Mamu Martu (52) a jej syna Jozefa (15) Hetešovcov sme navštívili priamo v ich dome – v Smoleniciach. Najskôr nám nik neotváral, obaja totiž mali po nočnej v pekárni a my sme ich nechtiac zobudili.
Moja mama varí lepšie ako tvoja nebola vaša televízna premiéra, však?
Marta: Moja určite nie. Kedysi som chodila do súťaží v Slovenskej televízii – buď ako komparz, alebo ako súťažiaca. Neskôr ma obsadzovali do rôznych rolí v Súdnej sieni na Jojke.
Jozef: Ja som už tiež v televízii bol, v jednej relácii o počítačoch, hrali sme tam rôzne scénky. A na Jojke som hral v seriáli Nevinní, ale iba trochu.
Takže tréma z kamier už u vás nehrozí.
Marta: Nie.
Ste najznámejší účastníci spomínanej šou o varení. Koľkokrát ste už oľutovali, že ste do toho išli?
Marta: Ja som to neoľutovala. Iba sa čudujem, prečo si ten okruh divákov vybral práve nás. Či sme im boli takí sympatickí, alebo takí nesympatickí. Lebo aj negatívna kritika je určitou formou obdivu, aspoň ja to tak beriem.
Možno je to tým, že ste na obrazovky priniesli nový typ humoru.
Jozef: To je aký?
Taký, že dokážeš za dve sekundy spraviť totálny zmätok a neporiadok v kuchyni.
Marta: Staré grotesky.
Jozef: Možno sme priniesli do módy retro.
Marta: Ľudia už zabudli na Laurela a Hardyho, na Chaplina. To sú úžasné grotesky a nechápem, prečo ich nedávajú. Všade dávajú Toma a Jerryho, a keď som dala na facebook skutočný obrázok Toma a Jerryho, ľudia sa zhrozili. Lebo môj Muro chytil myš, ja som fotila, ako ju žral, bolo to krvavé.
Jozef: Áno.
Marta: Tak dobre... Keby však lepšie platili.
Jozef: No zase by som uvítal, keby o mne urobili nejakú šou. A ešte – viete, čo by som uvítal? So spolužiakmi, akordeónové oddelenie, sme žartovali a jedna staršia hráčka mi navrhla, že by mohla byť reklama na trolejbusy alebo autobusy: Jazdite s Hetešom. A mne napadlo, že by sa mohli vyrábať aj perá: Píšte s Hetešom, kvalitné písanie.
Meno ste si však spravili najmä v spojitosti s gastronómiou, takže skôr by to malo byť: Varte s Hetešom!
Jozef: Alebo otrava na potkany od Heteša.
Pripravíš na počkanie.
Jozef: Heteš mor.
Marta: Prestaň, lebo za chvíľu budú tričká Heteš mor.
Jozef: Náhodou, ja by som to uvítal, keby boli za to peniaze.
Marta: Ja tiež.
Ako vyzerá tá vaša žaloba práve pre tričká s Jožkovou podobizňou, ktoré sa predávali, respektíve pre hru na mobily?
Marta: Zatiaľ nevieme. Naposledy bol vypočutý ako svedok a teraz čakáme. Jedno sa vyšetruje, druhé sa vybavuje.
Jožko, ty si začal chodiť do Žiliny na konzervatórium. Prečo až tam?
Jozef: Lebo sa tam vyučuje gombíčkový akordeón. Hovoria, že sa vyučuje aj v Bratislave, ja o tom neviem. V Žiline sú parádni profesori, kvalitní, v Bratislave nie sú takí kvalitní, nechcem urážať. Žilinu som si dobre vybral. Jednak ma pripravuje veľmi dobrá pani profesorka, nebudem menovať.
Marta: Prečo by si nemenoval? Keď si menoval nekvalitných profesorov.
Jozef: Tých som tiež nemenoval.
Marta: A ju by si prečo nemal menovať?
Jozef: Šak môžem povedať, je to pani profesorka Halačová. Ja mám rád prísnych učiteľov, lebo sa najlepšie učím pod stresom.
Marta: Povedz, čo robil pán Majer! Bývalý učiteľ na ZUŠ mal vždy prichystané ceruzky, a keď niečo nevedel, tak pich ceruzkou. (smiech)
Jozef: To si pamätám parádne. Tie ceruzky museli byť úplne naostrené.
Jozef: Po strednej škole – dovidenia, Slovensko, konečne Rakúsko. Odísť jednak pre plat a jednak pre to, kto bude na mňa robiť, keď budem dôchodca... No chcel by som si urobiť aj vysokú školu a uplatniť sa niekde v koncertnej sfére a hrať za peniaze.
A učíš sa poctivo po nemecky?
Jozef: Áno, pripravujem sa na maturitu, z nemčiny som síce vymletý, ale pripravujem sa.
Marta: V jeho prípade ho do sveta uvedie nie angličtina, ale nemčina. V Rakúsku, Nemecku patrí medzi národné nástroje akordeón a v Anglicku tak maximálne gajdy. A začal sa učiť aj ruštinu, lebo pochopil, že igrať na garmoške môže v Rusku a nie v Londýne.
Poďme ešte k vareniu. Jožko, koľkokrát si si na internáte niečo dobré uvaril?
