Napriek tomu, že väčšina Slovákov o utečencov nestojí, on hlavu do piesku nestrká. Už mesiac sa strieda s dobrovoľníkmi na maďarsko-rakúskom pohraničí, kde poskytuje prvú pomoc svojim krajanom. A my sme boli pri tom.
So sýrskym lekárom Ibrahimom sme sa stretli pri Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave krátko popoludní. Spolu s profesorom Vladimírom Krčmérym, dvoma sociálnymi pracovníčkami a so šoférom sadajú do dodávky naplnenej liekmi, vodou, niekoľkými kusmi oblečenia a obuvi. Na to bleskovo vyrážajú do Maďarska na hraničný priechod Hegyeshalom - Nickelsdorf, vzdialený niečo vyše 30 kilometrov od Slovenska. Denne ním prejde viac ako 10 000 utečencov, čo znamená štyri vlaky preplnené migrantmi.
Po pol hodine prichádzame na hraničný priechod. Napriek tomu, že každých päť metrov stoja otvorené odpadkové koše, po zemi sa váľajú desiatky plastových pohárov. Na jednej strane cesty čakajú maďarskí dobrovoľníci, ktorí utečencom poskytujú jedlo, vodu aj teplý čaj, na druhej neďaleko nich sa zloží naša skupina. Sotva povyberali lieky a zdravotnícky materiál z auta, už k nim prichádza ďalší tím dobrovoľníkov. Dve detské lekárky a profesor Ladislav Bučko z Fakulty misijnej a charitatívnej práce.
Ranení a starí
Najbližší vlak s utečencami prichádza do Hegyeshalomu o 17. hodine. Je to už druhý vlak v ten deň a ďalšie dva mali prísť večer. Približne o pol šiestej pomáhajú vystúpiť z dodávky maďarskej značky dvom arabským ženám s poranenými nohami a staršiemu pánovi na invalidnom vozíku. Všetci traja pochádzajú zo Sýrie a majú namierené do Nemecka. „Takto je to vždy. Ranených, starých a mnohopočetné rodiny s deťmi privezú autami, pretože od železničnej stanice na hranice s Rakúskom musia utečenci prejsť pešo štyri kilometre,“ vysvetľuje profesor Krčméry, ktorý pomoc organizuje.
Asi 40 minút nato sa vynára aj dav utečencov. Rezkým krokom odhodlane kráčajú vpred mladí zdatní muži, ktorí si len v chvate berú do rúk podávané jedlo a pitie, aby sa čím skôr dostali na rakúsku stranu, odkiaľ ich autobusmi odvezú do Viedne, prípadne na hranice s Nemeckom.
Vitálni muži
Po skupine vitálnych mužov prichádzajú tí, na ktorých vidieť únavu - ženy, chorí, rodiny s deťmi aj starší ľudia. Mnohí si posadajú do trávy, oddychujú a jedia to, čo dostali. Tí, ktorí majú zdravotné problémy, sa tlačia pri slovenských dobrovoľníkoch. Ukazujú čo ich trápi. Jedni rukami-nohami, iní lámanou angličtinou, niektorí sa hneď obrátili k Ibrahimovi, ktorý sa s nimi rozpráva po arabsky, čo je obrovská výhoda. „Najviac sa sťažujú na bolesti hlavy, hrdla, brucha a zubov. Zopár utečencov si pýtalo lieky aj proti hnačke,“ vysvetľuje Ibrahim.
Najsilnejšie momenty človek zažíva pri pohľade na deti. Tie najmenšie nesú mamy a otcovia v šatkách, staršie pobehujú okolo rodičov. Vonku je okolo 10 stupňov a niektoré z nich sú len v pančuchách, body, tenkých tričkách, rozopnutých svetríkoch a bez čiapok... Mnohé z nich majú teploty, potrebujú antibiotiká a len vystrašene hľadia na lekárov, ktorí ich vyšetrujú a chcú, aby vypili liek. „Na nejaké debaty nie je čas. Každý si zoberie lieky a ponáhľa sa ďalej,“ hovorí sýrsky lekár. Pri vedľajšom stole sociálni pracovníci natierajú masťami a obväzujú ľudí, ktorí majú otlaky, poranené nohy, odreniny alebo často svrab. „Je to infekčná choroba. Okrem masti by simalivymeniť aj oblečenie,“ hovorí Jaroslava Polóňová.
Ak by okrem svrabu prepukla medzi utečencami žltačka, zrejme by sa z lekárov nikto nečudoval. Desať prenosných toaliet, ktoré stoja neďaleko, sú v katastrofálnom stave. „To je niečo príšerné, niečo neuveriteľné. Horšie ako na Haiti,“ konštatuje profesor Krčméry, ktorý to bol skontrolovať, a popritom si už dezinfikuje ruky.
