Herečka Elena Podzámska vraví, že takýto punc jej dali seriálové úlohy, ale už si zvykla. Preto aj, keď sa na verejnosti pretriasali jej skrachované vzťahy, väčšina dávala vinu jej. Ako to však bolo naozaj, otvorene prezradila v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa.
Minulý rok pre vás v súkromnom živote nebol najlepší... Ako vám je práve teraz?
Začiatkom roka ľudia zvyknú rekapitulovať, ale priznám sa, že ja to nerobím. Rozhodla som sa, že nebudem nič rekapitulovať, hodnotiť, ľutovať, snažím sa všetko prijať tak, ako to je.
Nie je to len akási obrana pred tým nepríjemným, čo sa vlani stalo?
Určite je to aj istá obrana a tiež vnútorné oslobodenie, upokojenie. Preto sme aj cez Vianoce a na Silvestra nezostali doma, ale s dcérkou a s priateľmi sme išli do tepla na Floridu.
Keď už nerekapitulujete, premýšľate aspoň nad tým, čo bude? Dávate si novoročné záväzky?
Ani to nie. Záväzky si nedávam. Celý život mi pracuje hlava, premýšľala som vždy, čo urobím, ako bude. Teraz sa snažím vypínať myseľ, nechať sa viesť srdcom, vnútorným hlasom, intuíciou. Nehovorím, že idem konať bezhlavo, len nechcem, aby mi pragmatická myseľ a ego, ktoré je v hlave, prevládali nad mojím vnútrom. Je to náročné, ale keď sa to človek naučí a vedie sa tým vnútrom, život je potom oslobodzujúcejší, vnútorne pokojnejší. Nič neplánujem a nechcem plánovať.
Popravde, vždy som mala pocit, že ste skôr emocionálny typ ako racionálny.
Možno, čo sa týka partnerských vzťahov. A to nie je celý náš život, je to len jeho súčasť. Máme plno iných vzťahov – rodinných, priateľských, vzťah sám so sebou, vzťah k materiálnym veciam. Život je o vzťahoch, ale eliminovať ho len na partnerské, to je málo.
Vraveli ste, že sa riadite aj intuíciou.
Myslím, že ju máme všetci, len niekedy sa bojíme riadiť sa ňou. Alebo sa aj riadime, ale niekedy nám to nevyjde. Potom si povieme, že nikdy viac – ale to je hlúpe, treba sa riadiť svojím vnútrom. Vedieť prijať aj to, keď sa nám niečo nepodarí, ono to tak asi malo byť. Je to ťažké, ale keď sa s tým naučíme takto žiť, bude sa nám žiť ľahšie. Ale nechcem pôsobiť pateticky ako nejaký ezoterik.
Ale veď to nie je hanba...
Myslím si, že je nám prirodzené byť v pokoji, šťastní, bez bolesti, všetky ostatné veci sú nám neprirodzené, hoci cez bolesť sa veľa učíme. Bolesť je náš veľký učiteľ.
Ktorá bolesť bola za posledné obdobie pre vás najväčšia?
Viete, ono to stále bolí... Bol to taký náhly stav opustenosti, keď som sa rozišla s Michalom (Havranom – pozn. red.). Zo dňa na deň som sa ocitla opustená. Zrazu sa vo mne zmiešavali pocity opustenosti, sklamania, smútku, bezmocnosti. Bol to strašný pocit, keď som vedela, že ja už vlastne nemôžem nič urobiť.
Bolo ťažké prijať stav, pred ktorý vás postavil Michal?
Áno, bolo to veľmi ťažké. Hovorím teraz za seba, vôbec nechcem hádzať vinu na nikoho, hovorím o mojich pocitoch. Stále v sebe hľadám odpovede na rôzne otázky. Nemôžem to nazvať vytriezvenie, je to odsunutie. Lebo ja som nebola omámená, opitá láskou, ja som bola v láske. Zrazu ma niekto odtiaľ odsunul a teraz sa učím akceptovať, že už nie som „v“, ale som „mimo“.
Premýšľali ste, kde ste urobili chybu?
Určite, veď to je prvá vec, ktorá nám každému napadne.
A našli ste odpoveď?
To je ťažké povedať, nikto z nás nekoná bez chyby. Aj keď si myslíme, že sme žiadnu chybu neurobili, okolie, partner, ten druhý to vidí úplne inak a môže mať pocit, že ja som chybila. Pritom ja si myslím, že nie. My sa nikdy nevidíme v zrkadle tak, ako nás vidí ten druhý.
