Režisér Václav Vorlíček (85) ju nakrútil v koprodukcii s východným Nemeckom, teda bývalou NDR. Mal na to jediný dôvod: získať pre film viac peňazí. „Na film som dostal viac ako tri milióny korún a Nemci dali milión východných mariek, čo v prepočte vtedy na naše koruny znamenalo ďalšie tri milióny,“ spomínal režisér.
Popoluška v lete
Pôvodne sa mala rozprávka nakrúcať v lete. Podľa scenára mala Popoluška behať po rozkvitnutej lúke, zelenom lese a na pasienkoch sa mali pásť srny... Nemecké televízne štáby však boli v lete vyťažené a zamestnať ich potrebovali v decembri a v januári.
„Nemci navrhli, aby sme počas týchto dvoch mesiacov nakrúcali v berlínskych ateliéroch, potom by sme si dali pauzu, kým sa všetko zazelená a bude sa pokračovať,“ spomínal na nakrúcanie Vorlíček. „To sa však nepáčilo ľuďom z našej televízie, a tak som sa rozhodol, že to celé nakrútim v zime.“ Prvá polovička filmu mala vzniknúť v nemeckých ateliéroch a neďaleko Drážďan na loveckom zámku Moritzburg a v jeho okolí, druhá v Čechách.
Bez snehu
Scenár rozprávky síce prepísali na zimné obdobie, ale problémy nastali, keď sa začalo nakrúcať v exteriéroch. Široko-ďaleko totiž nebol žiaden sneh. „Hotovú katastrofu sme zažili, keď sme mali nakrúcať v okolí zámku Moritzburg, ktorý stojí uprostred rybníka. Snehu nebolo, ale zato mrzlo. Plocha rybníka bola zamrznutá a modročierna. Vôbec to nepôsobilo ako v zime,“ povedal režisér.
Počas víkendu však na rybník nabehli korčuliari z okolia a ľadová plocha zostala biela, čo pôsobilo ako sneh. „Do zámku sa mal z letného sídla presúvať lesom kráľovský sprievod a tam sme mali prichystané vrecia snehu. Bol to rozdrvený polystyrén, ktorý v prírode nemizne, ale zostáva. Nemci mali umelý sneh, ktorý síce zapáchal, ale na druhý deň nebolo po ňom ani stopy. Vyrábal sa z odpadu rybích kostí,“ prezradil Vorlíček.
Chodníčky
Statok, kde žila Popoluška, sa nakrúcal na hrade Švihov neďaleko českých Klatov. Našťastie na tretí deň, ako sa štáb s rekvizitami presunul z NDR do Čiech, na Šumave nasnežilo a napadali periny snehu, takže sa nejaké zábery nakrútili aj tam.
„Keď sme nakrúcali prvé stretnutie Popolušky s princom, kde sa naháňali, nastúpil celý štáb a v dlhých husích radoch sme prešliapavali chodníčky v snehu, kadiaľ mali herci bežať. Boli sme premočení a kameraman musel nastaviť kameru tak, aby chodníky nebolo vidieť,“ spomínal Vorlíček.
Zaujímavosťou bolo aj to, že snehovú guľu nehodila do princa Popoluška, ale režisér, takisto ako kušou nezostrelila živého jastraba. Ten to už mal dávno za sebou a vytiahli ho z mrazničky. Do rozprávky vyrobili 80 kostýmov a legendárnu Popoluškinu črievičku až v troch veľkostiach, aby na obraze dobre vynikla.
Nemecká Češka
Pri výbere hercov mal režisér šťastnú ruku. Na Šafránkovú si spomenul, keď už konkurzom na Popolušku prešlo tridsať herečiek. Lepšie povedané, spomenul si na film Babička. „Uvedomil som si, že Barunka za ten čas už mohla vyrásť, a tak som Libušku oslovil a ona úlohu prijala,“ vysvetlil. Trávníčka, ktorý bol v tom čase študentom na JAMU v Brne, zas videl v jednom študentskom filme. Mal len jednu chybu, a to, že nevedel na rozdiel od Šafránkovej jazdiť na koni, čo však rýchlo dobehol. Na pľaci Libušu zaskakovala kaskadérka iba jediný raz, keď v lese preskakovala cez kmeň stromu.
Zaujímavá bola aj postava macochy. Zahrala si ju nemecká herečka Carola Braunbock († 54), ktorá hovorila len po nemecky. „Až posledný deň prehovorila česky. Dozvedeli sme sa, že sa narodila v Plzni,“ objasnil. A všetci po tomto priznaní rozmýšľali, čo a kto pred Carolou povedal v domnienke, že nerozumie.
Hercom sa dohovoriť dalo, horšie to bolo so sovou, ktorej sa Popoluška prihovára a sova jej žmurknutím pritakáva. Lenže jej sa žmurkať nechcelo. „V ateliéri bolo veľa svetla, a tak mala sova oči po celý čas pevne zavreté. Až pán, ktorý ju priviedol, mi dal do ruky špajdľu a pošeptal mi pokyn. Keď sa začalo nakrúcať, tak som sovu zospodu štuchol do zadku a ona nádherne otvorila oči a mrkla,“ dodal sa Vorlíček.
