A vždy bol pripravený pomáhať núdznym. O pár dní sa dostáva do kín unikátny film o tomto veľkom človekovi. Premiéru má v čase, keď brat António zvádza ťažký boj s rakovinou. O zákulisí filmu a stretnutiach so Srholcom sme sa rozprávali so speváčkou a režisérkou filmu Alenou Čermákovou. Anton Srholec napriek pokročilému veku zvádza statočne boj s ťažkou chorobou. Krásne zamyslenie napísal v júli 2009. Vlani vyšlo v rámci knihy Srholcových úvah Sviatočné pozdravy vo Vydavateľstve Slovart.
Čím je film Anton Srholec pre vás výnimočný?
Je to inšpirujúca životná cesta človeka Antona Srholca, ktorý dáva príklad, že keď je život aj ťažký, oplatí sa ho žiť. Je to film o priateľstve, odpúšťaní, prijatí svojho údelu, o Bohu, láske, rodine, ale aj o väzení a smútku. Život každého človeka je výnimočný. Každý musíme žiť svoj príbeh a tancovať v ňom, ako dokážeme. Učíme sa precitať zo spánku. Vychádzame z tmy na svetlo a učíme sa poznávať iný, duchovný rozmer v nás a okolo nás. Život nie je len jesť, mať a byť obskakovaný, ale aj byť, cítiť a slúžiť alebo pomáhať. A hlavne ľúbiť.
Čo vás so Srholcom spojilo tak, že ste si získali jeho dôveru?
Spojila nás pieseň. Spievala som na odovzdávaní cien Slovenskej humanitnej rady v roku 2003. Jedným z ocenených bol aj Anton Srholec. Po skončení oficiálnej časti si ma objednal ako speváčku na svoje okrúhle narodeniny rok dopredu. Neskôr napísal text hymny Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorej je predsedom, a oslovil Ivana Čermáka, môjho manžela, aby text zhudobnil. Ja som pieseň naspievala. Neskôr uvádzal do života môj album Spievam ako dýcham, chodil na moje koncerty a na raňajky k nám, aby sme sa zhovárali o živote medzi nebom a zemou.
Čím vás zaujal?
Ťažká otázka. Anton Srholec je človek, kňaz, aký sa nevyskytuje často. Zaujal ma tým, že to, čo hlása, aj žije. Je verný Bohu a zodpovedný voči pravde. Celý život šiel za slobodou a pochopil, že ak chceme byť slobodní, musíme byť pripravení za slobodu platiť cenu. Tiež pochopil, že sloboda nie je byť slobodným bez hraníc, ale s mantinelmi, ktoré dobrovoľne prijímame, aby sme neškodili druhým. V jeho prítomnosti, v rozhovore s ním, sa v človeku otvára hrdosť na cestu, ktorou ide, lebo sa tak rozhodol. Neváľa potom vinu na druhých. Je si vedomý vlastnej cesty. S touto vrúcnosťou šiel mnohé cesty s bezdomovcami, ľuďmi na okraji spoločnosti, a dával im to, čo stratili. Otcovské srdce a pocit prijatia a domova. Hovoril o Bohu týmto spôsobom. Zaujal ma širokým úsmevom a vrúcnym žiarivým pohľadom. Človek, ktorý sa rozdáva, dáva, slúži a nikdy nepovie nie, ak človek potrebuje radu alebo pomoc. Nie hovorí systémom, ktoré človeka zotročujú a ničia mu dôstojnosť a slobodu. Áno hovorí láske a odpúšťaniu.
O čom ste sa zvykli zhovárať?
Rozprávali sme spolu väčšinou o duchovnom rozmere v nás. O kresťanskom Bohu, ktorý je veľký a súcitný. Hovorili sme o hierarchii, o cirkvi, o devalvácii hodnôt, o tom, ako bude vyzerať človek budúcnosti, o vízii sveta... Hovorili sme aj o koláčikoch alebo kvetinkách. Páčilo sa mi, ako hovoril o modlitbe. António modlitbu vníma aj ako vnútorný rozhovor. Stará mama pečie koláč pre svoje deti a vnúčatá. A do koláča zapečie svoje srdce. A to je modlitba tej starej matere. Zhovárali sme sa aj o politike, o súčasnom svete, o konzume.
Pomohol vám osobne v ťažkostiach? Mám na mysli obdobie, keď vás zaskočila vážna choroba.
Aha... V roku 2002 som bola zázračne uzdravená Bohom z ťažkej choroby. Bol to silný zážitok, ktorý sa len ťažko niekomu rozpráva na počkanie. Ľudia, keď nemajú na niečo odpoveď, snažia sa v človeku vidieť podivína. Hovorila som o tomto zážitku s Antóniom o rok neskôr. A on mi vysvetlil, že som sa ocitla na hranici medzi životom a smrťou a že Boh ma vrátil späť. Že som bola ako cédečko na okraji stola. A Boh cédečko posunul do stredu. A že sa nemusím báť zlých ľudí, ktorí tento fakt budú spochybňovať alebo sa budú vysmievať. António, kňaz, mi potvrdil zázračnú vlastnosť Boha, ktorý je s každým, kto trpí a potrebuje pomoc. Táto skúsenosť mi úplne zmenila život.
Čo vás vtedy držalo nad vodou?
Nad vodou ma držalo vedomie, že existuje Boh, otec, ktorý ma má rád a so mnou počíta.
Kde ste hľadali podklady na film? Mnoho Srholcových súpútnikov asi už nežije...