Tri tisícky vo vlaku
V priebehu hodiny a pol sa dav postupne presunul do Rakúska. „Odhadujeme, že ich bolo okolo tritisíc,“ zhodnotili svorne lekári. „Podľa mňa je to tak 25 percent ľudí zo Sýrie, ktorí utekajú, ale väčšinou sú z Afganistanu, Iraku, Albánska, Afriky. Často majú mená, aké sú aj v Sýrii, ale nie sú odtiaľ. Poznám to podľa dialektov, keď sa rozprávame,“ hovorí Ibrahim.
Po vlne utečencov zostala len kopa neporiadku. Do toho sa však pustili maďarskí dobrovoľníci z Maltézskeho rádu. „Keby to nepoupratovali, tak by tu bolo toľko potkanov, že by sme ich nestačili prekračovať,“ konštatuje profesor Krčméry. „Keď utečenci zbadajú autobusy, odhadzujú veci aj jedlo, lebo si myslia, že ich už potrebovať nebudú. Mnohí sú dezorientovaní a ani nevedia, kde sú,“ dopĺňa Ibrahim.
Príval utečencov
Do Európy má do konca roka prísť okolo 1,5 milióna utečencov. „Keď prídu postupne, tak sa to dá zvládnuť. Do Európy sa ich zmestí viac, tu ide len o to tempo. Ten proces sa nedá zastaviť, ale dá sa spomaliť,“ zhodnú sa Ibrahim aj Krčméry. Utečenci, ktorí nie sú zo Sýrie a z Iraku, sa stávajú ilegálnymi prisťahovalcami a v konečnom dôsledku ich Nemci deportujú späť.
Pôrody aj infarkty
Za tridsať dní, počas ktorých sa na rakúsko-maďarskom pohraničí naši dobrovoľníci striedajú, už zažili všeličo. Päť žien viezli na pôrod, aj týždenné bábätko, ktoré bolo zrejme nedonosené, do nemocnice. Na rakúskej strane dostal práve deň pred našou návštevou 36-ročný muž infarkt.„Ošetrovali sme aj staršiu paniu o paličke, ktorá spadla a poudierala si celé telo. Ďalší bol sedemdesiatročný pán, opieral sa o paličku a na chrbte mal 15-kilogramový ruksak. Boli zo Sýrie a utekali spolu celá rodina,“ hovorí Ibrahim.
„Musím povedať, že deti to nesú hrdinsky. Málo je takých, ktoré sú vystresované, znášajú to dobre. Videli sme asi osem, ktoré sa rodičom stratili, ale boli veľmi statočné,“ hovorí sociálna pracovníčka a dodáva, že Sýrčania sú veľmi milí a úctiví ľudia.
Slovák
A akí sú podľa sýrskeho lekára Ibrahima Slováci? „Slovenský národ je podobný ako kurdský národ, boli tiež potláčaní, preto sme si sympatickí. Mám rád Slovákov a mám tu veľa priateľov z radov inteligencie,“ vraví Ibrahim. „Ja sa už cítim ako Slovák.“ A či majú Slováci dôvod báť sa utečencov? „Každý má na to asi svoj dôvod, neviem. Niektorí Slováci tiež odchádzajú do zahraničia, iní sú doma a prácu nemajú. A mnohí nemajú ani kde bývať, možno preto majú strach. Žijem u vás, ale nikdy som sa s násilím voči mojej osobe nestretol,“ tvrdí sýrsky lekár.
Ibrahim má svoju najbližšiu rodinu na Slovensku, ale v Sýrii zostalo ešte veľa jeho príbuzných. „U nás rodina predstavuje aj jednu celú dedinu. Ja patrím do takej, ktorá je veľká ako štyri dediny a všetci sa ani nepoznáme. Niektorí sú ešte v Sýrii, iní už predtým odišli do Iraku a do Turecka.“ Na osud utečencov sa mu pozerá ťažko. „Predvčerom som tu stretol ľudí zo susednej dediny a príbuzných z maminej strany. Išli touto cestou do Nemecka...“
Vojna
V Sýrii je vojna od roku 2011, zomrelo v nej takmer štvrť milióna ľudí, státisíce utekajú preč a jej koniec je, zdá sa, v nedohľadne. „Tam už o chvíľu nikto nezostane,“ hovorí Ibrahim. „Podľa mojich informácií v Sýrii zostali väčšinou už len starší ľudia. Pred vojnou tam bola vysoká úroveň, dobre sa tam žilo. Bol pokoj, rozvíjala sa ekonomika, vyvážali sme tovar, lieky, poľnohospodárske plodiny, olivový olej. Keď je vojna, všetko sa ničí, dokonca aj 4 000 rokov staré pamiatky. To, že vypukla vojna, je len politika, boj o moc. Aj Rusi, aj Američania majú v Sýrii svoj záujem,“ dodáva Ali.
