Ich pesničková šou, v ktorej sa prevteľujú do Spievanky a Zahrajka, vypredáva kulturáky, ich cédečká a dévedéčka idú na dračku. A nedávno prišiel do kín ich prvý veľký film Spievankovo 5.
Keď sa povie Spievankovo, deťom sa rozžiaria oči a ich rodičom sa tvárou mihne zhovievavý úsmev. Niektorých aj strasie, lebo ich pesničky sa u nich doma púšťajú koldokola, v jednom kuse. Dnes je projekt Márie Podhradskej a Richarda Čanakyho fenomén a biznis, v ktorom sa točia slušné peniaze. V roku 2002, keď sa to celé začalo, však nikomu nenapadlo, že nahrať a spievať notoricky známe detské pesničky môže byť terno.
Úradovali mamičky
„Prvé cédečko Deťom 1 sme v roku 2002 chceli nahrať s úmyslom, že ho rozdáme iba našim najbližším kamarátom, ktorí mali malé deti. Dohodli sme sa s Riškom, že uňho v obývačke nahráme zopár pesničiek, ktoré poznáme z detstva, a napálime na jeho počítači 50 kusov cédečiek, ktoré rozdáme. A tým sa to malo aj skončiť,“ začína rozprávať Podhradská. „Ale oslovil nás kamarát, že nám vydá 500 kusov. Spýtali sme sa ho, čo s tým bude robiť. A on nás ubezpečil, že sa nemusíme báť, prinajhoršom to rozdá... Na začiatku sme vôbec nič neplánovali,“ pokračuje speváčka, ktorá bola v tom čase práve na materskej.
Lenže cédečko s takými hitmi, ako sú Išla sova na tanec, Prší, prší alebo Ťuki, ťuki, ťukalo, sa okamžite začalo šíriť medzi mamičkami. Zúrivo ich púšťali do omrzenia svojim ratolestiam, pretože nič podobné vtedy na trhu nebolo. „Keď sa to naše cédečko dostalo medzi ľudí, prišla prvá ponuka, aby sme prišli zahrať do jedného materského centra. A potom to už išlo samo… Tie koncerty si teda vymysleli mamičky, nám zo začiatku ani nenapadlo, že by sme s tým mohli vystupovať. Riško zobral aparatúru, gitaru a ja som sa so šnúrovým mikrofónom motala medzi deťmi... Veľa vecí nám ani nedochádzalo, nemali sme žiadnu reklamu ani žiadne kostýmy, žiadnu víziu, ale mamičky si to posúvali medzi sebou a volali nás na ďalšie a ďalšie miesta.“ Práve materské centrá, ktoré v tom čase zažívali na Slovensku veľký boom, zohrali asi rozhodujúcu úlohu v budúcej sláve Spievankova. „Najprv sme hrali zadarmo, iba za benzín, ale časom bolo tých koncertov tak veľa, že sme si povedali, že by sa tým dalo aj živiť.”
Rodinný podnik
S koncertmi prišli ďalšie CD aj DVD, popularita rástla. „Najprv to išlo iba do kresťanských obchodov, obaja sme boli speváci z kresťanskej scény,“ vysvetľuje Podhradská. Ako tvrdí, pre ňu je Spievankovo naplnením životného sna. „Vždy som chcela robiť s deťmi. Na strednej škole som vyštudovala učiteľstvo v materskej škole, ale na vysokú som išla študovať tlmočníctvo a prekladateľstvo španielčina - angličtina. Po škole som robila v tlačovej agentúre TASR, kde som vydržala asi mesiac. Potom som robila v jednej nadácii a neskôr štyri roky vo veľkej telekomunikačnej firme. Mala som dobré miesto, ale nebola som šťastná.“ Materská a pesničkový projekt boli pre ňu vykúpením.
