Jedným z nich bol aj Robert Hutyra (70), ktorý v roku 1983 utiekol, či skôr uletel, aj s rodinou do Rakúska vo vlastnoručne vyrobenom teplovzdušnom balóne. Dvojnásobný majster ČSSR v cestnej cyklistike na svojom pláne pracoval dva roky. Balón šila po nociach jeho žena. Robert Hutyra bol od narodenia tvrdý chlap, napokon, v malej dedinke Lúčky pri Levoči to po druhej svetovej vojne ani inak nešlo.
„Robert bol veľký talent,“ spomína na svojho zverenca po desaťročiach tréner Franta Jursa (82), pod ktorého vedením získal dva tituly majstra Československa v cestnej cyklistike. Okrem toho sa stal päťnásobným majstrom Slovenska a vyhral mnohé zahraničné preteky. Nikdy sa však nespoliehal na to, že bude aj po zvyšok života ťažiť zo športovej slávy. Vyštudovaný stavebný technik chodil popri tréningoch do práce a svojou poctivosťou, húževnatosťou a princípmi zasahoval lenivým stavbárom do ich flákačských výkonov.
Problémy s režimom
Postupne, na konci cyklistickej kariéry sa stal pre režim nepohodlný. Keďže odmietol spoluprácu s ŠtB a tajným priamo povedal, že to radšej s cyklistikou skončí, ako by mal donášať na priateľov, vzali mu pas. Po svadbe sa aj s manželkou Janou a dvomi deťmi tlačili v garsónke, pretože preňho napriek tomu, že bol úspešným reprezentantom ČSSR, väčší byt nezvýšil. Pohár vody pretiekol, keď jeho dcéru Janku, ktorá mala výborné študijné výsledky, neprijali na gymnázium. „Robili mi zle za to, že som mal vlastný názor a nikoho som sa nebál. Stačilo! Prečo by moja dcéra mala trpieť za svojho priameho a poctivého otca?“ spomína Robert.
Dosť, odchádzame!
Mimoriadne technicky nadaný muž vedel, že v socialistom tábore, kde každý musel písať modrým perom, mu ruže nepokvitnú. V roku 1979 videl v reportáži rakúskej ORF, ako sa rodinám Wetzela a Strelzyka podarilo v teplovzdušnom balóne odletieť za slobodou z východného do západného Berlína. Robert bol presvedčený, že je to veľmi jednoduché. Keď to dokázali „dederóni“, zvládne to aj on.
Inšpirovaný rakúskou televíziou, ktorá bola najmä pre Bratislavčanov v tom čase jediným spojením so Západom, sa stal pravidelným návštevníkom Univerzitnej knižnice, kde vyhľadával publikácie o balónovom lietaní. Veľa tam však toho nebolo. Aby pochopil funkciu horáka, ktorým sa v balóne zohrieva napustený studený vzduch potrebný na lietanie, chodil na jeden film ako na husle. „Ten film som videl asi desaťkrát. Vždy som si pozrel, ako horák pracuje, a nenápadne som sa z kina vytratil.“
Prvý balón ušitý z taftu v roku 1982 nafúkal v záhrade rodného domu v Lúčke do polovice a potom ho roztrhal a spálil. Mohla za to látka, ktorá sa mu nepozdávala. „Nevedel som si predstaviť, že jej zverím osud celej mojej rodiny. Nemohol som dopustiť žiadny hazard. Ručnou kosou som balón v cene embéčky, čo bolo vtedy 56 000 korún, porezal a spálil. Už cestou z východného Slovenska domov do Šamorína som si povedal, že na svoj plán vyskúšam šuštiakovinu. Nemohol som sa dočkať, kým prídem domov. Rúru som zohrial na sto stupňov a vložil do nej kúsok šuštiakoviny na 20 minút, aby som vedel, pri akej teplote je ešte pevná a nenaťahuje sa. To je pre let teplovzdušného balóna mimoriadne dôležité,“ vysvetľuje.
