Smrti unikli len o vlások. „V noci, respektíve nadránom, niekto kričal a potom aj búchal na dvere. Niečo sme si na seba natiahli a šli von,“ opisuje ešte stále rozrušený učiteľ. „Bola tma, nevedeli sme sa orientovať. Z piateho poschodia sme išli výťahom. Boli to minúty hrôzy. Nič také som v živote nezažil. Nakoniec sme, ani neviem ako, vyšli z hotela, no niektorí len v slipoch, iní v pyžamách,“ spomína na najdesivejší zážitok.
Väčšine z partie učiteľov sa nepodarilo zo svojho majetku zachrániť vôbec nič. Aj jeho kolegyňa bola ešte niekoľko hodín po vypuknutí požiaru v šoku. „Pred hotel prichádzali požiarnické autá a my sme im vlastne zavadzali. Niekto nás potom odviedol do susedného hotela, kde nám urobili čaj a kávu. Až tu sme s úľavou zistili, že sme všetci. Dvadsaťdva kolegov. Až následne sme sa dozvedeli, že jeden pán zahynul,“ dodal smutne muž z Oravy, ktorý na oheň v Jasnej nikdy nezabudne.
