Tie najzaujímavejšie úryvky z jeho rozprávania vám teraz prinášame.
Jedináčik
Narodil som sa s parádne dlhým menom Juraj Július Felix Slezáček. V čase môjho narodenia 14. januára 1943 mala mamička už tridsaťosem rokov a ja som bol zrejme posledný pokus o vytúženého potomka, predo mnou už o jedno dieťa prišla. Keby nie, mal by som o osem rokov staršieho brata, ale o tejto smutnej udalosti sa v našej rodine mlčalo.
Medzi snobmi
Kamarátil som sa s deťmi, ktoré mali rodičov lekárov, piešťanská snobská spoločnosť, kam naša rodina podľa pôvodu patrila, akurát sme na to nemali. Môj spolužiak, zverolekárov syn, dostal za to, že neprepadol, bicykel Favorit. Ja som mal na vysvedčení len jednu dvojku a môj otec mi podal ruku. Považoval som to za donebavolajúcu nespravodlivosť.
Teplé raňajky
V Bratislave som najprv býval na internáte s Mišom Dočolomanským, vyšportovaným fešákom s krásnym hlasom. Hneď zahorúca si ma zobral do parády a naučil ma, že základom úspešného dňa sú teplé raňajky: cigareta a pohár vody.
O Martinovi Hubovi
S Maťom sme na vysokej tvorili nerozlučnú dvojicu, často som chodieval k nim domov, počas pekných dní sme si na záhrade opekali. Jeho omama, veľmi milá dáma, Maďarka – rovnako ako moja mama, dala mojej sympatickej osobe zelenú. „Matenko, s tým Slezáčkom móžeš kamarátiť, to je z dobrej rodiny chlapec,“ schválila ma svojmu vnukovi, ktorý bol už v tých časoch v porovnaní so mnou výrazne popredu. Po Bratislave sa preháňal autom, mal frajerku a fajčil.
O ujovi Pavlovičovi
„Poslyš, Slezáčku,“ nikdy ma nenazval krstným menom,“ mám pre teba aj ženu,“ pripomenul mi hneď na úvod, aby som vedel, do čoho idem. „Lebo ty si taký sprostý, že ani ženu si nenájdeš,“ zhodnotil ma môj ochranca a už aj nájomník – po príchode do nového bytu mi predstavil svojich susedov, veľmi príjemnú rodinku, do ktorej patrila vtedy ešte len štrnásťročná Jelka. Už vyše štyridsať rokov je mojou manželkou.
Daňovák
Dvadsať rokov som súboru, približne štyridsiatim ľuďom, robil daňové priznania... Ešte som si kúpil aj kalkulačku. Sedel som v bufete za stolom ako v úrade, Vlado Obšil mi robil pomocníka a kolegovia prichádzali postupne, pekne jeden po druhom – a ja som na záver každému s pasiou povedal, koľko bude platiť – nie mne – na daniach.
Riaditeľ aj dekan
Po revolúcii som sa nestal len (opäť) riaditeľom činohry, ale aj dekanom Vysokej školy múzických umení... Na moje veľké prekvapenie, aj do tejto funkcie zvolili mňa, bývalého komunistu. Moje rokmi overené čaro zapôsobilo – vedel som s každým vyjsť (až na malé výnimky) a vybaviť aj nemožné.
O smrti Ivana Mistríka
Na ten deň nezabudnem. Bolo 8. júna 1982, do divadla som prišiel o šiestej, tajomníčka mi už vo dverách hovorí: „Mistrík sa zastrelil.“ „Čože?! Veď ešte o štvrtej som s ním bol!“ Vybehol, som z divadla a utekal do Ivanovho bytu. Privítala ma polícia: „Ak máte dobré nervy, tak tam choďte.“ Musel som ho vidieť, inak by som do konca života neveril, že to naozaj spravil. Odvtedy už môžem vidieť hocičo.
