K rozhovoru s hviezdami šou Jojky Moja mama varí lepšie ako tvoja si prisadla aj Vilova manželka Eva, ktorá je mimochodom aj jeho kolegyňa v bio pekárni.
Čakali ste, že v šou o varení dokážete vyhrať až také peniaze?
Vilo: To nie. Išli sme do toho s tým, že prídeme na jedno natáčanie...
Dávid: Vyskúšame, niečo vyhráme a pôjdeme domov.
Vilo: Možno niečo vyhráme! No postupovali sme stále ďalej.
Toto však nebola vaša televízna kuchárska premiéra.
Vilo: Nie. Už som bol v programe Bez servítky, a tam som skončil nejaký tretí-štvrtý.
Taký slabý výsledok ste dosiahli?!
Vilo: Pripravil som tam kráľovské jedlo a neviem, či ho celkom ocenili. Asi boli presvedčení o tom, že som to nevaril ja, preto to tak ohodnotili. Hovorili, že je to vynikajúce a dali mi tri body.
Dávid: Tu nás nechajú vyblázniť sa, tam ho každú chvíľu stopovali a hovorili mu, čo má robiť. Už vlastne nevaril podľa seba, ale podľa nich.
Vilo: Tu sa mi páči viac, je to akčné, aj keď ľudia sa pýtajú, že prečo tak kričím. Ja som skrátka v kuchyni akčný. Aj som sa s pánom režisérom rozprával, či je to vhodné, toľko kričať. No on mi povedal, že keď to bude veľa, tak mi povie.
Eva: No ty by si ani nevedel byť pokojný.
Vilo: Nevedel. Taký som aj v robote. Robil som vedúceho zmeny, mal som pod sebou šesť ľudí, ktorých som musel dirigovať. Niekedy mi povolili nervy, tak bol aj krik, aj slzy. Dokonca jeden čas som robil aj spolu s manželkou, aj ju som rozplakal. Som taký, keď to nejde podľa môjho, tak to je celé zlé.
Vďaka šou Moja mama... ste sa pre mnohých stali kuchárskym vzorom.
Vilo: Snažím sa najmä každý recept vyšperkovať a všímam si, že súperi sa nás pokúšajú napodobňovať, že už to nie je len hodené na tanieri. Nechápem však niektoré komentáre súperov na naše jedlo. Kde sa berie v ľuďoch tá drzosť? Napríklad, keď Dávid robil sumca. Tá slečinka, tá fiflena, čo tam bola, keby chytila toho sumca do ruky, tak asi sa z toho pogrcia a nebude to robiť. Tak neviem, čo chceli od 15-ročného chlapca, aby to on začal filetovať?
Vy ste sa však medzičasom dostali na slušnú úroveň, aj pokiaľ ide o zabávačstvo.
Vilo: Veď je to aj o šou. Nebudem za tým stolíkom stáť polhodinu ako knedľa. Musím trochu Juniora podpichnúť, Davida podirigovať.
Dávid: Inak by to ľudí nebavilo.
Vilo: Napríklad na facebooku som mal 50 priateľov a teraz mám tri a pol tisíca. Manželka už pomaly žiarli, že komu furt vypisujem... Myslím si, že my sme túto reláciu dostali trochu inam, ako bola.
Dávid: Keď nás však do nej volali, tak otcova reakcia bola, že nie. Ja som ho prinútil.
Eva: Najskôr sa mne ozvali z Jojky – vďaka jednému kolegovi z práce, ktorého dcéra robí v televízii – že sa uvoľnilo miesto, či mám záujem. Hovorím im, že ja taký talent nie som, ale muž áno. Tak sa mali so synom do večera rozhodnúť, ani na kasting nebolo treba ísť.
Vilo: Prvý moment bol naozaj ten, že nikam nejdem.
A prišli by ste o pekné peniaze.
Manželka: Tu už však ani nejde o peniaze. Úžasné je, ako manžel so synom vedia tú šou spestriť. Veľmi im fandím.
Dávid: Všimol som si na sociálnych sieťach, že mnohí ľudia začínajú naše recepty napodobňovať, skúšajú ich doma.
Dávid, ty by si sa raz chcel živiť varením či radšej futbalom, ktorý ti vraj tiež veľmi dobre ide?
Dávid: Určite varením. Šéfkuchár Korbelič mi odporučil, že má školu a zobrali by ma. Rád by som si to vyskúšal, nielen takto pred kamerami.
Vilo: A ja hovorím, že tu máme Dunaj a ešte veľa vody v ňom pretečie, kým sa z neho stane ozajstný kuchár.