Vychádzala som z archívnych materiálov, ktoré mi poskytol António, aj z jeho rodinných a filmových zo 60. rokov. A doplnila som ich exkluzívnymi zábermi anglickej spoločnosti ITN z roku 1989 a archívom Ústavu pamäti národa a inými.
Čo povedal na film, keď ho videl?
Mal by o tom hovoriť on. A určite ešte bude. Dajme sa prekvapiť. Súhlasil s jeho obsahom a výpoveďou.
Čomu vás Anton Srholec naučil?
Naučil ma, že Boh môže k človeku hovoriť prostredníctvom ľudí. Že ak mi chýbalo v živote otcovské srdce, Boh ma zoznámil s človekom, ktorý ho má také veľké, že toho otca nahrádza mnohým. Nielen bezdomovcom. Vo svojej láske v službe druhým odráža António Boha Otca. Ukazuje, ako Boh vie ľudí milovať a slúžiť im. Je to pre mňa veľmi uzdravujúce a oslobodzujúce. António ma učil dôverovať a byť zodpovednou. Učil ma prijímať pomoc, radu a dary. Učil ma ako dobrý otec svoju dcéru. Ako priateľ priateľa. Ako brat sestru. Ako kňaz ovečku. Patetické, ale pravdivé.
Zmenil sa váš pohľad na život, na svet, na vzťahy, na veci materiálne aj duchovné?
Verím, že áno. Každý strom rodí ovocie a až ovocie dozreje, spoznáme podľa chuti, aké je. António hovorí, že sme na pochode, z neznáma sme prišli, kráčame po svojej ceste a ideme niekam, kde nás čakajú. Ja viem, že cesta domov je cesta každého z nás, ktorá je jedinečná, neopakovateľná a každý z nás ide domov. Ja viem, kde mám domov. To je kardinálna zmena, o ktorej sme veľa hovorili. O tom domove viem už od roku 2002.
Správa o jeho ťažkej chorobe zaskočila mnohých. Zhovárali ste sa spolu o tom?
To je súkromné až príliš...
Srholcov život bol ťažký - desať rokov v uránových baniach, väzenská cela, ťažká práca... To sa podpísalo na jeho zdraví. Sťažoval sa niekedy na svoj údel?
Nikdy. Svoj život berie ako úžasný príbeh.
Aké máte očakávania v súvislosti s premiérou? Sú dnešní vystresovaní a večne sa ponáhľajúci ľudia schopní precítiť hĺbku odkazu, ktorý film v sebe nesie?
Chcela by som, aby sa film dostal k čo najväčšiemu počtu divákov. Aby posolstvo, ktoré nesie, zasiahlo srdcia ľudí, ktorí sa rozhodli bojovať za lepší svet. Tu. Doma. Na Slovensku. Ktorí veria, že Boh má aj pre Slovensko kvitnúce záhrady, úrodnú zem a radosť zo života. Že aj Slovensko má ľudí, ktorí majú čo povedať a sú príkladom pre iných. Chcem, aby ľudia zatúžili vidieť svetlo na konci tunela, aby sa ich dotkla nádej, ktorú prináša film prostredníctvom Antóniovho života. Aby pochopili, že život je dar, ktorý sa oplatí žiť v dobrom aj v zlom. A že zlepšovanie sveta závisí od každého z nás. Každý človek má srdce nastavené na prijímanie lásky. Aj ten, ktorý sa ponáhľa.
"Neustále sa učím niesť svoje kríže"
„V živote som nedostal k narodeninám toľko pozdravov, listov, modlitieb, prejavov úcty, pozorností a darov, ako to bolo tohto roku. Cítim sa zadlžený ako tento štát a vy do mňa investujete ako do nebankového subjektu. Ničím som sa nepričinil o svoje prvé narodeniny. Osemdesiate prežívam ako hotový zázrak, ktorý sa každé ráno opakuje. Staroba je nádherný vek v dobe, keď je u nás aj v Európe mier, relatívna hojnosť, sloboda, veľká starostlivosť zdravotných pracovníkov a keď si človek zvykol žiť skromne a nielen pre seba.
Stále sa učím objať a uniesť svoje kríže, to všetko, čo treba a čo sa dá. Zvykám si na svoju samotu, kde som k vám bližšie, ako keby sme sedeli dakde pri káve alebo pri poháriku dobrého vína. Už len z diaľky ku mne dolieha rytmus a ruch tohto mesta a sveta, ktorý naši mladí ľudia točia a žijú. Nemajú to ľahké.
Keby išlo len o mňa, mohol by som byť najšťastnejším človekom. Vo svojej láske však nesiem tisíce ľudí, ktorí strácajú, nachádzajú a opäť strácajú teplo duchovného domova a svetlo, ktoré presvietilo ich detstvo, tisíce ranených ľudí, ktorí nevedia a nemôžu zabudnúť na svoju trápenia plnú mladosť, stovku ľudí, ktorým pár slov a trocha pozornosti zaručuje teplo domova, a vás, ktorí sa ku mne niektorí túlite ako zatúlané ovečky.
Svätého Františka raz prepadli zbojníci. „Povedz nám, kto si?!“ „Som vyslancom veľkého kráľa.“ Tešili sa na veľkú korisť. Keď ho dokonale prehliadli a on im začal rozprávať o Ježišovi, sklamaní a najedovaní div že ho nezabili. Vy ste pri mne ostali, aj keď som bezmocný a nič nemám. Je to od vás úžasné a ja vám to nikdy nezabudnem. Tento váš dar si odnesiem, až príde čas, aj na druhý breh. Ostávam s úprimným pozdravom a želaním.
