Jojkársky sitkom Kolabs, kde hral, totiž zrušili skôr, ako sa rozbehol. Napriek tomu je Batthyány vyťažený viac než dosť. Hrá v divadle a má aj vlastnú scénu s hosťami. Vzťahy s dcérou si už urovnal, ale starosti má s mamou Blankou (76).
Televízie chrlia komediálne seriály a vy ani v jednom nie ste. Nezabudli náhodou na vás?
Myslím si, že nie je hanba mať pauzu a netvoriť, pokiaľ to tak cítite. Vziať projekt len pre honorár, alebo aby vás bolo vidieť, uráža mňa aj diváka. Nie do všetkých sa človek hodí a nie som presvedčený, že by som mal hrať úplne všetko.
Nemáte teda v sebe pocit krivdy, že si na vás nespomenuli?
Zo začiatku som to pociťoval, márnomyseľnosť fungovala. (Smiech) Ale nakoniec som bol za to povďačný. Keď vás ľudia chcú, tak raz sa vrátite. Aj ja som mal ten pocit, nerozumel som tomu, veď by som mal predsa ísť ďalej... Potom som však pochopil, že v podstate takto idem ďalej. Veď u nás nie je čas na nič. Všetko sa robí rýchlo a všetko je založené na peniazoch. Za deň natočíme jeden diel seriálu. Ľudia sú ako stroje.
Čo by vám z televíznych programov, ktoré sa vysielajú, tak sedelo?
Priznám sa, že za posledné obdobie ani nemám prehľad. Pozerám si však staré filmy našich úžasných hercov, ktorí nám mali čo ponúknuť a vďaka nim sme boli slovenskejší ako slovenskí, a to nemyslím ironicky. Napríklad Jozef Kroner bol symbol slovenského srdca, mäkkosti a lásky. Vzácny človek, ktorého si ctím, a tak isto aj jeho rodinu.
Stretli ste sa s ním niekedy osobne?
Mal som tú možnosť ako malý chlapec. Pán Kroner chodieval s manželkou k bábkohercom Stražanovcom, ktorí bývali v našom vchode. Raz som sedel na schodoch, hral som sa s vreckovkou a predstavoval som si, že hrám divadlo. Zrazu spoza rohu vyšiel pán Kroner, pohladil ma po vlasoch a povedal: „Synček môj, to je také pekné, len sa tomu venuj.“ Pre mňa to bolo, ako keby prišiel sám Pán Boh z nebies. Vo vedľajšom vchode zase býval herec Jaroslav Ďuríček (80), na ktorého som tiež hľadel ako na veľkú osobnosť. Pamätám si, keď som k nim prišiel po prvý raz domov, mal pred sebou kopu scenárov a neveril som, že sa to dá aj naučiť. Bol to ohromný zabávač, ktorý akosi rýchlo odišiel zo scény, čo je veľká škoda.
Hráte ešte stále v divadle?
Ak ma až tak nevidieť, neznamená to, že nepracujem. Hrám v predstavení Mala domov s Adym Hajdu u neho na lodi a s Romanom Fratričom chodíme po Slovensku s predstavením O dvoch kaučeroch. Napísala ho moja žena Dagmar (49) a je veľmi úspešné. Som vyťažený aj menšími objednávkami, kde vidím a cítim publikum a viem presne, čím ľudia žijú. Tiež som dostal zaujímavú ponuku mať vlastnú stálu scénu.
Čo to bude a kde?
Vo veľmi peknom prostredí v Čilistove v hoteli Kormorán. Budem si tam pozývať hostí v rámci voľnej debaty a bude tam aj tanec a spev. Má to trošku charakter kabaretu, keďže som robil tanec aj choreografiu. S istou dávkou nadhľadu sa budú môcť ľudia pozrieť na tento svet a odreagovať sa.
V prvej polovici roka uviedla televízia JOJ sitkom Kolabs. Po dvanástich častiach sa skončil. Ako ste to cítili?
Keď berieme do úvahy divadelný Kolaps, tak ten je diametrálne odlišný ako televízny Kolabs. Televízny sa totiž minul účinku. Tí, ktorí mali na sitkome pracovať ako scenáristi, na ňom nerobili, a stratilo to tým charakter aj šťavu, ktorú to malo mať. Myšlienka bola dobrá, len niekedy je to tak, že počas pochodu to niektorí ľudia zmenia natoľko, že to už vôbec nie ste vy.
Pripravujete niečo z vlastnej produkcie pre televízie?
Dostal som sa do bodu, keď netlačím na pílu, ale so Stanom Guštafíkom, Romanom Fratričom a ďalšími ľuďmi niečo pripravujeme, len to musí ešte dozrieť.
Po kom ste vlastne zdedili herecké gény?
Môj otec zomrel veľmi skoro, keď som bol ešte chlapec. Mal dve vysoké školy a celá jeho rodina boli veľmi vzdelaní ľudia. Mal veľký talent na kreslenie aj maľovanie. V rodine sme mali zaužívané či už klasickú hudbu alebo divadlo a vedeli sme si to ako stará rakúsko-uhorská rodina vychutnať. Všetko malo svoj čas a to mi po dedovi a babičke zostalo.
