Bolesť, akú prežíva Erik Romaňák (27), sa nedá opísať. V stredu ráno išiel s milovaným otcom Jozefom († 46) napíliť drevo do lesa za Brezou (okr. Námestovo), aby mali čím v zime kúriť.
Bolo popršané, ale náladu mali skvelú, už o dva týždne sa tešili na Erikovu svadbu. Spievali si „Čože je to päťdesiatka“, lebo plánovali o tri roky aj oslavu tatových 50. narodenín. Tej sa však už Jozef nedožil. O polhodinu za dramatických okolností skonal v náručí syna. Erik šiel s otcom do hlbokého oravského lesa spíliť strom na drevo. „Šli sme narúbať drevo na zimu. Bol to jediný človek, ktorý mi vždy pomohol. Ráno sme šli do lesa, plánovali svadbu, spievali si. Večer som mu šiel kúpiť truhlu,“ plače zronený mladík, ktorý nedokáže pochopiť, prečo sa nešťastie muselo stať. Od osudnej stredy má tragédiu stále pred očami.
Pílili mokrý strom a Erik chcel, aby ho zvalili na druhú stranu, na lúku. Otec však osudovo zmenil plán, ktorý ho stál život. Synovi povedal:
„Zvalíme ho radšej na cestu, to bude lepšie.“ Mokrý strom sa zvalil na suchý a ten ťarchou odlomil vrcholec.
„Pozrel som sa hore a videl som, ako sa ten suchý vrcholec odtrhol, točí sa a valí rovno na ocina. Zakričal som - pozor! Ale už bolo neskoro,“ zadúša sa plačom nešťastný Erik. Vrcholec letel z výšky 20 metrov a zasiahol Jozefa nad oko, stlačil mu mozog a zlomil mu väzy. Syn videl, ako jeho milovaného otca odhodilo medzi konáre, priskočil k nemu a snažil sa zastaviť krv, ktorá sa z neho valila.
„Oco, nerob, vstávaj!“ zúfalo prosil Erik a chcel postaviť na nohy človeka, ktorý mu bol všetkým. Bezvládne telo však spadlo nazad medzi odpadnuté konáre stromov. Erik utekal do dediny po pomoc, čo mu sily stačili. Kým však prišli, Jozef už nežil.
„Chcel som ho zobrať do náručia a zniesť. Ocko, prečo, prečo si ma neposlúchol...“ plače zúfalý syn, ktorý zrušil svadbu.
„Môj otec už nikdy nepríde na svadbu, už nikdy nepríde nikam. Budem to mať pred očami celý život, ako tam leží v kaluži krvi na boku medzi konármi, chudáčik môj.“ Mama Ľudmila prišla o najmilovanejšieho syna:
„Celej dedine pomáhal, býval so mnou, otca sme už pochovali.“ Jej plač nad truhlou syna neutíchal. Celá dedina sa ponorila do smútku. Po Jozefovi zostali aj štyri deti a štyri vnúčatá.