Nostalgicky spomíname na detstvo a hovoríme si: takéto pekné veci sa dnes už nenakrúcajú... Medzi nezabudnuteľné rozprávky patrí Princezná so zlatou hviezdou na čele, ktorú si zahrala Marie Kyselková (80). A o jej ruku bojoval princ Radovan v podaní Josefa Zímu (83). Ako si na tie časy spomína?
Pred 56 rokmi ste si zahrali obľúbeného princa Radovana. Odvtedy sa s vami jeho tieň stále vlečie. Je pravda, že vám to lezie na nervy?
Znesiem sa počúvať, ale nemôžem sa na seba pozerať. To mi už prekáža, vidím tam veľa chýb a viem, že dnes by som to už zahral ináč a lepšie, len už mi nikto takú rolu neponúkne. (smiech) Keď som tú rozprávku videl trikrát v živote, tak je to veľa. Kedysi som ju pozeral aj s vnučkami, čo sú dnes dámy, ktoré majú vyše 30 rokov. Keď mali päť, sedeli sme spolu pred televízorom a staršia vnučka mi len povedala: „Dedo, ty si princ!“ Mladšia tomu nerozumela, nechápavo pozerala striedavo na mňa a na obrazovku a išla sa pozrieť za televízor, ako som sa tam dostal.
V čase nakrúcania ste mali 27 rokov a váš princ bol spravodlivý, typický romantik a idealista. Nepripadal vám príliš sladký?
Ideálom je preto, lebo nie je dosiahnuteľný. Ale také, krištáľovo čisté, väčšinou rozprávkové bytosti bývajú. Samozrejme, že mi pripadal sladký, preto sa mi viac páčia iné rozprávky, ako napríklad Hrátky s čertem, kde zasa excelovala moja manželka (Eva Klepáčová, red. poz.). Princezná so zlatou hviezdou, v ktorej som hral ja, nemala skoro žiadny dej. Stále tam len chodím, niekde v parku hľadám princeznú Ladu, a to je vlastne celý dej. Nakoniec si nájdem prstienok v polievke. Je to umelé a celý dej by sa dal zhrnúť tromi slovami. Kedysi túto rozprávku aj dosť skritizovali a kritici ju považovali za gýč, ale ako vidieť, ľudia ju majú stále radi.
Táto rozprávka vás však v mladosti okamžite katapultovala na výslnie. Boli ste na tú veľkú slávu vlastne vôbec pripravený?
Mal som za sebou jeden študentský film a ľudia ma už poznali z televízie. Úspech, ktorý prišiel s rozprávkou, som zažil akurát vtedy, keď som bol v nemocnici po úraze z autohavárie v roku 1959. Takže prvýkrát som Princeznú so zlatou hviezdou videl až tri mesiace po premiére, keď ma pustili z nemocnice. Išiel som sa naň pozrieť do nejakého periférneho kina na okraji Prahy, kde ju ešte premietali. Prišiel som tam s dvoma barlami a stál som v poslednom rade, aby si ma nikto nevšimol, aj keď po tej havárii by ma asi ľudia nespoznali, lebo som nemal vlasy a účes na ježka.
Spomínali ste autonehodu. V roku 1959 ste zaspali za volantom a skončili v nemocnici. Nemali ste odvtedy problém sadnúť si za volant?
Nie. V tom čase som mal istý čas zákaz šoférovať, ale nebál som sa neskôr sadnúť do auta. Nešťastím vtedy bolo, že som na chvíľu zaspal, a z toho mám strach. Preto si už do auta nesadám najedený.
Mali ste v tom čase veľa obdivovateliek a fanúšičiek?
