Po ťažkom živote, skúšaný mnohými prekážkami, včera doobeda odišiel za Bohom, do neba. Nechal za sebou kus úžasnej, nezištnej práce a ľudí, ktorí budú o ňom rozprávať príbehy svojim vnúčatám. Vždy skromný kňaz, ktorý sa nikdy nevzdal a šiel za svojím cieľom, hoci slúžiť milovanému Bohu mu zakazovala samotná cirkev. Človek, ktorý vždy šíril namiesto nenávisti pokoj. Na jedny ľudské plecia toho niesol až príliš veľa.
Dôchodca s najväčším srdcom
V roku 1989 odišiel Srholec do dôchodku, no jeho chuť pomáhať nezhasla. Bol činný v Slovenskom helsinskom výbore pre práva menšín, v Konfederácii politických väzňov či ak člen Medzinárodného ekumenického združenia. V roku 1992 mu americkí veriaci zariadili pozvanie amerického prezidenta Billa Clintona na modlitbu s raňajkami (Prayer breakfast). Od roku 1992 sa aktívne venoval bezdomovcom, ktorým zriadil domov v bratislavských Podunajských Biskupiciach. Nezanevrel ani na publicistiku a pravidelne sa vyjadroval pre periodiká, prednášal, radil pri sociálnych projektoch.
V roku 1960 sa Srholec dočkal amnestie. Tú mu udelili pri príležitosti 15. výročia oslobodenia Československa od nacistickej okupácie Červenou armádou. Ďalších desať rokov pracoval ako robotník v Ostravských oceliarňach. Neskôr odišiel do Turína, kde konečne dokončil štúdium teológie. Keď ho v roku 1970 vysvätil pápež Pavol VI. v Ríme za kňaza, mal len 40 rokov. Po 10 rokoch vo väzení a 10 rokoch tvrdej ? sa mu konečne splnil jeho detský sen.
„Chcel som byť misionárom a misijné pole sa mi otvorilo. Bol to tvrdý a krutý život spolu s tisícmi potrestaných,“ spomenul na svojich spoluväzňov v tábore nútených prác v Jáchymove Srholec. Tam sa ocitol po tajnom súdnom procese, ktorý mu vymeral 12-ročný trest. Do Jáchymova nastúpil na jar 1952. Rudu ťažil dlhých šesť rokov s jediným dňom voľna v mesiaci. „Najväčším nebezpečenstvom bolo žiarenie. Radi zatvárali mladých ľudí, vymýšľali si trestnú činnosť, aby nás nahnali na tú rudenku do Jáchymova,“ povedal s trpkou myšlienkou na bývalý režim. Mimo Jáchymova bol väznený vo viacerých väzniciach, čo ho však nikdy nezlomilo.
Útek za hranice
Písal sa rok 1950 . Anton mal 21 rokov, keď komunisti začali likvidovať všetky rehoľné domy. Božích služobníkov sa vládna moc snažila politicky preškoliť. Nastávajúci kňazi mohli študovať v semináre v Bratislave, no komunisti si tam dosadili svojich ľudí. Tento krok ostro odsúdil aj Vatikán. Niektorí to však prijali, ako napríklad arcibiskup Ján Sokol. Mohli byť so Srholcom spolužiaci. Srholec však chcel pokračovať vo svojom skutočnom poslaní. Pokúsil sa o útek za hranice, no nevyšiel mu. Štátne zložky sa však o ňom dozvedeli a zatkli ho. Tým sa začalo nekonečné perzekvovanie a utláčanie jeho osoby.
Anton Srholec sa narodil 12. júna 1929 ako jedno zo siedmich detí v Skalici. „Moji rodičia boli malí roľníci, prijali sedem detí a všetkých nás odmalička viedli k úcte k Bohu, k vzájomnej zodpovednosti a k poctivej práci,“ napísal o svojej rodine pre portál mojpribeh.sk. To, že chce byť kňazom, sa rozhodol ako 13-ročný. Začal sa lepšie učiť, a keď rodičia videli, že ich syn to myslí vážne, prihlásili ho v Šaštíne k saleziánom. Tam dokončil gymnázium, noviciát a stal sa rehoľníkom.
Vysvätený nemohol vykonávať kňazstvo, pretože bol stále pod dohľadom Štátnej bezpečnosti. S pokorou jemu vlastnou sa zamestnal ako kostolník v Blumentálskom kostole v Bratislave. Ako pomocník pri kázňach oslovil tisícky mladých ľudí. Nasledovanie obľúbeného kňaza mládežou si všimol vtedajší štátny aparát. Takýto „zlý“ vplyv na mládež bol neprípustný, a tak mu zástupcovia štátnej moci odobrali štátny súhlas na celkové účinkovanie v duchovnej správe. Dôvod? Jeho činnosť sa nezhodovala s predstavami Úradu pre veci cirkevné. Posledné štyri roky pred nástupom do dôchodku pracoval ako robotník v sklade.
