri župných voľbách tam výrazne zvíťazil Kotleba. Zabúdame na to, čo postihlo našich predkov a to ma mrzí. Nehovorím, že všetci migranti si zaslúžia pomoc. Avšak tí, čo sú ohrození vojnou, prejdú azylovým procesom a dodržiavajú sa pritom zákony, si našu pomoc zaslúžia.
Krvavá nedeľa
Masaker v Kľakovskej doline, či masaker v Ostrom Grúni a Kľaku, alebo tiež Krvavá nedeľa sa odohral 21. januára 1945. Nemecké nacistické ozbrojené zložky v spolupráci so slovenskými kolaborantmi pri nom zavraždili celkovo 148 obyvateľov obcí Ostrý Grún a Kľak a obe obce následné vypálili. Skoro ráno sa nacisti na nákladných autách a obrnených transportéroch presunuli na zhromaždisko za dedinou Hrabičov, odkiaľ sa začali presúvať k susednému Ostrému Grúňu. Čast jednotky Edelweiss spolu s oddielmi Heimatschutz najprv od lesov obkľúčila dedinu, aby z nej nikto nemohol uniknúť, zvyšok jednotky následne postupoval priamo do nej. Nemci začali v Ostrom Grúni prepadávať jeden dom za druhým a vyháňať z nich civilné obyvateľstvo, ktoré zhromaždili na dvore miestneho obyvateľa Izidora Debnára. Ten patril spolu so svojou rodinou k prvým obetiam masakru, ktorý nasledoval. U Debnára v dome, v izbe, kuchyni a na dvore nacisti povraždili celkovo 64 nevinných civilistov vrátane 26 žien a 12 detí, pričom najmladšia obeť mala iba 14 mesiacov. Masaker prežilo iba 9 obyvateľov obce.
Edelweissu velil Ladislav Nižňanský
Ladislav Nižňanský († 93) bol veliteľom slovenského oddielu jednotky Edelweiss a pripisuje sa mu zodpovednosť aj za masaker v Ostrom Grúni. Za trestné činy vojenskej zrady a vrážd v spolupáchateľstve ho Krajský súd v Banskej Bystrici odsúdil v roku 1962 v jeho neprítomnosti na trest smrti a v roku 2006 zmenil trest na doživotný. V roku 2012 však zomrel bez trestu v Nemecku. Počas procesu v Mníchove Nižňanského spod obžaloby z rovnakých skutkov súd oslobodil. Jeho obhajca vyhlásil, že i prvý súd v Bratislave v roku 1947 Nižňanského oslobodil. Až v druhom procese v rokoch 1961 až 1962 ho Krajský súd v Banskej Bystrici odsúdil. Podľa Nižňanského sa to stalo na základe falošných svedectiev ľudí, ktorých k tomu donútila vtedajšia moc.