Dávid: No zase aj doma, keď mi niečo napadne, tak si zoberiem z chladničky veci a snažím sa ich kombinovať. A niekedy mi to aj vyjde.
A otec kričí aj doma?
Dávid: Nie, lebo keď doma varím, hlavne sa na mňa nepozerá. Keby bol pri mne, asi to nedopadne dobre.
Keď máte za sebou celodenné nakrúcanie v Jojke, ako sa cítite?
Dávid: Ráno, keď ideme točiť, tak sa vnútorne teším, no keď zrazu vidím kamery, začnem sa triasť, žalúdok scvrknutý. A po natáčaní som celý spotený, je to nielen fyzicky, ale aj psychicky strašné napätie.
Vilo, vy by ste boli skvelý tréner, podľa toho, ako energicky koučujete pri varení svojho syna.
Vilo: Musí to tak byť. Keď vidím v televízii, ako rozkazujú ozajstní šéfkuchári – poďme, hýb sa, máš dve minúty... Čudujem sa tým matkám v tejto súťaži, prečo nepodporujú svoje dcéry. Myslia si, že tam prídu na módnu prehliadku... Navyše niekedy ľudia dokážu tak uraziť... Keď to degustujú, hovoria, že je to grc. Ja som nikdy nič také nepovedal, aj keď dostaneme ochutnať surové, tak nikoho neurážam.
Má zmysel sa vás pýtať, kto doma varí najčastejšie?
Dávid: Mama varí skôr také tradičné, obyčajné jedlá. No keď už otec alebo ja...
Vilo: No už on!
Eva: Ale navarí aj on. A manžel varí rýchle jedlá.
Keď sledujete svojich dvoch chlapov v televízii, ako sa vám páčia?
Eva: Som hrdá, že mám takého muža aj syna. To by som od nich nečakala.
Dávid, rešpekt, že to pred kamerami ustojíš a nerozsypeš sa.
Manželka: To áno.
Vilo: Tým, ako naňho reagujem, a on nepovie: „Končím, idem odtiaľto preč...“
Dávid: Keď po mne ziape, mne to príde smiešne. Zasmejem sa a jedným uchom dnu, druhým von. Počúvam iba jeho príkazy. Nepríde mi to také, že by som sa naňho nahneval. Je to o tom, aby robil srandu, a nie aby tam len sucho stál.
Vilo: A ak si diváci myslia, že to máme nejako predpripravované, tak nie. To ide z nás.
Dávid: My sa pred nakrúcaním ani spolu nebavíme.
Vilo: No vidím, že iní si vopred hovoria – toto musíš takto, toto takto...
Pani Habová, a vy sa pred televízne kamery nepostavíte ani za svet?
Eva: Nie. Ja im fandím, som v zákulisí za takou plentou a vidím ich.
Vilo, po tých desiatkach receptov, ktoré ste predviedli v Moja mama..., nemáte problém, čo variť ďalej?
Vilo: Nie. Manžel mojej netere je kuchár a trochu s ním preberám recepty, riešime, či by som mohol toto takto uvariť, či to bude dobré.
Všetko sa raz skončí, aj vaša spanilá jazda v tejto šou, aj keď v špeciáloch pokračujete.
Vilo: No čo ten chalan navaril, nebolo nič svetoborné. Na to, že sa tri roky učí v kuchyni robiť lososa, to je hanba.
Dávid: Mne to prišlo divné. Začal tým, že si ostrí nožíky. Neviem, čo tým chcel ukázať.
Vilo: Ja som kuchár laik a nebojím sa robiť teľaciu pečeň, čerstvého tuniaka, zajaca. Tri roky keď sa budem učiť v kuchyni, tak budem robiť pštrosa.
V špeciáloch ste sa stretli s Bučkovcami. Ako ste si sadli?
Vilo: Sú to fantastickí ľudia. Skôr by som povedal – blbý Heteš.
No s nimi ste sa nestretli.
Vilo: A chcel by som sa stretnúť, zavariť si.
Dávid: Ale tak, že ja s Martou a tatko s Hetešom.
Vilo: A odkazujem mu: „Dones si sedem párov slipov.“
Dávid: Pýtať za spoločné fotky od ľudí peniaze, tak to je maximálna trápnosť.
Pozor, Jožko už nepýta! Aj vy zrejme fanúšikov stretávate na každom kroku.
Vilo: Viete, čo je najlepšie? Sme v reštaurácii a kuchári vybehnú von a ukazujú na nás. A ja im naspäť kričím: „Ide vám čas!“