O všetkom napísal knihu. Jeho spoveď s názvom Prečo som prelomil mlčanie prichádza na trh v týchto dňoch a mnohí po jej prečítaní nebudú môcť pokojne spávať. Píše o svojich kumpánoch a spoločných brutálnych výčinoch, ale aj o skorumpovaných policajtoch, sudcoch a prokurátoroch, z ktorých sú mnohí dodnes vo vysokých funkciách. Černák pochopil, že už nemá čo stratiť... Nový Čas vám exkluzívne prináša v trojdielnom seriáli ukážky z jeho diela.
„V tejto knihe sa čitatelia dozvedia, aká bola moja cesta k organizovanému zločinu, prečo som sa stal mafiánom, neskôr najobávanejším mužom slovenského podsvetia a jedným z vodcov skupiny, ktorá pôsobila od začiatku 90. rokov v Banskej Bystrici a jej okolí. Skupiny, ktorej sa neobávali len podnikatelia, rôzni miestni grázli a zahraniční mafiáni pôsobiaci na Slovensku, ale aj polícia a v roku 1997 už aj SIS a niektorí predstavitelia vlády na čele s jej premiérom V. Mečiarom,“ začína Černák v úvode knihy, kde opisuje, ako sa z partie stredoslovenských mladíkov stala organizovaná skupina.
Kána som vytiahol zo dna
Na jej počiatku stáli okrem Černáka neskôr zavraždený Martin Láboš a Miloš Kaštan, ktorý si odpykáva trest za podiel na dvoch vraždách. Neskôr Černák stretol aj ďalšieho kamaráta zo školských čias Jána Kána, ktorý sa vďaka faktoringovým podvodom dostal na dno.
„Kána som stretol už v čase, keď nemal nič, lebo posledné peniaze z toho podvodu prehral v kasíne, manželka s dcérou bola od neho odsťahovaná, ostali len samé dlžoby a hrozba väzenia, ako aj likvidácie, čo bolo v tej dobe bežné pri zbavovaní sa fakturantov. Našiel som ho doslova v jednej bielej, asi týždeň neprezlečenej košeli, tesilových nohaviciach a s jedným kufríkom, v ktorom mal kopu nezaplatených faktúr a pečiatku firmy,“ píše Černák. Kána zobral do partie a dali mu poriadne zarobiť.
Oficiálna mafia
Černákovci sa potom rozširovali geometrickým radom. „Aby sme zlegalizovali niektoré naše aktivity, najmä výpalníctvo, tak sme v polovici 90. rokov založili tú neslávne známu bezpečnostnú agentúru pod názvom S-3 (Security 3). Tým pádom sme už mohli oficiálne zamestnávať pešiakov, ktorých sme pozamestnávali aj ako vyhadzovačov na diskotékach, v nočných baroch, herniach, kasínach, erotických salónoch... Mali sme tak väčší prehľad o ziskoch v takýchto podnikoch...“ pokračuje.
Každý chcel byť černákovec
Černák v knihe tvrdí, že nepozná mafiána, ktorý by vstúpil do organizácie pod hrozbou násilia. „Veľa chalanov sa chcelo v tej dobe dostať do nejakej mafiánskej organizácie a boli ochotní pre to urobiť čokoľvek vrátane vrážd len preto, aby sa zapáčili svojim šéfom a získali tak lepšie postavenie v skupine, ako aj rešpekt vo vzťahu k ďalším členom v skupine. Viackrát sa dokonca stalo, že keď sme nezobrali niektorého z členov tzv. ‚komanda na akciu (aj vraždu), odohrávali sa medzi nimi žiarlivostné hádky a výčitky, ktoré sme my, šéfovia, museli často riešiť - ukľudniť ich. Preto, keď vidím alebo počúvam to ich falošné a zbabelé kajúcnictvo na súdnych pojednávaniach, pripadá mi to, ako keby prostitútka pracujúca v bordeli povedala, že tú prácu musela vykonávať, lebo sa bála svojho zamestnávateľa,“ opísal Černák, ktorý mal počas tvorby knihy strach, že ju nikdy nebude môcť dokončiť.
„Dnes, keď píšem túto kapitolu, je všetko v štádiu vyšetrovania a sám neviem, ako sa to skončí. Pociťujem však aj tu určité tlaky. Záhadne sa mi strácajú poznámky, kde som mal poznačené niektoré poznatky a skutky. Niektorí bachari, ktorí ma dlho poznajú, ma upozornili, aby som si dával väčší pozor na všetko, lebo ,zhora‘ majú pokyn každú moju chybičku potrestať disciplinárnym potrestaním a podobne,“ napísal.