Priezvisko Batthyány je zrejme maďarské. Viete, kam siahajú vaše korene?
Viem presne, kde siahajú naše korene. Je to rozvetvená rodina a v istom období jeden z predkov fungoval pri cisárovi ako hlavný pohárnik. Dnes by to bolo niečo ako funkcia ministra zahraničných vecí. Mnoho mojich bratrancov a rodiny žije v zahraničí. Ladislav Batthyány otvoril v jednej časti zámočka v Kittsee, kde sídlil, súkromnú nemocnicu pre chudobných a dodnes nesie jeho meno. Nebohá babička mi hovorila, že ešte v roku 1968 mali možnosť odísť za rodinou, ktorú máme vo Viedni aj v Amerike, ale zostali tu aj s dedkom a mojimi rodičmi. Mohli ísť žiť do Rakúska úplne iný život, ale rozhodli sa inak.
Život sa nedávno zmenil práve vašej mame Blanke (76). Čo sa jej stalo?
Asi pred dvoma mesiacmi dostala porážku, celú ľavú stranu má ochrnutú, a keďže má do istej miery zrejme zasiahnutý aj mozog, aspoň tak to prezentujú lekári, tak sa jej bežne stáva, že zíde z logického uvažovania. Nemôže sa hýbať a starostlivosť o takého človeka je veľmi náročná. V takých situáciách začneme prehodnocovať hodnoty života, uvažovať, koľko ešte máme do konca na tomto svete. Niekedy si však myslíme, že sme nesmrteľní, nedokážeme sa zastaviť, všetko je dôležitejšie ako naše zdravie, úsmev či pozdrav...
Je stále v nemocnici?
Bola v nemocnici a musím podotknúť, že napriek tomu, ako naše zdravotníctvo vyzerá a funguje, som bol veľmi milo prekvapený prístupom lekárov a sestier k pacientom.
Kde je a kto sa o ňu stará?
Keď som zarábal lepšie, tak som sa snažil peniaze investovať do rodiny. Zobral som si hypotéku, kúpil som vo Veľkom Mederi rodinný dom, zrekonštruoval som ho a mama žije v ňom. Je to jej dom a môj mladší brat Ján (42) žije s ňou. Staráme sa o ňu spoločne na striedačku, pretože na jedného človeka je to dosť. Nedokáže sa postaviť na nohy, ísť na WC, leží... Môj brat je úžasný, pretože on tú novú situáciu dokázal prekonať a pomohol aj mne, pretože mňa to úplne zlomilo. Som rád, že ho mám a veci spoločne riešime. Je to veľká pomoc, pretože umiestniť rodinného príslušníka v serióznom zariadení stojí toľko, že je to na predaj domu. Ale to by, samozrejme, pripadalo do úvahy, iba ak by si to mama vyslovene želala.
Minulý rok na súde, kde vaša dcéra Petra (21) žiadala zvýšenie výživného, prišlo zle aj vám. Vy ste v poriadku?
Prišlo mi nevoľno, zatočila sa mi hlava. Boli to vypäté situácie. Ale s dcérou už vychádzame dobre. Viackrát sme sa stretli a náš vzťah sa zlepšil. Čo sa týka výživného, tak nehovorila celkom za seba. Odkedy hovorí sama za seba, tak sa veci úplne inak vyvíjajú.
Súd vašej dcére zvýšenie výživného neodklepol. Naopak, ešte vám nejaké peniaze mala vrátiť. Stalo sa tak?
Nič nechcem, aby mi dcéra vracala. Som jej otec, nie hovädo... Ale musel som niečo urobiť, musel som sa brániť. Nemôže nikto odo mňa chcieť, aby som peniaze dával, a zároveň ma chce zničiť. A toto nebola práca mojej dcéry. S Peťou sme v podstate nikdy nemali možnosť povedať si to, čo sme si neskôr vyjasnili, keď sme mali na to priestor a nikto nedával pozor, čo kto z nás hovorí. To predtým bola kapitola zložitá, veľmi ťažká a veľa vecí nám ušlo.
Čo ste si vyjasnili?
Peťa mi vždy chýbala, bolelo ma, že je to tak, ako to bolo, a myslel som si, že som v tom sám. Neskôr som pochopil, že to nie je pravda a že aj Peťa vždy túžila mať pri sebe otca, a to sa konečne stalo. Milujem svoje deti Peťu aj Matúša (18).
Čomu sa venujú?
Peťa študuje politológiu, robí tento rok bakalára, je veľmi úspešná. Syn síce zdedil po mne dyslexiu, ale aj humorný prístup k životu, a po mame výtvarné cítenie. Vyštudovala žurnalistiku a grafiku a práve tam ťahá aj Matúša, ktorý študuje priemyselný dizajn.
S prvou manželkou ste žili spolu veľmi krátko. Prečo ste sa rozviedli?
Svoju prvú ženu som poznal tri mesiace pred svadbou a žili sme spolu necelý rok. Bola odo mňa staršia a myslel som si, že mi pomôže vytvoriť rodinu. To bol môj veľký omyl. Rozvod bol pre mňa vykúpením, aj keď som ho nikdy neplánoval. So svojou ženou Dagmar žijeme spolu už 20 rokov a je to úžasná žena, mám ju veľmi rád.
