Smrť mladého človeka nastala po tom, ako ho mal v zúfalstve odpojiť od životne dôležitých prístrojov vlastný otec. Na pohrebe nechýbala ani Dominikova ťažko skúšaná mama Renáta. Zdrvenej žene sa po lícach neprestajne kotúľali slzy. Nedokázala uveriť tomu, že sa navždy lúči so svojím synčekom, ktorého tak veľmi milovala.
Na žene, s ktorou sa život nemaznal, bolo na prvý pohľad vidieť, ako veľmi trpí. Posledné tri týždne strávila v nemocnici na psychiatrickom oddelení a jej hospitalizáciu prerušili len preto, aby mohla povedať posledné zbohom Dominikovi. Neustále ju museli podopierať dve zdravotné sestry, inak by neuniesla svoj žiaľ a zrútila by sa. Odvážna žena sa denne starala o chlapca, ktorý odmalička trpel detskou mozgovou obrnou. Nedokázal samostatne stáť, sedieť ani jesť. Vo všetkom mu s láskou pomáhala práve Renáta. Bola jeho najväčšou oporou a teraz navždy odišiel z jej života.
Bolesť, akú momentálne mama prežíva, si dokáže predstaviť len málokto. Napriek tomu musí byť veľmi silná. Potrebuje ju totiž ešte jej mladší syn Borisko (10), ktorého strata brata tiež silno zasiahla. Z odpojenia životne dôležitých prístrojov polícia obvinila spoločného otca oboch chlapcov a ten je teraz vo vyšetrovacej väzbe. Hrozí mu trest na 20 - 25 rokov, dokonca aj doživotie. Renáta sa potrebuje čím skôr pozviechať, aby mohla byť v dôležitých životných chvíľach pri synovi. Či svojmu manželovi odpustí, možno ešte nevie ani sama. Jej švagriná Eva však vraví, že nikoho nemožno vopred odsudzovať. „Všetky naše skutky, aj ten Jozefov, posúdia napokon len tam hore,“ uzavrela Jozefova sestra.
Nový Čas sa pýtal odborníkov: Ste za legalizáciu eutanázie?
ÁNO: Každý má právo na smrť
Danica Caisová, psychiatrička
- Každý človek má mať právo nielen na dôstojný život, ale aj na dôstojnú smrť, som teda za legalizáciu eutanázie na Slovensku. Keby som ja mala choré dieťa, rozhodovanie by určite nebolo ľahké. Rozhodne by som najskôr hľadala všetky dostupné medicínske možnosti, aby sa vyliečilo. Ale keby bola jeho zdravotná situácia beznádejná, určite by som uvažovala o tom, ako mu pomôcť jeho utrpenie ukončiť. Veľký rozdiel je v tom, či o eutanáziu požiada ten, koho sa konkrétne týka, alebo o ňu požiada jeho rodina. V prvom prípade je možnosť zneužiteľnosti malá, v tom druhom je už väčšia. A aj keď som zástancom rozšírenej eutanázie, čo znamená, že možnosť rozhodnúť môžete mať aj o svojom rodičovi, ktorý trpí, bude potrebný veľmi silný legislatívny rámec, aby k zneužitiam jednoducho nedošlo.
NIE: Je to celospoločenský problém
Mária Orgonášová, čestná prezidentka Asociácie organizácií zdravotne postihnutých občanov SR
- Povolaním som lekárka-internistka, veľa rokov som učila na LF UK v Bratislave a od r. 1992 sa venujem problematike zdravotného postihnutia. Predo mnou ešte nikdy žiadny pacient vo finálnom štádiu života neprejavil záujem o ukončenie života, skôr naopak. Často som sa však stretla s názormi príbuzných, že lepšie by mu už bolo, keby sa to skončilo. Eutanázia je skôr celospoločenský problém, celospoločenské zlyhanie. Mnohokrát medicínske prostriedky ani opatrovateľská starostlivosť nie sú poskytované v potrebnej miere a rodina to potom nezvláda. Eutanázia je v rozpore aj s lekárskym povolaním a je tu nebezpečenstvo zneužívania nielen príbuznými, ale aj zdravotníkmi.
Žiadať o eutanáziu nie je ľahké rozhodnutie pre pacienta, ale určite ani pre lekára, ktorý ju má vykonať. Zamysleli sa niekedy zástancovia eutanázie, ako by sa cítili v úlohe lekára, ktorý má eutanáziu uskutočniť? Čo sa týka nedávnej tragédie, podľa mojej mienky vôbec nešlo o eutanáziu, ale o psychické vyčerpanie rodiča. Pýtam sa však, ako spoločnosť pomáhala tejto rodine a ako pomáha mnohým ďalším v takejto situácii?