Fanúšičky boli už aj predtým, ale slávu som neprežíval v takej miere, ako niektorí moji mladí kolegovia dnes, ktorí sú doslova pracovne na roztrhanie. Ľudia ma však často zastavovali na ulici, oslovovali ma v električke, liezli mi do domu a písali mi stovky listov. Nepríjemné to nebolo, až na to, že som na ne musel odpovedať, čo mi robilo dosť problémy. Horšie bolo, keď mi fanúšikovia, ktorí mali už niečo vypité, telefonovali o tretej v noci, aby som prišiel za nimi do baru. Prečo to však hovorím? Myslím si, že sa mi podarilo z toho nezblázniť a vtedajšiu takzvanú popularitu som prežil.
Karel Gott sa pred pár rokmi priznal, že kým našiel tu pravú, prešlo mu spálňou veľa žien. Boli ste aj vy takým donchuanom? Príležitosti asi boli...
Nie, donchuanom som nebol. Ale s Karlom sa poznáme už roky a on mal s tým výberom vždy veľký problém. Keby som to mal veľmi mierne povedať, vždy ho fascinovali skôr divošky, teda ženské, ktoré sa s ním príliš nemaznali a išli na neho tvrdo. Raz sa mi posťažoval, že veľmi rád by si nahovoril nejakú krásnu a inteligentnú ženu, ale že ho to príliš neláka a nevzrušuje. Preto som sa čudoval, že po dlhých rokoch života sólo vstúpil do manželského zväzku. Ja som to mal jednoduchšie. Moja manželka bola tiež herečka, takže sme sa niektoré dni skoro vôbec nevideli a stretli sa len ráno vo dverách. Dcérku nám vychovali babičky a tetičky, takže to bolo fajn. Keby sme mali byť stále spolu dňom i nocou, neviem, ako by to dopadlo.
Trvalo to dlho, kým ste stretli vašu ženu?
Zoznámili sme sa, keď mala asi pätnásť rokov a sedeli sme so svojimi partiami v kaviarni. Povedal som si, že je to krásne dievča a veľmi sa mi páči. Neskôr sme sa stretli o pár rokov pri jej prijímacích skúškach na divadelnej fakulte, kde som za študentov sedel v komisii. To, že ich úspešne urobila, sa oficiálnou cestou dozvedela až o niekoľko dní, no ja som to vedel hneď. Tak som jej to nenápadne povedal a až vtedy som s ňou vlastne prvýkrát hovoril odvtedy, čo som na ňu len zbožne pozeral v kaviarni. Často som obehol aj päť domov, len aby som ju stretol, alebo hodiny som čakal pod jej domom, či sa náhodou nepozrie z okna. Keď sme spolu neskôr chodili, z rukávov som pre ňu vyťahoval fialky alebo z vrecák bonbóny. Vtedy to bolo také až hlúpo romantické a naivné, ale malo to tak byť.
Práve v čase nakrúcania Princeznej so zlatou hviezdou na čele ste sa stali otcom a narodila sa vám dcéra Zuzana. Stihli ste to vtedy správne osláviť?
Áno a prejavilo sa to práve v scénke, keď sa s princeznou Ladou prvýkrát stretávame v zámockom parku. Noc predtým sa mi narodila dcérka, takže to bolo na mne aj vidieť. Našťastie, divák si to asi nevšimol, ale maskérky mali dosť práce a museli, ako sa hovorí, z tej tváre vyčarovať aspoň ksicht. Ale aj hlas som mal po tej noci o oktávu nižší, vychľastaný. (smiech) Tú dcéru sme predsa museli zapiť! Moja herecká kolegyňa Marie Kyselková, ktorá hrala Ladu, v tom čase taktiež nosila v brušku dieťa. Dnes je na tom zle, skoro vôbec nechodí.
Hoci bývate pomerne blízko pri sebe, len nedávno ste sa po veľmi dlhom čase osobne stretli. Prečo vám to tak dlho trvalo?