Čakanie na vietor
Na priaznivý vietor na let čakali Hutyrovci dva mesiace. V tom čase mal Robert 39 rokov, jeho manželka 36, dcéra Janka 14 a syn Richard 11. Robert často volal meteorológom na bratislavské letisko a pýtal sa ich na vietor. Predstavil sa im ako tréner cyklistického oddielu, ktorý chce šliapať do pedálov z Bratislavy na Moravu proti vetru a naspäť chce mať vietor do chrbta.
Koncom augusta prišlo severozápadné prúdenie. Keby štartoval z rodnej hrudy, dostal by sa nad Maďarsko. Preto si našiel miesto na štart na juhu Moravy, aby ho vietor doniesol nad rakúske územie. Vytúžený čas nastal v noci zo 6. na 7. septembra 1983. Bolo štvrť na desať večer, keď po dvoch hodinách jazdy autom zo Šamorína dorazili do Božickej pustatiny na Znojemsku, vzdialenej od Rakúska šesť kilometrov.
Robert odhrabal lístie z úkrytu, kam deň predtým schoval poskladaný balón. Z vodovodných rúrok kúpených v železiarstve zmontoval plošinu a pripevnil k nej gondolu. „Jej spodnú časť som zhotovil len z dreva a lepenky. Obával som sa však, že by pohraničníci na nás mohli strieľať, a tak som neskôr o ňu pripevnil štvormilimetrový plech. Do koša som naložil štyri propán-butánové fľaše s plynom. Balón som začal fúkať studeným vzduchom, kotvy sa napínali do prasknutia. Naplnil som ho do troch štvrtín asi za desať minút a potom som začal studený vzduch zahrievať s pomocou horáka,“ spomína. Plášť balóna rýchle stúpal do výšky sedemposchodovej budovy. Vošli do koša, kde sa štyria tiesnili na plošine veľkej jedenkrát jeden meter. „Prevzal som kotviace laná a balón s nami vystrelil na oblohu ako šíp.“
Prezradení
Počuli len zvuk horáka, ktorý osvetľoval priestor nad nimi. Z Roberta začal opadávať stres, lenže... „Všetko tak znamenite fungovalo, že som v tom ošiali zabudol vymeniť fľašu s plynom, a začali sme nebezpečne klesať.“ Klesali dolu čoraz prudšie, gondola lámala horné vetvy stromov. V kritickej chvíli sa zachytila o vetvu a Robert rýchlo vymenil fľašu s plynom. O chvíľu už začal stúpať na oblohu, až do výšky troch kilometrov. „Tam by nám už neublížili ani vystrelené náboje pohraničníkov,“ hovorí.
Lenže pod nimi sa ozvala streľba. „Už o nás vedia, pomyslel som si. Do vzduchu lietali svetlice, križovali oblohu zo všetkých strán. Upokojoval som rodinu, že všetko bude v poriadku, keď sa odrazu začal s nami balón krútiť ako vtáčie pierko vo vetre. Nemohli sme však už čakať na zázrak, plyn dohasínal, museli sme čím skôr pristáť. Bolo to ako lotéria, buď vyhráme, alebo...“
Pristátie
Robertov pretekársky bicykel pripevnený o gondolu poslúžil ako kotva, keď sa zachytil o stĺpík vinohradu. Balón sa otočil hore a vzduch z neho vyšiel ako výdych z hrdla ťažko zraneného zvieraťa. „Pristáli sme bez jediného škrabanca. Na zem sme sa z tej výšky dostali za štyri minúty. Osvietil som si baterkou hodinky, bolo štvrť na dvanásť. Leteli sme presne 55 minút, ktoré mi pripomínali večnosť. Z gondoly sme vyšli na neznáme miesto. Ešte stále som si nebol istý, kde sme. Čo keď nás odrazu osvietia svetlá a začujeme pokrik pohraničnej stráže v češtine alebo v slovenčine?“
Až keď osvietil baterkou neznámy objekt v poli, vydýchol si. Bol to drevený stĺpik, aké používali len vinohradníci v Rakúsku. V Československu boli v tom čase ešte betónové. „Vitajte v novom domove,“ povedal som s úľavou v hlase manželke. „O chvíľu bola pri nás takmer polovica dediny Falkenstein, v ktorej vinohrade sme pristáli.“ Manželia Hutyrovci sa až neskôr dozvedeli, že ich let vyhodnotili československí pohraničníci mylne. Nazdávali sa totiž, že sú nad rakúskym územím, takže nepadol ani jediný výstrel.
