Podľa slov Emílie Mázorovej, etnologičky z Novohradského múzea s galériou (NMG) v Lučenci sa piekli v kláštoroch, na panstvách a pripravovali si ich tiež vtedajší jednoduchí ľudia. Medovnikárstvo sa však vyvinulo aj ako samostatné remeslo. Za jeho kolísku je podľa etnologičky považovaný nemecký Norimberg, kde vznikol prvý medovnikársky cech v Európe. Neskôr sa rozšírilo do ďalších krajín, pričom medovnikárov označovali latinským výrazom dulcarius.
"Zachovali sa záznamy, že medovnikárstvo na dnešnom území Slovenska existovalo už v 14. storočí, pričom hlavným centrom bola Bratislava. Tam bol v roku 1619 založený aj prvý medovnikársky cech v celom Uhorsku," podotkla. Ďalšie významné medovnikárske dielne boli na Slovensku v Trnave, Banskej Štiavnici, Levoči a Bardejove.
V Novohrade, ktorého históriou sa NMG zaoberá, sa medovnikárstvo rozvíjalo neskoršie. "Medovníky si ľudia piekli aj na dedinách, jednoznačným centrom však bol Lučenec, kde existovalo ako remeslo," uviedla Mázorová s tým, že súvisiace informácie však nesiahajú príliš ďaleko do minulosti. "V roku 1938 je doložené pernikárstvo na Sokolovskej ulici, ktoré patrilo Alexandrovi Kovácsovi Sándorovi. Druhým pernikárom bol Lajos Molnár, ktorý pôsobil na Šafárikovej ulici," priblížila.
Najdôležitejšou surovinou pri príprave medovníkového cesta bol med, ktorý medovnikári kupovali len od overených kupcov. "Bolo to podstatné, lebo od medu závisela aj kvalita medovnikára a jeho produktov. Artikuly, teda pravidlá medovnikárskych cechov, ho veľmi prísne zakazovali kupovať od priekupníkov," upozornila etnologička, podľa ktorej toto opatrenie malo prispieť ku kvalite a čistote medu.
Druhou základnou zložkou bola ražná múka. "Nemám však vedomosť, že by sa niekde v archívoch zachovali kompletné pôvodné receptúry tohto cesta. Medovnikári si ich totiž prísne chránili. Bolo to veľké tajomstvo, ktoré sa dedilo z generácie na generáciu," vysvetlila Mázorová. Cudzí človek sa podľa jej slov mohol k týmto informáciám dostať jedine vďaka sobášu. "Keď sa vydávala dcéra medovnikára, zvykla do vena dostať aj priamo hotové cesto," dodala.
Medovníkové cesto sa vyrábalo vo veľkom a do zásoby. "Uvarený med zahorúca vyliali do veľkého dreveného koryta, pridali ražnú múku a drevenou lopatou túto zmes vymiešali na riedke tekuté cesto. Nechali ho vychladnúť, až kým úplne nestuhlo a následne ho ukladali do drevených dební, ktoré skladovali na tmavom mieste. Takéto cesto stálo niekoľko mesiacov, ba dokonca aj rokov, a jeho kvalita sa tým zvyšovala," zdôraznila etnologička. Ako dodala, špecifická chuť medovníkov od rôznych medovnikárov závisela od pridávaných prísad a korenín i dĺžky ich pečenia. Zo skladovaného cesta medovnikári postupne odkrajovali a vtláčali ho do drevených foriem, ktoré dávali medovníkom tvar. Spočiatku sa používali jednoduché hlinené formy, neskôr okrúhle drevené bez ozdôb. "Na vrchole rozmachu medovnikárstva boli typické vyrezávané drevené formy so zložitými umeleckými motívmi, ktoré si medovnikári zvykli vyrezávať sami. Na ich výrobu však bežne nebol čas, preto ich zhotovovali hlavne počas zimy. Najkvalitnejšie boli z hruškového dreva, v nutných prípadoch sa vyrábali aj z lipy," ozrejmila Mázorová.
Predaj medovníkov v tomto vrcholnom období podľa jej slov závisel aj od ich dekoratívnosti. "Medzi medovnikármi vládla konkurencia a predháňali sa, ktorý majster prinesie na trh novú a čo najoriginálnejšiu podobu medovníka," vysvetlila s tým, že na nich prevládali náboženské výjavy, obrazy zo života vyšších vrstiev či dokonca podobizne panovníkov. "Takéto medovníky však boli určené hlavne pre šľachtu. Pre poddanský ľud boli jednoduchšie, v tvare srdca či bábiky. Pre deti mali tvary husárov, koníkov a podobne," doplnila etnologička. Ústup medovnikárstva nastal v 19. storočí. "Súvisel s priemyselnou revolúciou a vznikom cukrovarov a cukrárstva. Medovnikárstvo postupne zaniklo a s ním aj tradičné medovníky. Tie dnešné by sa z odbornej stránky mali označovať skôr termínom perníky. Rozdiel je napríklad v tom, že sa nevtláčajú do foriem, ale vykrajujú," zakončila.