Zatiaľ čo Podhradská bola vďaka materskej dovolenke pre novú kariéru voľná, Čanaky prvé roky chodil normálne do práce v Slovenskom rozhlase, kde robil hudobného dramaturga. Kolotoč Spievankova sa však rozbehol na plné obrátky. „Kvôli koncertom som si vybral všetku dovolenku, nič mi nezostalo pre rodinu,“ spomína Čanaky. „Bolo to veľmi náročné, v jednom roku sme mali až 158 vystúpení, dvakrát som na pódiu odpadla. Vedeli sme, že takto to ďalej nejde...,“ pridáva Podhradská. Dnes majú okolo 70 koncertov ročne a vydávajú CD, DVD, aj knihy... „Môj manžel je náš manažér, čo je tiež šťastná zhoda náhod, lebo ja neviem hovoriť o peniazoch a ani Riško. Sme teda radi, že máme manažéra, ktorý v tom vie chodiť.“
Ceny stúpli
Dnes už Spievankovo nevymetá materské centrá ani škôlky, hoci práve sporadické koncerty v škôlkach si obaja stále veľmi užívajú, a objednať si ich nie je už ani také lacné. V rodičovských internetových diskusiách sa hovorí, že koncert môže stáť okolo tisíc eur. Keď koncertujú v Bratislave, lístok zvykne stáť 10 eur, čo sa niektorým rodičom zdá priveľa a púšťajú sa preto aj do kritiky na internetových fórach. „Na Slovensku panuje akási kolotočová kultúra. Za autíčko na autodróme dajú ľudia pokojne 4 eurá alebo za kino 8 eur, ale dať 10 eur za živý koncert je pre nich veľa. Veľa Slovákov nevníma kultúru ako niečo, čo má svoju hodnotu,“ myslí si Podhradská. „Nikdy sme nemali sponzorov a všetko nahrávanie a produkciu si platíme sami. Peniaze, ktoré zarobíme, točíme v ďalších projektoch. Aj náš najnovší film Spievankovo 5, ktorý ide práve do kín, sme si produkovali úplne sami, sponzori sa o nás netrhajú… Boli by sme radi, keby prišla podpora zo štátu, napríklad cez Audiovizuálny fond, lebo si myslím, že tvoríme niečo pre deti, ich vývoj, kultúru, naše projekty majú vždy výchovný a morálny podtón, nie je to iba zábava.“
Bez telky
Zaujímavé je, že spievankovci nikdy neprerazili v televízii. „Televízie spočiatku o nás nemali záujem. Oslovili sme pred pár rokmi Slovenskú televíziu, keď sa začala vysielať detská relácia Fidlibum, či nechcú, aby sme prispievali do hudobného okienka, ale odmietli nás. Bolo to ešte v čase, keď nám televízia mohla pomôcť. Pred dvoma rokmi nás oslovili z RTVS a chceli, aby sme pre nich niečo robili, aj sme to zvažovali, ale odmietli sme z časových dôvodov.”
Napriek tomu je Spievankovo silná značka aj v drsnom hudobnom biznise. V roku 2013 aj 2014 dostali cenu SOZA za najpredávanejšieho interpreta, ktorá sa udeľuje vždy za uplynulý rok. V roku 2012 dokonca predbehli takú megahviezdu, ako je Rytmus. „Je to tak...“ usmejú sa obaja. „V roku 2012, keď Spievankovo predstihlo Rytmusa, boli ešte zvukové a zvukovo-obrazové nosiče zlúčené v jednej kategórii,“ vysvetľuje Adrian Rajter zo SOZA. „V roku 2013 došlo v záujme väčšej objektívnosti i z dôvodu možnosti širšej prezentácie produktov domácej hudobnej kultúry k rozdeleniu na dve samostatné kategórie.“ Cena za rok 2013 pre Spievankovo tak bola iba v kategórii DVD.
Príbeh Spievankova je výnimočný. „Ale nemôžeme povedať, že sa nám splnil nejaký sen, lebo my sme o takomto niečom nesnívali. Ale je to sen, ktorý zažívame teraz,“ dodáva Čanaky.
Spievanka a Zahrajko
V ich projekte je všetko dokonale nastavené pre detského diváka. Obaja – Podhradská aj Čanaky - sú vyštudovaní pedagógovia, a tak vedia, ako na to. „Ja som vyštudovaná učiteľka v materskej škole, z toho pri tvorbe našich programov vychádzame, a to je to, čo nám veľmi pomáha v porovnaní s inými divadelníkmi. Vieme, kedy má ísť pieseň, v akej tónine, kedy zaradiť divadielko, aké farby použiť,“ hovorí Podhradská. A tak nemajú problém priamo na pódiu zvládnuť desiatky detí, ktorým rozdajú nástroje a spievajú spolu s nimi. „Niekedy ma dokonca deti oslovia pani učiteľka,“ smeje sa speváčka. „Čím viac to robím, tým viac sa v tom nachádzam. Keď si dám na seba kostým Zahrajka, tak ma tak vnímajú nielen deti, ale aj ja sa zmením. Zrazu nevnímam svoj vek, iba tie deti a tú hru na javisku,“ dodáva Čanaky.