Autom by som bol u nej za päť minút, ale nestretávame sa. Od nakrútenia rozprávky sme sa nevideli asi tridsať rokov, až kým nás spolu nepozvali na nakrúcanie do Bratislavy. Po tridsiatich rokoch sme sa zišli na autobusovej stanici v Prahe a celé štyri hodiny sa cestou na Slovensko rozprávali o živote, čo sa nám udialo. Odvtedy sme sa videli ešte dvakrát a teraz o nej dostávam správy prostredníctvom kolegu, ktorý je jej susedom a stará sa o ňu. Ja sa ju bojím navštíviť, neviem, čo by som jej povedal, keďže je v ťažkej situácii. Nedokážem sa pretvarovať, bojím sa, že by to bolo na mne poznať a len by som jej tým ublížil.
Prejdime však na veselšiu tému. Počas nakrúcania rozprávky v šesťdesiatych rokoch vás maskérky vraj dosť potrápili aj s príčeskami... Trávili ste veľa času v maskérni?
Neviem, prečo mi dávali parochňu, keďže som mal svoje krásne husté vlasy a to isté mi ešte nasadili na hlavu v podobe parochne. Viac však trpela Marie Kyselková, ktorej lepili na čelo hviezdu, z čoho dostala aj ekzém. A Kazisvět si v maskérni posedel asi najdlhšie.
Práve s ním ste predviedli najakčnejšiu scénu v rozprávke, keď s kordmi v rukách bojujete o priazeň princeznej Lady.
Martin Růžek bol veľký človek, no pri nakrúcaní držal kord v ruke prvýkrát. Mal obrovský meč, veľmi sa bál, a ja som mal len polovičný mečík. Dlho sme trénovali, a keď prišlo na scénku, snímali nás tri kamery. Hneď ako padla klapka, mi mal mečom seknúť na nohy a ja som mal podskočiť, aby sa mi nič nestalo. Neviem, či som nízko vyskočil, alebo on vyššie sekol, ale odsekol mi presne celú podrážku na topánke. Odvtedy bola pri nakrúcaní prítomná aj pohotovosť a dámy v bielych plášťoch pripravené zasiahnuť.
Ale počas nakrúcania ste sa predsa len zranili.
Pred naším súbojom technici Kazisvětovi napílili z jednej strany meč, aby som mu ho mohol neskôr prelomiť cez nohu na dve časti. Ja som ho však prelomil nesprávnou stranou, strašne to zaškrípalo, hneď mi rozkvitol na nohe karfiol a urobila sa mi bolestivá modrina, ktorá rýchlo menila farby. Niečím mi to natreli a museli sme hrať ďalej.
Pamätáte si ešte výšku honoráru, ktorý ste dostali?
Za filmovací deň som mal 150 Kčs, za to sa nedalo kúpiť vôbec nič a za celé nakrúcanie som si zarobil asi 5 000 Kčs. Hoci to boli vtedy, pochopiteľne, iné peniaze, dnes za taký honorár ani nespievam. Viem, že legendárni herci, ktorí tam so mnou hrali, mali aj 600 Kčs a pán Werich to v tých časoch dotiahol aj na 1 000 Kčs za filmovací deň. Ale to sa nedá porovnávať so súčasnými honorármi. Keď som odchádzal z divadla do dôchodku, mal som plat 3 500 Kčs v hrubom, ale nám to vtedy stačilo. Aj keď sme toho veľa nemohli, boli sme v útlaku a nedalo sa cestovať, mali sme muziku, film, divadlo, dievčatá a boli sme spokojní. A to robí mladosť.
Rozhovor s princom
S hercom Josefom Zímom sme sa stretli dvakrát. Najprv počas jeho koncertu v Bratislave a druhý raz v jeho rodnej Prahe. Pán Zíma je odchovanec starej džentlmenskej školy s iskrou v očiach. Aby náš rozhovor prebiehal nerušene, rezervoval pre nás aj časť svojej obľúbenej reštaurácie. O svojom živote a herectve rozprával s nevídanou pokorou. Napokon, javisko a spokojní diváci sú jeho drogou, pre ktorú aspoň načas zabudne na neznesiteľné bolesti v kolenách.
