A za všetkým je vtipný majster Ján Pisančin (74). Keď ho stretnete, tak si poviete, že to stálo za to. Novému Času Nedeľa sa to podarilo, a to priamo u neho doma v metropole východu.
Keď začnete na javisku, idete bez prestania. Ešte vám to stále tak rozpráva?
Dakedy som začínal program, ako Piťo prišiel: „Tak, ľudé mojo, znáte, čo vám budem dneska hutoric? Neznáme... Tak potom vám škoda hutoric! Prišol Piťo na druhý deň a hutorí: Znáte, o čem vám budem dneska hutoric? „Známe. Tak načo vám potom budem hutoric!? Na tretí deň polovica kričala - známe a druhá polovica - neznáme. A Piťo im hutorí: Tak ty co znajú, nech povedia tým, co neznajú, a išol het.“ Začínam program v úžasnom tempe a v ňom aj zotrvám, pretože je to ako kolotoč. Ak raz vyskočíte, už znova nenaskočíte.
Kedy ste sa naposledy dobre zasmiali?
Keď som niekedy smutný, tak si zapnem v televízii vysielanie z parlamentu a tam sa schuti zasmejem. Ale ja sa dokážem smiať aj maličkostiam. Napríklad našim dôchodkom... (smiech)
Stačí dnes robiť taký humor ako kedysi?
Zmenil sa. Niekedy stačilo povedať, ako mama varila, a ukázať, ako im to potom tieklo po brade. Dnes je to málo. Ako starnem, tak starne so mnou aj divák. Poviem vám príklad: „Vysokoškoláci še dohodli, že po skončení školy še budú štretávac každých dešec roky. Štretli še o dešec roky: Tak kde idzeme, chlopi? Ta do Zlatého orla, tam sú krásne čašníčky. Štretli še o dvadcet rokú: Tak kde idzeme, chlopi? Ta, do Zlatého orla, tam dobré pivo čapujú, tam idzeme. Štretli še o tridcet roky: Tak, kde idzeme, chlopi? Ta do Zlatého orla, tam dobre varia, tam idzeme. Štretli še o štyridset roky: Tak kde idzeme, chlopi? Ta do Zlatého orla, tam ani schody nie sú, tam idzeme. Štretli še o päťdesiat roky: Tak, kde idzeme, chlopi? Ta do Zlatého orla, tam sme ešte neboli, tam idzeme.“ (smiech) A tak to v živote je, s tým sa nedá nič robiť.
