Vzťah s mladíkom, ktorého spoznala na diskotéke, dokázala tajiť desať rokov. Pre Nový Čas Nedeľa Zora porozprávala o manželstve ale aj o túžbe, ktorá sa jej nenaplnila.
Vlani v auguste ste všetkých prekvapili svadbou s o 16 rokov mladším partnerom Petrom Illiášom. Ako ste sa vlastne zoznámili?
Spoznali sme sa v prostredí, kde som sa paradoxne nikdy so žiadnym mužom nezoznamovala, a to na diskotéke. Dídžej hral podobnú hudbu, akú Peťo tvorí vo voľnom čase. Spoznali sme sa, ale tým, že bol z iného mesta a odišiel s kamarátmi preč, uzatvorili sme to. Čoskoro mi manažérka povedala, že stále ma na firemný mail kontaktuje nejaký Illiáš, na čo som jej odvetila, že žiadneho takého nepoznám. Až keď mi napísal, kde sme sa stretli, spomenula som si.
Vyznieva to, akoby ste sa vybrali na diskotéku hľadať frajera.
(Smiech) To vôbec nie je pravda, bola to náhoda. Každý sme tam boli s inou partiou a ťukli sme o seba na parkete. Keď sme sa stretli, vnútorne som cítila, že ma na ňom niečo priťahuje. Ako to tak chodí, chvíľu sme spolu tancovali, potom som odišla preč, no stále som cítila, že ma niečo k nemu ťahá. Z mojej strany to bola príťažlivosť na prvý pohľad.
Vždy ste mali o niekoľko rokov mladších partnerov. Zámerne si takých vyberáte?
Keď som mala dvadsaťjeden rokov, mala som devätnásťročného frajera, ale nebol to zámer. Je to tým, že mám rada ľudí, ktorí sú živí a energickí. Sú však aj muži, vekovo starší odo mňa, ktorí dokážu byť rovnako plní života a pre mňa príťažliví. Nechcem to nejako kategorizovať, jednoducho mi to tak v živote nechtiac vyšlo.
Omladzuje vás tento zdroj mladej energie?
To, že vás niekto baví alebo ste radi v niekoho spoločnosti, neznamená, že musíte chodiť každý deň na túry a behať po akciách. Intenzívne spolu prežívame náš voľný čas. S Peťkom máme radi pokoj a pohodu. Keď si vyjdeme do spoločnosti, väčšinou čakáme, kedy sa niekto zodvihne, a potom utekáme domov medzi prvými.
Hovorí sa, že láska aj hory prenáša... A s vaším mladým manželom ste to doslovne zažili aj na vlastnej koži.
Najprv sme si tri mesiace písali, a potom sme si dali rande. Peťo sa rozhodol, že zmení svoj život, čo mu nikto neveril. Povedal, že sa presťahuje do Bratislavy, nájde si tu prácu aj bývanie, lebo chce byť so mnou. Nezachoval sa ako človek, ktorý len hovorí, ale stál si za svojím. Nikdy odo mňa neočakával, že príde do Bratislavy, rovno sa ku mne nasťahuje a ja mu pomôžem nájsť prácu.
Vy ste však vtedy zrazu zneisteli, či to je skutočne to pravé a začali ste robiť drahoty.
Cítila som, že je to výnimočný človek, a preto som ho zoznámila aj s mojimi viacerými blízkymi priateľmi, napríklad Ivetou a Martinom Malachovskými. A keď potom došlo k obdobiu, že som náš vzťah zrušila, lebo som si povedala, že nám to nemôže fungovať, nadávali mi. Riešila som to hlavou a rozumom, aj keď ma srdiečko neskutočne bolelo. Nerozišli sme sa však v zlom ako iní ľudia, že by tam boli nevera, nadávky či ubližovanie. Napriek tomu sme zostali v kontakte ako priatelia a veľmi mi pomáhal, či už s rodičmi, keď som bola v zahraničí, alebo s mojou webovou stránkou.
Kedy ste napokon zistili, že bez neho nemôžete byť?
Dlhodobo som cítila, že Peter je pre mňa ten pravý, ale predsa len vekový rozdiel šestnásť rokov sa mi zdal veľkou peckou. Stále som vnútorne riešila, či nám to bude, alebo nebude fungovať. On za to obdobie, keď sme spolu neboli, precestoval s ruksakom na chrbte popri práci skoro celý svet. Teraz pri manželovi pociťujem takú pohodu a vnútorné šťastie, aké poznajú len ľudia, ktorí sa úprimne milujú.
Po svadbe často prichádza prírastok do rodiny - dieťa. Chcete si spolu zadovážiť potomka? A viete si to vôbec vo vašom veku predstaviť?
Bohužiaľ, nebolo mi to dopriate a o adopcii neuvažujeme. Sme vďační za to, že máme niečo iné - náš vzťah. Deti som vždy chcela mať, žiaľ, človek mieni, život mení. Poznám veľa párov, ktoré nemajú deti a majú krásny spoločný život. Žijú pre seba a venujú sa spoločnému budovaniu vzťahu.
Nie je vám ľúto, že nemáte dieťa?
Nebudem klamať, mala som obdobie, keď som z toho mala veľmi zlé psychické rozpoloženie, ale povedala som si: byť nešťastná po zvyšok života, pretože nemám dieťa, je hlúposť, lebo život je krátky a treba si každú sekundu vychutnať. Nie som naivná, vždy sa môže niečo zmeniť, ale treba byť vďačný za to, čo je.
Ako ste zvládali toto psychicky náročné obdobie, keď ste si uvedomili, že už nikdy nebudete matkou?
Takéto veci si riešim v hlave sama. Najmä tým, že som športovkyňa a odmlada som bola na seba tvrdá a disciplinovaná. Mám odskúšané ako reagujem, keď prechádzam stresom. Stali sa mi už v živote aj v súkromí situácie, keď som sa musela postaviť osudu zoči-voči a nebolo to ľahké. No úžasné je, keď pri vás stojí partner, ktorý vás podrží, ochráni a môžete mu dôverovať.
V minulosti ste dlho hľadali lásku a bezúspešne. Je tento vzťah a manželstvo pre vás odmenou za to, čím ste si prešli?
Áno. Viete, ten hore to tak riadi. Niekedy si myslíte, že konečne toto je to pravé orechové. No a prídu sklamania... Ale takéto situácie a bolesť nás posúvajú.
