Dnes preto popri práci Martin Machaj brázdi odľahlé končiny sveta a hľadá tam posledných domorodých ľudí. Tých, ktorí prežili. Svojimi fotografiami chce o nich vydať svedectvo, kým nezmiznú v hlbinách moderného času. Bratislavčanovi Martinovi Machajovi sa podarilo splniť si sen, o akom mnohí profesionálni fotografi len snívajú. Fotí modelky zo svetoznámych modelingových agentúr, výnosné kšefty dostáva od veľkých firiem, mobilných operátorov, bánk, pôsobil v New Yorku, Paríži... Pred pár rokmi si však uvedomil, že mu reklamná fotografia dáva len málo možností sebarealizácie.
Napriek tomu, že stále spolupracuje s agentúrami na tvorbe kampaní, umelec v ňom sa prihlásil o slovo. „Každý umelec musí mať nejakú výzvu a ja som si vytýčil za cieľ zmapovať prírodné národy a kmene žijúce v extrémnych podmienkach v tých najodľahlejších kútoch sveta. Fotiť niečo takéto je veľmi nebezpečné, je to veľakrát ďaleko od vymožeností civilizácie, v nepriateľskom prostredí, a tak sa do toho skoro nikomu nechce. Angažovaných fotografov je pomenej a ja som chcel spraviť projekt, ktorý bude mať svoju hodnotu aj po rokoch,“ vysvetľuje Martin.
Turizmus zabíja
Jeho fotografické výpravy sú veľmi náročné. „Plánovanie je to najdôležitejšie, cestujem do destinácií, kde sa nedá garantovať nič. Ťažké je tiež niekedy nájsť naozaj autentických ľudí. Napríklad v Keni, Etiópii či Namíbii v Afrike sa dá ísť pohodlne autom až k domorodcom, ale tam už cítiť, že to nie je ono, majú hodinky, tenisky... Dovalí sa lietadlo s Japoncami, oni im zatancujú, nechajú sa nafotiť a za to im zaplatia. Pózujú, keďdostanú cash, potom sa otočia chrbtom a čakajú na ďalšie peniaze. Tento typ turistiky, ktorý je, žiaľ, vo veľkej móde, zabíja pôvodné kultúry. Je to trend, ktorý sa nedá zastaviť, preto sa môj projekt snažím spraviť, kým sa to ešte dá.“ Martin sa usiluje dostať ďalej ako turisti. „Idem autom v džungli kade-tade a hľadám, či na niekoho natrafím. Cieľ nikdy nie je jasný, skrátka idem a hľadám nejakých ľudí,“ hovorí.
O život
Niekedy pritom ide aj o život. Najťažšie to bolo podľa neho vlani pri výprave na Papuu-Novú Guineu. „Išiel som so svojím sprievodcom a ten ma varoval, že lupiči prepadávajú v džungli džípy a všetko im zoberú. Blížili sme sa k ozbrojenej hliadke banditov, sprievodca v poslednej chvíli zavelil rýchlo späť a išli sme 200-kilometrovou okľukou. Keby sme skončili v rukách tých ozbrojencov, bolo by to vážne. Je dôležité mať pri sebe ľudí znalých miestnych pomerov.“ Rizikom je aj samotné stretnutie s prírodnými kmeňmi, ktoré majú úplne iné pravidlá, pre nás nepochopiteľné.
„Vždy musím istý čas stráviť s náčelníkom, aby mi bolo umožnené pracovať tam a bývať. V Papue som sedel s náčelníkom pol dňa, dali mi jesť pakoňa s fazuľou, z čoho mi bolo zle. Povedal som tlmočníčke, že idem spať inde, že mi nie je dobre. Ona na to – o. k., ale dávaj si pozor, lebo ráno ťa náčelník zastrelí, pretože tak urazíš jeho pohostinnosť. Treba mať vždy na pamäti ich zvyky – raz som bol jeho hosť a nemal som právo odísť, nech by mi bolo akokoľvek zle,“ spomína fotograf a pokračuje:
„Tu na Slovensku si žijeme v takom blahobyte a pokoji, že ani nevieme... Tam v pralese stačí, že vás poštípe nejaký pavúčik, a zomriete. To sa mi skoro stalo, ráno som sa zobudil a mal som na nohe dve malé dierky. Nevedel som z čoho. Bol som malátny, po dvadsiatich krokoch som si musel sadnúť, a zrazu som si všimol, že mám nohu celú červenú a opuchnutú. Zrejme nejaký pavúk a jeho neurotoxínový pozdrav na dobré ráno. Našťastie som mal k dispozícii svoje lietadlo, to ma previezlo do nemocnice až v Hongkongu.“
Ľudský príbeh
Martin nefotí medzi prírodnými ľuďmi reportáže. „To nie sú fotky, že tam prídem a z piatich metrov si tajne odfotím, ako niečo varia. Sú to portréty.“ A to technicky dokonalé, fotí zväčša na film stredoformátovými fotoaparátmi. „Postprodukčné zásahy sú minimálne, vlastne to, čo odfotím, to tam je. Zvyčajne mám až šiestich asistentov, ktorí mi rozložia stan, statívy, odrazné plochy na svetlo... Pred plátno sa postaví človek a ide to veľmi rýchlo. S domorodcami je ťažké pracovať, vedia sa koncentrovať maximálne tak minútu. Roky v reklamnej fotke ma naučili pracovať s ľuďmi rýchlo a koncepčne, čo je v tomto prípade veľká výhoda. Niektoré moje fotky síce vyzerajú staticky a pokojne, ale je to veľmi rýchly proces, jedno fotenie trvá 30 sekúnd až minútu. Nie s každým sa dá vytvoriť dobrá fotka, hľadám ľudí, ktorí majú hĺbku, silu výrazu, snažím sa do každého záberu vdýchnuť dušu a príbeh.“
Do svojich ciest za prírodnými ľuďmi vrazil Martin za uplynulých šesť rokov viac ako 200 000 eur. Teraz hľadá spôsob, ako vydať svoje svedectvo. „Projekt The Last Survivors je jedným z väčších projektov, na ktorých pracujem posledné roky, ale má pre mňa špeciálny význam. Rád by som ho dostal medzi ľudí formou výstav a knižnej publikácie, aby videli to isté čo ja. Aby spoznali domorodé kmene a ich jedinečné tradície, ktoré tu už, žiaľ, pod vplyvom globalizácie a prieniku moderného spôsobu života do ich sveta dlho nebudú,“ dodáva fotograf.