Dočolomanského výpoveď
Sedel som v kresle riaditeľa činohry, keď mi Mišo v roku 2008 položil na stôl výpoveď. Choroba mu ticho ukrajovala zo života, cítil sa zle a mal pocit, že je v divadle navyše, že berie plat – ten náš smiešny herecký plat –, a pritom už nehrá a kolegovia ho musia zaskakovať... Chytil som do rúk výpoveď a hneď ju roztrhal. „Pokiaľ tu budem ja, ty budeš členom národného divadla. Lebo ty si pre toto divadlo toľko urobil a toľko zarobil, že už nikdy nemusíš pohnúť ani prstom na nohe.“ Krátko nato mi výpoveď doniesli jeho dve sestry, notársky overenú, a k tomu jeho poslednú vôľu...“
Na skle maľované
Maľované som nemal veľmi v láske, a myslím, že z nás hercov okrem Miša (Dočolomanského, pozn. red.) ho nik až tak neobľuboval. V podstate sme Mišovi robili krovie, skackali sme po javisku ako opice na špagáte...“
Zlá kúpa
Pred niekoľkými rokmi sme si v Piešťanoch kúpili apartmánový byt v novostavbe. Moja žena zreštituovala nejaké peniaze po starých rodičoch, chcela ich investovať... A potom objavila, že v centre Piešťan na peknom mieste stavajú pôsobivú novostavbu. Aspoň na vizualizácii to tak vyzeralo. Pred domom fontánka... Hádam tam raz bude, zatiaľ je tam blato... Dookola sa stavia, čiže keby som byt išiel teraz predávať a dostanem zaň iba polovičku z toho, čo som zaň dal, môžem si gratulovať.
Cudzie jazyky
Moje jazykové „vedomosti“ mi na našich cestách neraz okorenili život... Mával som na toho predavača nohami-rukami tak pôsobivo, že pomerne rýchlo pochopil, že moja žena si chce kúpiť rifle. Začala si ich skúšať, no boli jej úzke, a tak som chlapíkovi dôrazne oznámil, že potrebujeme väčšie. „Pig, pig,“ kričal som namiesto správneho big, a pritom ukazoval na svoju ženu. Moju drahú polovičku som nazval prasaťom...
Vystrašený spolujazdec
„Iba raz sa moja žena pokúsila šoférovať a po tejto skúsenosti som ju zaprisahal, aby to viac neskúšala. Osemdesiatkou prefrčala cez križovatku na červenú, našťastie v meste bolo vtedy ešte málo áut. „Zastaň, prosím ťa,“ vyzval som ju z pozície na smrť vystrašeného spolujazdca a vynervovaného inštruktora. „Čo je?“ zazrela na mňa. „Bola červená,“ oznámil som šoférke. „Načo si tu, ja nemôžem šoférovať aj pozerať značky!“
Chalupári
Keď starý otec v Pukanci zomrel, z nostalgie za vidieckou idylkou sme si pri Bratislave kúpili chatu. Ani jednu noc sme tam nespali, báli sme sa myší a potkanov. Pobudli sme v nej pol dňa (o chatu sa staral môj svokor, kým ja som posedával a fajčil, on opravoval, kosil) a vrátili sa späť do bezpečného bratislavského paneláka.
Bezdetní
Moja žena ostala pri mne po celý život, štyridsaťštyri rokov, pozoruhodné, ak uvážime, že sme bezdetné manželstvo.
Honoráre za Panelák
Od začiatku som dostával štyristo eur za filmovací deň, v čistom dvestodvadsať. Nehovorím, či je to veľa, alebo málo, keď stojíš pred kamerami päť hodín, je to zaslúžené. Ak hodinku, ešte lepšie, akurát sa to len málokedy pošťastí.
Akí sme boli sprostí...
Pri sledovaní starých častí Paneláka mi, žiaľ, tiež svitlo, akí sme len boli sprostí, keď sme podpisovali takzvané lukratívne zmluvy. Televízii sme dali právo disponovať naším duševným majetkom, čiže nijaké reprízové tantiémy nedostaneme. Inak by som sa už mohol vyvaľovať na ležadle pri bazéne niekde v Belize...
Jedáčka Dača
Súčasťou panelákového bytu Blichárovcov bola aj kuchynka, a pokiaľ sme v nej nakrúcali, zakaždým sme niečo jedli. Blichárovci buď raňajkovali, alebo večerali, čo, samozrejme, technici nachystali vopred, nerátajúc s tým, že Dačka – pani Blichárová sa do pripraveného proviantu okamžite pustí. Technici boli zúfalí, nenakúpili toho toľko, aby mohli jedlo doložiť na každý záber, až kým scénu definitívne nenakrútime. „Chlapci, čo to nechápete, dávajte to až na ostrú,“ radil som im.
