Redaktorka Nového Času o poslednom rozhovore s obľúbeným Srholcom († 86): Jeho slová sa oplatí zapamätať!

Hoci sa už so svojimi priateľmi stretávať veľmi nevládal, do poslednej chvíle bol s nimi vo svojich myšlienkach. Na stretnutia s mužom, ktorý nosil svoje srdce na dlani, nezabudne ani Marika, ktorá s ním robila posledný rozhovor. Čo všetko prezradil o rodine, láske a ženách? Ak si niekto myslí, že v prítomnosti kňaza sa budete rozprávať len o Bohu, je na omyle. Je síce pravda, že pri stretnutí s Antonom Srholcom som mala obrovský rešpekt. Skoro som zistila, že napriek svojej osobnostnej veľkosti je v podstate obyčajným človekom z mäsa a kostí.

 

Na otázku, ako ho mám oslovovať, či dôstojný pán, alebo pán Srholec, odpovedal bezprostredne: „Oslovujte ma normálne menom – Antonio!“ A celkom ma dostal aj ďalšími slovami. „Najprv buďme ľudia. Človek je prvý. Najprv sú jeho hodnoty, kritériá, dôstojnosť – tie pravdy života a až potom nejaké tituly. Tituly a peniaze si do hrobu nevezmeme...“ K skromnosti ho napokon viedol sám život. Žil v jednoduchej rodine na Záhorí, no na stole im nikdy nechýbal chlieb a v srdci láska. „Bolo nás sedem detí a aj keď som bol poriadny zbojník, nikdy v živote som nedostal od rodičov bitku,“ prezradil a potmehúdsky sa usmial. „Dostal som veľa lásky, bol som milované dieťa. Keď som niečo vyviedol, stačilo zvýšiť hlas alebo sa mama zahnala handrou. To stačilo, to nás všetky deti vždy spacifikovalo.“

Láskavo vtipný

Skromnosť vo všetkých svojich odtieňoch bola jeho cnosť. Za všetko hovorí veta, ktorú som si zapamätala: „Všetko, čo človek potrebuje k životu, odnesie v jednej deke.“ A podľa toho aj naozaj žil. „Keby som mohol bývať v nejakom paláci, už by som si nezvykol. Ani by som nevymenil svoj jednoizbový byt za nejaký palác. Na to hlavné, čo nás robí šťastnými, nepotrebujeme veľa.“ Tento láskavý muž akoby celkom zabudol na všetky príkoria, ktorými si prešiel, na dlhé roky neslobody v uránových baniach. No viac ako pocitom krivdy mal srdce naplnené láskou. „Viera a láska mi dávali silu a inšpiráciu na to, aby som žil a prežil. A neprestal veriť v budúcnosť,“ vravel a nezabudol podotknúť, že láska má mnoho podôb.

„Aj láska k peniazom je láska, je to napĺňanie svojich snov. A je tu aj láska sexuálna. Láska k partnerovi je tiež súčasť obrovského procesu, ktorý sa odohráva v každom jednotlivom človeku,“ zamýšľal sa Antonio a na otázku, či bol zamilovaný, takmer skríkol: „Jéj, a koľkokrát! Ale nejako som to vedel posunúť. Možno, že som nenašiel ženu, ktorá by bola...“ Pri týchto slovách zmĺkol. Keď som bola zvedavá, či naozaj nenašiel ženu, ktorú by uprednostnil pred cirkvou, ukázal svoj zmysel pre humor: „Vraví sa, že kam nemôže čert, tam pošle ženu,“ zavtipkoval, aby potom dal svoje slová na správnu mieru: „Ale ja neuznávam také reči. Naopak, mňa v živote držali dobré ženy a pomohli mi. Stáli pri mne a naučili ma mantinelom. Ženy zohrali v mojom živote veľkú rolu. Od mojej mamy až po moje spolupracovníčky. Ženy sú požehnanie. Bez nich by som nebol tým, čím som,“ dodal s bohorovným pokojom obľúbený kňaz a potom si so mnou pripil pohárom vína.