Nový život
Po roku emigrácie odleteli štyria odvážni vzduchoplavci, tentoraz už lietadlom, do amerického Colorada, kde hlava rodiny dlhé roky úspešne podnikala v stavebníctve. Dcéra Janka vyštudovala medicínu a syn Richard je počítačový expert. V poslednom čase väčšinu roka trávia v kúpeľnom meste Luhačovice, v krásnom priestrannom byte. Na jednej stene visí na čestnom mieste novoročné blahoželanie od amerického prezidenta Ronalda Reagana a jeho manželky Nancy a certifikát balónového klubu z Nového Mexika, ktorého sa stal Robert doživotným členom. Jeho počin sa stal nezabudnuteľným, a to napriek tomu, že s teplovzdušným balónom letel iba jediný raz v živote. Necelá hodina, ktorá sa premenila na večnosť.
Kuriózne úteky za slobodou
1966 - Túžba človeka po slobode je bezhraničná. Frank Lacnak z Hodonína plával dva dni a dve noci na gumenom člne z Juhoslávie do Talianska a odtiaľ do USA, kde sa stal konštruktérom vrtuľníkov.
1970 - Vladimír Beneš z južnej Moravy si na podvozku auta Wartburg postavil tank, s ktorým sa pokúsil emigrovať aj s rodinou do Rakúska. Tank sa však po ceste pokazil, a tak sa cez plot dostal na Západ len on sám. Rodina za ním prišla vďaka pomoci Červeného kríža až o 7 rokov.
1986 - Keď Robert Ospald zistil, že jeden z vodičov vysokého napätia strážiaceho hranicu nie je pod napätím, bolo rozhodnuté. Spolu s priateľom Zdeňkom Pohlom si dali vyrobiť špeciálne vozíky, v ktorých sa do Rakúska prerúčkovali. Cesta po drôtoch dlhá 300 metrov im trvala päť hodín.
1987 - Len dva roky pred revolúciou prešiel cez hranice z Břeclavi po rieke Dyje žabí muž Libor Veselský vo vydlabanom kmeni stromu. Ležal v ňom ako mŕtvola. V Rakúsku však zázračne ožil.
Nedá sa im odoprieť vynachádzavosť
Petra Stejskalová, šéfka Aviatik klubu Brno, vyhliadkové lety balónom
„V tom čase som mala 13 rokov, takže tento príbeh poznám z rozprávania môjho otca a našich priateľov - balonárov z Brna. Akcia pána Hutyru nás, samozrejme, ovplyvnila negatívne. Ešte v tú noc, čo odleteli do Rakúska, polícia vytiahla z postele konštruktéra Aleša Kubíčka a musel im okamžite ukázať, že náš, vtedy jediný balón máme v sklade. Až potom zrejme zistili, že ide o vlastnú výrobu Hutyrovcov. Tým sa to však neskončilo a nasledovali ďalšie výsluchy. Asi sa báli, že podobným spôsobom utečie za hranice aj brat pána Hutyru, takže ŠtB nás začala strážiť. Z môjho uhla pohľadu išlo v tomto prípade o veľký hazard. Nedokážem si predstaviť, že by som takto riskovala s celou rodinou. O samotnom lete toho veľa nevieme. Pán Hutyra mal v tú noc šťastie, asi mu prialo počasie. Skôr obdivujem jeho ženu, že do toho išla aj s ich deťmi. Obom sa však nedá odoprieť, že prejavili veľkú vynachádzavosť a šikovnosť pri výrobe balóna.“
