Slovenka Ivana: Už druhýkrát unikla teroristom
Ivana Špesová priletela do Paríža v piatok večer, pár desiatok minút po útoku teroristov. „Na letisku už bola pripravená armáda, niečo sa dialo totiž na štadióne, ale nikto nám nič nepovedal. Až kým sme neprišli do centra Paríža...“ hovorí. V uliciach centra bolo plno policajtov. „Keď sme šli metrom, tak vlak v staniciach nestál, len to prefrčal a zastavil až o pár staníc ďalej. Keď sme sa chceli vrátiť, tak sa nedalo, metro nepremávalo. Museli sme sa k hotelu dostať peši. Až keď sme o pol jednej prišli do hotela, dozvedeli sme sa, že dve ulice od nás sa v reštaurácii strieľalo.
Na recepcií nás upozornili, aby sme nevychádzali von a dávali si pozor.“ Zhrozenie nastalo, keď si Ivana na mape zistila, že cestou do hotela prechádzali naozaj iba pár metrov od krvavej tragédie. „Až vtedy nám došlo, aké sme mali šťastie,“ tvrdí Ivana. Štastena pri mladej žene, ktorá žije už 11 rokov v Londýne, stála už pred desiatimi rokmi. Vtedy v hlavnom meste Británie teroristi pri bombovom útoku zabili 50 ľudí. „Keď sa to stalo, bola som pri mieste atentátov ešte bližšie ako teraz v Paríži,“ dodáva.
Slovák Adrián (33): Nikto neplakal, nikto sa nehýbal
Slovenský fotograf Adrián Švec (33) si v Paríži chcel užiť výstavu fotografií, na ktorú sa s priateľkou veľmi tešili. V osudnú piatkovú noc vyšli do ulíc v centre mesta, že si niekde dajú pohár vína. Vybrali si maličké bistro pri bulvári Voltaire, len niekoľko metrov od podniku, v ktorom vyčíňali teroristi. „Rozhodovali sme sa, či si sadneme do tej reštaurácie, na ktorú neskôr strieľali, ale vybrali sme druhú pár metrov od nej. Po asi 15 minútach od nášho príchodu sme počuli intenzívnu streľbu. Ľudia sa zosunuli pod stolíky a všetci sa prestali hýbať,“ opisuje sekundy hrôzy Adrián. „Trvalo to asi minútu, možno dve. Bolo tam veľa striel, myslím, že vypálili niekoľko zásobníkov,“ tvrdí mladý fotograf, ktorý sa obával, že útočníci sa presunú smerom k nim. Reštaurácia bola malá a nemali sa za presklenou stenou kam skryť.
Keď streľba ustala, vybehol von a šiel sa pozrieť priamo na miesto. Útočníkov už nevidel, ale dych mu vyrazilo množstvo krvi a bezvládnych ľudí ležiacich na zemi. „Jeden muž ležal prehodený cez stolík, nehýbal sa, bol celý od krvi. Už tam bolo iba ticho, nikto neplakal, nestonal, nikto sa nehýbal,“ opisuje. Po piatich minútach prišli na miesto záchranári a policajti, ktorí celú oblasť uzavreli. Sám seba sa pýta, či sa nedalo niekomu pomôcť. „V tej situácii sme ešte netušili, či sa to skončilo, alebo to bude pokračovať. Ľudí, ktorí zostali vo vonkajšej časti reštaurácie, tak tých už len zakrývali plachtami. Tých, ktorí boli vnútri ešte resuscitovali.“
Julien: Strieľali ako monštrá!
V hudobnom klube Bataclan, kde zaútočili teroristi, bol aj novinár rádia Európa 1 Julien Pearce. Keď počul prvé výstrely, myslel si, že sú to petardy. Potom však videl, ako sa k nemu blížia ozbrojení muži a strieľajú hlava-nehlava. „Ocitli sme sa zoči-voči minimálne trom ozbrojencom, ktorí z kalašnikovov strieľali naslepo do ľudí,“ opísal minúty hrôzy. V momente sa všetci hodili na zem, ale v panike sa mnohí opäť zdvihli a snažili sa ujsť. Znamenalo to pre nich istú smrť.
„Zostal som učupený na podlahe dlhé minúty, chránený viacerými ľuďmi, ktorí boli na mne. Tí mi nepochybne zachránili život. Veľmi ťažko sa mi dýchalo...“ Julien zazrel aj tváre útočníkov, podľa jeho slov svoju vraždiacu misiu vykonávali akoby bez duše. „Ten, ktorý bol ku mne najbližšie, bol veľmi mladý, mohol mať tak 20 rokov. Mal iba rašiacu bradu a prázdny pohľad. Bol ako stroj na zabíjanie. Strieľal ľudí systematicky, aj tých, čo ho prosili o život. Keď znova nabil zbraň, pokračoval,“ dodáva Julien, ktorému sa podarilo zo sály ujsť práve počas pár sekúnd, keď zabijaci vymieňali zásobníky na samopaloch.