Postrach na pľaci
My s Dačou sme boli v Paneláku, zaľudnenom mladou generáciou, najstarší. Dačka v sebe len ťažko potláčala pedagogický komplex, občas ju chytila chuť naprávať, usmerňovať, vychovávať, meniť. Ja som nijaký komplex nemal, no aj tak sa zo mňa stal v istom zmysle postrach. Opakovane som, vidiac, ako nervózne moji kolegovia pobehujú pred kamerou s papiermi v rukách, podotkol: Nehnevajte sa, ja idem von fajčiť. Keď sa svoje texty naučíte, zavolajte ma.“ Začal som fungovať ako prevencia proti lajdákom.
Kritika mladých hercov
Keď počúvam mladých, ktorí hrajú v súčasných seriáloch, ako intonujú, normálne ľutujem, že nie som plešatý. Pri ich výkonoch mi vlasy dupkom vstávajú. Nevedia, kde treba dať dôraz, kde ubrať, kde spraviť pauzu... Text im nič nehovorí.
Verný psík Clork
S Clorkom som mal istotu, že kým bude pri mne, o dobrodružstvá nebude núdza. Opäť sme boli na nejakej vychádzke a ja som ho, ako vždy, mal pekne na vôdzke, čo však neplatilo o majiteľovi drobného plemena, ktoré sa hnalo priamo ku Clorkovi. Cvak, a naivného chudáka držal a nepustil, kým sme ho v panike netresli nejakou doskou po hlave. Našťastie, malý pes to prežil, akurát ma to stálo dvestopäťdesiat eur, ktoré som zaplatil – zverolekárovi za jeho ošetrenie. To však nebolo nič v porovnaní s nasledujúcou drámou. Kamarát si kúpil malého psíka a doniesol ho do krčmy.
„Pozri, ako sa oňuchávajú, aké milé.“ V okamihu ho mal Clork v papuli, v tomto prípade by nepomohol nijaký zverolekár, nehovoriac o tej hrôze.
Rakovina
Musím uznať, že rakovina ma zaskočila. Ťažko povedať, čo by sa stalo, keby... Keby na tú chorobu neprišli. Zrejme by som bol šťastnejší a spokojnejší, keby som sa to nedozvedel. Vlastne na ňu prišli náhodne. Mal som problémy s paradentózou, chcel som iba nové zuby – a mám toto. Patáliu, šikovnú vecičku na spestrenie jesene života...
O ožarovaní a chemoterapii
Po vlastných som do nemocnice chodil, po vlastných som z nej odchádzal. Nebolo mi nevoľno. Varovali ma, ako mi bude hrozne, sucho v ústach, nič do nich nedostaneš. Oponoval som: „Netárajte, mne nič nie je.“ A potom to prišlo. Ani vodu som si nemohol usrknúť, mal som pocit, ako keby mi v ústach vybuchla sopka. Nehovoriac o nejakom štamperlíku alebo cigaretke. Viem, o čom hovorím – testoval som to každý deň.
Už nikdy
Bol som na kontrole, chlácholili ma – je to výborné, ale je mi jasné, že dobré to už nebude nikdy. No ak si páni doktori myslia, že ma ešte raz dostanú na chemoterapiu, sú na veľkom omyle. A predstava, že by mi niečo rezali v ústach, že by som mal prísť o časť sánky, sa mi zdá hrozná... Dôverujem lekárom, že by urobili, čo je v ich silách. No ležať na nejakom oddelení nevládny, napojený na hadičky, odkázaný na to, kým niekto podo mňa podloží misu... Aj by som si zaplatil osobitnú izbu, no nemajú.
Strach z cestovania
Moja žena sníva, že ak mi bude lepšie, mohli by sme ísť na výlet do Londýna či aspoň do Viedne. Priznávam, mám strach niekam chodiť, bojím sa toho, že by mi prišlo zle a nevedel by som, kam sa obrátiť. Už aj v Piešťanoch som nervózny, hoci tam všetkých poznám. Najspokojnejší sa cítim v Bratislave, nemocnica blízko. Čo už.
Temné myšlienky
Miestami som bol na tom psychicky dosť zle, ale na nejakú samovraždu nemám dosť síl. Nechcem uvažovať o smrti, no temným myšlienkam sa vyhnúť nedá. Neľutujem seba, ale skôr svoju ženu, že ostane sama, deti nemáme...