V čase, keď mladí ľudia demonštrovali v Prahe na Národní tříde za zmenu pomerov v ČSSR, Evkina mama tŕpla v pôrodných bolestiach v ilavskej pôrodnici. Priviedla na svet zdravú dcéru, ktorá si dátum svojho narodenia veľmi váži. Aké sú názory dieťaťa revolúcie na novembrové udalosti, ale aj postkomunistický svet?
Som šťastná, že som sa narodila v taký významný deň. Cítim sa slobodná - slobodná vo viere, slobodná v prejave. A tiež počas volieb, keď sa môžem slobodne rozhodnúť o výbere politickej strany, keď už nie je viac na výber iba KSČ. Známi ma poznajú ako dieťa revolúcie a vyzerá to tak, že ma to bude sprevádzať celým mojím životom. Revolúciu som spôsobila hlavne doma v rodine, keď som prišla na svet takpovediac nečakane ako piate dieťa v poradí. (Smiech)
Pozastavujú sa ľudia nad dátumom vášho narodenia?
Áno. Väčšinou sú ľudia prekvapení a napríklad pri zápise na vysokú školu sa pani zo študijného na mňa naširoko usmievala a neodpustila si poznámku, že som dieťa revolúcie. Mnoho ľudí, hlavne mladých, však ani nevie, čo sa vtedy stalo, aj keď je to významná súčasť našich dejín, čo je škoda.
Už skoro 26 rokov žijeme v slobode. Myslíte si, že sme sa naučili byť naozaj slobodní?
Záleží na tom, čo sa myslí pod slovom sloboda. Mnohí ľudia boli duchom slobodní aj počas totality, mnohí paradoxne nie sú ani teraz pre konzumnosť spoločnosti, ale to záleží na každom z nás. Čo by sme sa však mali všetci naučiť o slobode, je využívať prostriedky demokracie, ako slobodné voľby, slobodu prejavu, možnosť podávať sťažnosti a podobne. V tom máme ešte rezervy. Dôležité je tiež uvedomiť si, že moja sloboda sa končí tam, kde sa začína sloboda druhého človeka.
Existuje ešte stále niečo, čo ľudí okrem politického režimu dostáva do zajatia neslobody?
Je to konzumný spôsob žitia. Ľudia chcú to, čo vidia na ostatných, pretože väčšina povie, že je to tak správne. Nemajú svoj vlastný úsudok, nemajú svoj vlastný štýl a chcú sa stále na niekoho podobať. Konzumné hodnoty preberajú za vlastné.
V čom vy osobne vnímate najväčšiu slobodu?
Pre mňa osobne je najväčšia sloboda v prežívaní viery. Pochádzam z Ilavy, kde boli počas komunizmu väznení mnohí politickí väzni. Komunizmus napáchal obrovské zločiny proti ľudskosti, keď boli pošliapané občianske i ľudské práva, tisíce ľudí bolo prenasledovaných a mnohí i popravení.
Veľa kresťanských rodín bolo vtedy tvrdo prenasledovaných. Pocítila aj vaša rodina tvrdosť režimu?
S prenasledovaním sa stretávali, no nie na vlastnej koži. Môj otec pracoval v Metrostave v Prahe spolu s bohoslovcami, ktorých vyhnali zo seminárov a museli ísť ťažko pracovať. Nestratili svoju vieru a neskôr boli vysvätení za kňazov. Po zatvorení seminárov na Slovensku ešte v 50. rokoch bol medzi vyhnanými aj brat starej mamy. Odvliekli ho do pracovného tábora, kde sa malo zmeniť jeho zmýšľanie a zlepšiť jeho postoj ku komunistickému štátu. Moji rodičia dokonca pár mesiacov pred revolúciou spolupracovali na príprave tajného koncertu pesničkára Ivana Hoffmana pre ilavských disidentov.
Všetko má svoje za aj proti. Čo bolo podľa vás na bývalom režime výhodné a čo, naopak, nie?
Výhodné nebolo v konečnom dôsledku podľa mňa nič, lebo všetky sociálne istoty len naučili ľudí, že všetko je všetkých a zároveň nikoho. Pozitívom možno bolo, že malo viac ľudí možnosť nakradnúť si v práci pre seba na úkor menej šikovných, avšak po revolúcii táto výsada patrila len hŕstke vyvolených privatizérov.
Ale mnoho ľudí dostalo napríklad lacné byty, rodiny mali ľahší štart do života, všetko bolo lacnejšie.
Lacnejšie áno, ale zasa, aké boli platy? A máločo bolo dostupné. Ľudia stáli v radoch na tovar, a keď sa dočkali, čakali ich prázdne regály. Stále vidím ako väčšiu výhodu slobodu názorov než nejaký byt.
Mnohí ľudia však stále na časy spred roka 1989 spomínajú s nostalgiou, aj dnes volia radšej sociálne istoty...
Retro veci sa páčia, samozrejme, aj mne. Oblečenie, hudba a podobne. Avšak retro politika nie. Je pravda, že vo voľbách vyhrávajú sociálne istoty, ale nemyslím si, že je to návrat toho, čo bolo. Skôr si myslím, že tie sociálne istoty volí generácia, ktorá mala v období pádu komunizmu nejakých40-50rokov a stále žije. Možnože sa nevedia novej dobe prispôsobiť a možno je im ľúto za tým, čo bolo. Pohľad mladých je, verím, úplne iný.
Keď pozeráte filmy, dokumenty, čítate, prípadne počúvate príbehy starších, ktoré veci z tohto obdobia sú pre vás nepochopiteľné?
Nepochopím, prečo práve cirkev bola terčom toľkých útokov. Komunisti presadzovali jedine svoju ideológiu a všetko iné bolo zakázané. Nepochopím ani to, ako sa zrádzali aj najlepší kamaráti...
Často počúvame od rodičov, aké máme teraz možnosti, aké oni nezažili. Napríklad cestovanie do zahraničia.
Už ako deväťročná som sa dostala na prázdniny do Belgicka. Mala som možnosť prejsť si časť Cesty svätého Jakuba, púte do Santiaga de Compostela v Španielsku. Precestovala som viaceré štáty v Európe. Naši rodičia sa väčšinou nedostali ďalej ako po Juhosláviu. Vďaka programu z Európskej únie má dnes príležitosť každý študent vyskúšať si štúdium v zahraničí, čo vnímam ako vynikajúcu skúsenosť do života.
Ako vnímate demokratické Slovensko?
Na dnešnej dobe ma najviac trápia nezmyselné zákony. Príkladom môže byť plytvanie jedlom v reštauráciách. To, čo sa navarí, sa musí vyhodiť občas do pár hodín. A potom sa všetci sťažujú, že sa v reštauráciách neponúka národná kuchyňa. Tak isto podpora mladých ľudí, keď sa osamostatňujú, alebo podpora mladých rodín je takmer nulová. A to nehovorím o podpore podnikania. Miesto toho, aby štát živnostníkom pomáhal, kladie im pod nohy nezmyselné prekážky.
Čo želáte slobodnému Slovensku a jeho obyvateľom?
Keďže nás Slovákov často obmedzuje to, že sa stále snažíme niekoho napodobňovať a veľmi sa zaoberáme tým, ako naše konanie vyzerá navonok, nech je našou snahou byť jedinečnými. Lebo takými v skutočnosti sme. Dostalo sa nám mnoho darov, napríklad aj tým, že žijeme v relatívne pokojnej a fungujúcej krajine.