A za všetkým je vtipný majster Ján Pisančin (74). Keď ho stretnete, tak si poviete, že to stálo za to. Novému Času Nedeľa sa to podarilo, a to priamo u neho doma v metropole východu.
Keď začnete na javisku, idete bez prestania. Ešte vám to stále tak rozpráva?
Dakedy som začínal program, ako Piťo prišiel: „Tak, ľudé mojo, znáte, čo vám budem dneska hutoric? Neznáme... Tak potom vám škoda hutoric! Prišol Piťo na druhý deň a hutorí: Znáte, o čem vám budem dneska hutoric? „Známe. Tak načo vám potom budem hutoric!? Na tretí deň polovica kričala - známe a druhá polovica - neznáme. A Piťo im hutorí: Tak ty co znajú, nech povedia tým, co neznajú, a išol het.“ Začínam program v úžasnom tempe a v ňom aj zotrvám, pretože je to ako kolotoč. Ak raz vyskočíte, už znova nenaskočíte.
Kedy ste sa naposledy dobre zasmiali?
Keď som niekedy smutný, tak si zapnem v televízii vysielanie z parlamentu a tam sa schuti zasmejem. Ale ja sa dokážem smiať aj maličkostiam. Napríklad našim dôchodkom... (smiech)
Stačí dnes robiť taký humor ako kedysi?
Zmenil sa. Niekedy stačilo povedať, ako mama varila, a ukázať, ako im to potom tieklo po brade. Dnes je to málo. Ako starnem, tak starne so mnou aj divák. Poviem vám príklad: „Vysokoškoláci še dohodli, že po skončení školy še budú štretávac každých dešec roky. Štretli še o dešec roky: Tak kde idzeme, chlopi? Ta do Zlatého orla, tam sú krásne čašníčky. Štretli še o dvadcet rokú: Tak kde idzeme, chlopi? Ta, do Zlatého orla, tam dobré pivo čapujú, tam idzeme. Štretli še o tridcet roky: Tak, kde idzeme, chlopi? Ta do Zlatého orla, tam dobre varia, tam idzeme. Štretli še o štyridset roky: Tak kde idzeme, chlopi? Ta do Zlatého orla, tam ani schody nie sú, tam idzeme. Štretli še o päťdesiat roky: Tak, kde idzeme, chlopi? Ta do Zlatého orla, tam sme ešte neboli, tam idzeme.“ (smiech) A tak to v živote je, s tým sa nedá nič robiť.
Z toho parlamentu vám môže byť skôr do plaču, však?
Nie, plakať nad rozliatym mliekom je zbytočné. Ja som generácia, ktorá zažila všeličo. Keď Američania našli pri archeologických vykopávkach drôt, tak prišli na to, že už pred 500 rokmi mali telefón. Keď Rusi kopali a nenašli nič, prišli na to, že oni už v tom čase mali mobily. (smiech) Ja by som nedokázal robiť to, čo neviem. Mne raz riaditeľ v magnezitových závodoch, kde som pracoval, povedal, že budem zastupovať investičného námestníka. Tak som sa smial, že skoro budova spadla. Vravím: „Direktor, ja výkres neprečítam, z ekonomiky poznám len slovo dostať. Má dať mňa nezaujíma. A ja mám zo seba vola robiť?“ U nás v republike ľudia dokážu už všetko. Keď niekto niekomu povie: „Zajtra budeš ministrom,“ tak on bude.
Vy si asi zo všetkého robíte žarty, však?
Nie, nedávno ma operovali na pruh. Prišiel anestéziológ a aby som skôr zaspal, hovorí: „Majstro, povedzte dačo!“ A ja na operačnom stole hovorím: „Anča telefonuje Marče: Marčo, to Ďuri doma? A ona na to: Ďuri ešte doma, ale venče už odniesli.“ Doktori sa začali tak smiať, že primár zavelil, aby už dačo robili, lebo sa im zobudím na stole.
Kedysi ste bývali hosťom zábavných programov. A vychýrený bol aj Anderov rebriňák. Kedy ste boli naposledy v televízií?