Jozef: Nulakrát. Pretože, keď som uvidel tú kuchyňu, tú dvojplatničku, tam sa nedá variť... Ľudia pri stanovaní majú lepšie podmienky na varenie.
A doma varíš viac, odkedy si na Slovensku známy ako kuchár?
Marta: Ani nie. No keď mu poviem, tak praženicu urobí.
Jozef: No veľmi si ľúbim urobiť dobré párky. Odporúčam ešte horúce párky bohato posypať postrúhaným syrom...
Marta: A zeleninová obloha. Ježiš, to je delikatesa!
Jozef: A potom horčica a kečup.
Marta: Takto si to robíme. Nieže šľahnúť si na tanier párky, chlieb a horčicu ako niekde na stanici.
Jozef: Nie. No aj v televízii ju vymenili za menšiu. Všimol som si jej lemovanie. Mal som chuť hodiť ju do kamery.
Marta: Doma však nereže. Prsty potrebuje. Raz rezal starý chlieb pre sliepky, porezal sa, a potom nemohol skoro tri týždne hrať. A bolo to pred skúškami na kozervatórium. Murphyho zákony.
A Jožko navyše priťahuje smolu.
Marta: Lepí sa to na nás. Môžeme robiť, čo chceme, no zvykli sme si. Ja mám také heslo – „na zlej život jsem já pes“.
Odkedy sa to na vás lepí?
Marta: Posledné tri-štyri roky, čo mi intenzívnejšie vstúpil do života jeden človek.
Jozef: Nehovor o tom.
Marta: Skrátka, vstúpil, a potom som ho odtiaľto vyrazila, lebo jeho by asi vyniesla Pieta a mňa policajti.
Jozef: A mňa sociálka.
No poradili ste si, koniec koncov ste bývalá vyšetrovateľka... Prečo ste vlastne na polícii skončili?
Marta: Kvôli starostlivosti o dieťa. Moji rodičia zomreli, bola som naňho sama. Jožko od štyri a pol roka hrá na akordeón, musela som ho voziť do školy, venovať sa mu, učiť sa s ním. Takto som sa rozhodla a neľutujem. Hoci s peniazmi to bolo horšie.
Teraz vás živí práca v pekárni?
Marta: Je to náročná práca, ale v týchto končinách som vďačná, že vôbec nejaká je, a momentálne sa potrebujeme dostať z jamy levovej. Finančne sme naraz zostali tak, že možno bezdomovec toho má viac. A valí sa to na mňa z každej strany. A to len vďaka tej osobe, čo som ju vyrazila. Sklamal ma, oklamal a klame stále. Keď som bola v Bratislave, tam som mala dosť veľkú klientelu, pokiaľ ide o veštenie – mám umelecké meno Zarija Feoh, som výborná, robím všetko možné – veštenie, očisťovanie domov. No keďže som sa presťahovala do oblasti Trnavy, „malého Ríma“, tak je to tu svätuškárske, ľudia sa boja ku mne chodiť, aby ich náhodou niekto nevidel. Mám však dosť klientov z Rakúska, ktorí za mnou chodia.
Jozef: A ideme k tým otázkam o varení?
Dobre. Chytilo ťa kuchtenie, či to bolo len tak – kvôli kamerám?
Jozef: Mňa varenie veľmi zaujíma, len nemôžem za to, že mamina mi v tom niekedy aj bráni. Síce viem, že urobím veľký bordel v kuchyni...
Je pravda, že ti ponúkli robiť reláciu o varení na internete?
Jozef: Napísali mi, že ma chcú do nejakého rádia. No bolo to neznáme rádio, tak som sa na to vykašľal. Keď už nejaké rádio, tak zabehnuté, možno Expres alebo Fun Rádio.
A ako je to s fanúšikmi, ktorí sa s tebou chcú fotiť, a ty za to pýtaš peniaze?
Jozef: Včera na stanici si ma chcelo pofotiť aj viac ako desať ľudí. No už som fotenie stopol, peniaze nepýtam. Haló, diváci, teraz vám to hovorím! Už sa so mnou neodfotíte! A tiež sa mi nepáči, že si ma bežne fotia na ulici a ani sa nepýtajú. A mám právo ich aj oznámiť!
Marta: Náš štát si z Ameriky zobral všetko možné, drogy, marihuanu, všetky filmové krváky sme kúpili, ale zákony? Nula bodov.
Jozef: Sme tu sto rokov za opicami.
Posledné týždne boli vašimi súpermi vo varení Bučkovci. Čo na nich hovoríte?
Jozef: Je to fajn rodina.
Marta: Sú takí temperamentnejší, príjemní, čo na srdci, to na jazyku. Ja som takej istej krvnej skupiny. Navyše, je niečo iné, čo sa deje pred kamerami a čo sa deje za nimi. Aj Filip Tůma a Nela Pocisková sa pred kamerou išli pozabíjať a za kamerou sa veľmi milujú. Podobne je to s Hetešovcami a Bučkovcami. V každom prípade – táto relácia nie je až tak o varení ako iné, podobné. Toto je skôr šou. Mohli to dať aj z oblasti trhania buriny, no oni to dali z prostredia varenia.
