Malo ísť minimálne o tri prípady, kvôli ktorým Ankara protestovala s varovaním, že pri ďalšom incidente bude každý ruský narušiteľ zostrelený. Stalo sa. Obe strany sa teraz navzájom obviňujú, to však bude nateraz asi všetko, čo svetovej verejnosti predvedú.
Radikálny vývoj vo vzťahoch Rusko - Turecko nie je pravdepodobný, použitie vojenskej sily možno vylúčiť úplne. Obe strany si to neželajú najmä z dôvodu dobrých hospodárskych vzťahov. Ruský plyn a výstavba jadrového reaktora v Turecku ruskými firmami nesmú byť týmto incidentom ohrozené, ekonomika má prednosť.
Na druhej strane však Ankara s hnevom sledovala, ako ruské lietadlá suchoj bombardujú pozície džihádistických bojovníkov z radov sýrskych Turkménov, ktorých Turecko považuje za potomkov tureckých etnických skupín usídlených v Sýrii ešte počas Osmanskej ríše, preto ich považuje za svoju národnostnú menšinu hodnú ochrany.
Aj keď sú títo sunnitskí „Turkomani“, ako ich označujú oficiálne turecké miesta, bojujúci proti alavitskej sýrskej vláde, džihádistami Frontu al Nusrá, tejto sýrskej odnože al-Káidy, Turecko cíti silnú potrebu chrániť ich.
Podľa rôznych údajov predstavujú pol až jeden a pol milióna obyvateľov Sýrie, blízkych tureckej kultúre a histórii. Ak sa pozrieme na aktuálny turecko-ruský incident nacionalistickou optikou, môžeme uvažovať aj o takomto pozadí a motíve zostrelenia ruskej stíhačky.
Názory redakcie sa nemusia stotožňovať s názormi autora komentára, ktorý zodpovedá aj za jeho vecný obsah.