Asi šesť-sedem rokov dozadu. Urobil som 126 dielov Rebriňáka a v tom čase chodilo naň od divákov 300- až 400-tisíc listov. Pre rozhlasovú reláciu Superšopa som zasa napísal 460 vecí, nahral som 16 CD a nakrútil 300 programov v televízii. Minule som robil bilanciu a vyšlo mi, že som nahral viac ako 8 000 minút do éteru. Raz sa písalo, že Ander je na čele peletónu. Lenže ja som sa obzrel a peletónu v ľudovom rozprávaní nebolo nikde. A že nie som v televízii? Nebudem predsa robiť v televízii za menší peniaz, ako robím vystúpenie. Ja sa neopakujem a to musí niekto zaplatiť, keďže po vystúpení v televízii repertoár zahadzujem do koša, pretože si ho potom chlapi hovoria v krčme, deti v školách...
Spomínate si ešte na silvestrovské programy, ktoré sa vysielali za socializmu?
To nebolo ako teraz. Vtedy sa robil veľký program. Boli v ňom umelci z Košíc, Bystrice, Bratislavy, Prahy, Brna aj z Ostravy. Ešte si pamätám, keď som robil prvé Televarieté v Prahe a Vladimír Dvořák mi povedal: „Neboj se, Jeníčku, tady ti budou všichni rozumět. Třista lístků koupilo úvé (Ústredný výbor KSČ, pozn. red.) a to jste vy - východniari.“ Veď vtedy sa na ÚV rozprávalo po česky len po štvrtej popoludní, keď prišli upratovačky! (smiech)
Kedy ste videli nejaký dobrý silvestrovský program?
Naposledy, keď som tam bol ešte ja. A keď moderovala taká hviezda, ako bol Vladimír Menšík. Dovolím si povedať, že to bol vrchol konferencierstva. A Vladimír Dvořák s Jiřinou Bohdalovou boli tiež úžasný pár. V programe boli scénky a skeče popretkávané pesničkami. Česi majú doteraz estrádnu generáciu, my nemáme nič. Vyprodukovať kvalitný program stojí peniažky a treba aj schopných ľudí. V televízii na Silvestra buď opakujú staré veci, alebo pustia film, alebo moderátori zabávajú sami seba, nie diváka. Kto je už len zvedavý, ako nejaký moderátor trepe hlúposti alebo spieva?
Ako trávite posledný deň v roku?
O štvrtej popoludní ideme s manželkou peši do divadla, potom večeriame, prídu deti a už sme len doma. Vraví sa, že každý je nahraditeľný, ale sú veci, ktoré nenahradíte. A taký je humor. Bez smiechu je človek stratený a potvrdí vám to lekár.
Keď nie ste v televízii a v rozhlase, kde vystupujete?
Na Slovensku a dovolím si tvrdiť, že som jediný východniar, ktorý vystupuje v Česku. Už teraz tam mám pozvania na budúci rok. Ale ak nerobím niekoľko dní za sebou vystúpenia v jednom meste, tak ma v ňom v tom istom roku s tým istým repertoárom neuvidíte. Jeden repertoár robím, druhý píšem. Už teraz mám z nového urobených 12 minút, pretože v máji pôjdem do Spojených štátov.
Bola postava Andera skutočná?
Ako mladý človek som robil ochotnícke divadlo a vedel som monológ o Anderovi, no kto to bol, neviem. Ale Košice a Ander mi otvorili dvere do sveta. Bol som v Kanade, v Amerike asi 17-krát, v Srbsku, na Ukrajine, v Rusku, Nemecku, Austrálii, všade, kde žijú Slováci a Česi. Ono sa to povie, prídeš a hutoriš, ale nie je to tak.
Aký je Ander?
Stále je veselý. A nie je pravda, že je bez problémov. Ale ja im dokážem ísť v ústrety, nevyhýbam sa im. Negúľam ich pred sebou až k infarktu. Som dosť sebakritický a tiež sa rád chválim, preto musím robiť. Som otvorený, nebojím sa povedať aj nepríjemné veci do očí. „Lož má krátke nohy, ale na bicykel ešte dočiahne“ alebo „mama neplač, otec ešte pije“ - to sú Anderove výroky. Aj ja urobím satiru, len je ľudská. Kedysi som bol aj namyslený, ale teraz som už bez chyby.... (smiech)
Čo ste robili, keď ste ním ešte neboli?
Bol som personalista. Robil som šéfa odboru výchovy a vzdelávania v magnezitových závodoch. Mne príroda nedala do rúk nič. Nezašróbujem ani žiarovku, na to mám zaťov. Takže musím rozprávať a z toho roky žijem. Mal som byť herec, len som nepatril medzi dobrých žiakov. Ale neviem si predstaviť, že by bol dobrý herec aj dobrým žiakom.
Hovoríte, že ste neboli dobrým žiakom, neučili ste sa?
Slabšie, ale dajako som na gymnáziu zmaturoval.
Mali ste aj trojku zo správania. Za čo?
Učiteľ ma nachytal fajčiť na záchode. Otec bol pekárom, čo on vedel, čo sú mravy? Videl tam dobrý, tak bol spokojný a povedal, že by bolo fajn, keby som mal takú známku aj z matematiky. Aj žiacku knižku som si ako štvrták na základnej škole podpisoval sám. Vedel som presne otca podpísať. Ale raz sa vybral na rodičovské združenie: „No to je zlé, Janču,“ hovoril som si. Otec bol chlapisko, ruky mal vyrobené, na ne bolo treba zbrojný pas. Ale našťastie nás nebil. Prišiel domov, kukol na mňa: „Olé, Janču, ukáž ty žákovú knihu.“ Pozrie do nej a hovorí mame: „Aňu (mama - po maďarsky, pozn. red.), ta mi máme doma padeláka.“ (smiech)
Bol na vás otec prísny?
Raz som nenakosil zajacom a otec sa rozčúlil. Vybehol som na strechu a tam som si sadol. Ni- kto nemal odvahu prísť za mnou. Povedal som, že ešte krok a skočím. Celá rodina bola v pozore. Mali sme suseda Maďara a ten otcovi hovorí: „Mikloš, nebi ho, ja ho obsledujem, on s rukami v živote robiť nebude!“ Aj sa tak stalo. Ja som mal úžasného otca. Pekarina je drina a on mal sen, že raz bude mať veľkú pekáreň a my s bratom budeme pekári s ním. Ale kde. Ja som rád rozprával o robote, aj som poradil, ale robiť, to nie... Smejem sa, ale dokázal som si postaviť dom aj chatu a deťom tiež. Som úžasný organizátor.
Humoristi väčšinou doma nebývajú zábavní. Ako je to u vás?
Ja som mal vždy dobrú náladu, nikdy som nekričal na ženu ani na dcéry. Nikdy nezabudnem, ako sme sa raz zabavili na podniku a prišiel som veselý domov. Manželka Alicka (72), ktorá bola učiteľka, sa usmievala a hutorí: „Teba prejde ten smiech. Tvoje dcéry našli tvoje vysvedčenia.“ Hneď ma kus prebralo a ráno mi svokra nalieva. „Ta čo še stalo?“ pýtam sa svokry. „Syn môj, vieš, aký si bol včera zlatý? Posadil si si dcéry na kolená a povedal si: Viete, deti mojo, váš otecko študoval po vojne. Republika sa zmáhala a lepšie známky šli na vývoz.“ Aj vtedy som sa vynašiel. My aj dnes vychádzame s dcérami a vnúčatami ako súrodenci, hoci ma volajú dedko. A poviem vám na to fór z nového repertoáru. Hovorím vnúčikovi: „Ty sa tu hráš na ulici a zajtra máš písomky. Keď donesieš päťku, nie som tvoj dedo. Zapamätaj si to! Na druhý deň kričím na vnúčika: Tak čo bolo z písomky? Vnúčik sa otočí a povie: A vy ste kto?“ (smiech)
Keď už je ten koniec roka, máte nejaké prianie?
Aby som mohol žiť ešte ďalej v takej šťastnej a veselej rodine ako doposiaľ. Aby mi pred očami rástli vnúčatá a aby som mohol ešte zabaviť diváka. Ďakujem.