Rozprávali ste sa o tom s Michalom?
Nie, nerozprávali.
Prečo?
Lebo ja akceptujem Michalovo rozhodnutie a cítim, že by mu to bolo nepohodlné, keby som ho chcela konfrontovať. Myslím si, že by to ani nemalo význam.
No nie je jednoduchšie priamo sa spýtať a dostať hoci aj zlú alebo prípadne aj žiadnu odpoveď, ale aspoň viete, na čom ste?
Náš rozchod nebol taký, že by sme si povedali tak čau a nič o tom neviem, isté vysvetlenie tam bolo. Lenže preto, že to, aspoň z mojej strany, bol taký silný a naozaj pravdivý cit, mi to vysvetlenie nesedí. Cítim, že tam je niečo viac, čo však neviem, čo je.
Myslíte si, že by mohlo zohrať rolu aj to, že jeho najbližšie okolie vám nie celkom fandilo? Veď aj jeho mama sa verejne vyjadrila, že vás nepozná. Je to zlé, keď vás rodina neprijme?
Jasné, že je to zlé, no nemyslím si, že mne sa toto stalo. Ja som sa osobne nestihla spoznať ani s Michalovou maminou, ani s ockom. Poznám sa s jeho sestrou, takže nemôžem tvrdiť, že niekto bol proti mne. Lebo som tam nebola ani na návšteve, vlastne nebola príležitosť. Bolo by to odo mňa trápne a hlúpe myslieť si, že zrelý 42-ročný inteligentný a vzdelaný muž by sa dal ovplyvňovať okolím. Ale ani si nemyslím, že by to robila jeho mama alebo otec. Neviem, aká je pravda, ale necítim zášť voči Michalovi a už vôbec nie voči jeho rodine. Pre mňa ten polrok bolo niečo také nádherné... Prepáčte.
Pokojne si poplačte. Za city sa netreba hanbiť. Milujete ho stále?
Áno, ale nenárokujem si naňho. Akceptujem to tak, ako to je.
Bolo to bolestivejšie ako po rozchode s tanečníkom Matejom Chrenom?
Ťažko sa to porovnáva. Bolesť bolí, ale vždy je to iné. To je ako s fyzickou bolesťou. Je to šialené, keď vás bolí zub, keď si zlomíte nohu... Je to jedna bolesť, a zároveň je každá iná.
Vraveli ste si niekedy, že nemáte šťastie v láske?
Jasné! Moje najbližšie okolie, známi, priatelia, mi stále hovoria, že ten pravý ešte len príde. (Úsmev)
Ste pripravená na ďalší vzťah?
Nie, určite nie.
Ale to nemôžete vedieť! Možno vyjdete z tejto kaviarne a niekoho stretnete.
(Smiech) Vlastne áno.
Aká je vaša predstava ideálneho muža?
Nepredstavujem si nič. Priznám sa, že ešte nie som pripravená, ešte je srdce plné.
No keď si večer doma sadnete, zapálite si sviečku a – vedľa vás prázdne miesto, asi je vám smutno...
Vtedy radšej zapínam veľké svetlo, chytím do rúk knižku. Ale mám predsa dcéru, obklopujem sa ľuďmi, aby som neupadala, aby som sa v tých emóciách nevŕtala. Aby neprišla sebaľútosť, lebo my ženy máme tendenciu riešiť, prečo sa mi to stalo, prečo práve mne... To je to najhoršie, čo môžeme urobiť.
Ako ste prijali správu, že váš ex Matej Chren sa zasnúbil s terajšou partnerkou Lindou Zubčákovou-Čongrády?
Úprimne? Vôbec sa ma to nedotklo. Práve naopak, bodaj by mu to vyšlo! Maťo je rodinný typ, vždy túžil mať deti. Ja do ich vzťahu nevidím, ale ak tam je harmónia, ja mu to veľmi prajem. Lebo ja by som to takisto strašne chcela a viem, aké to je, keď to nie je. Neprajem nikomu nič zlé. A už vôbec nemám pocit skrivodlivosti, ak sa mne niečo zlé stane a druhému sa darí. Keby sme toto robili, tak sa zničíme. Treba byť prajný.
Ako vaša dcéra Radka vníma tie rozchody?
Keď sme sa rozišli s Matejom, jej obrana bola, že všetko, čo sa týkalo Mateja, vytesnila. Prvý bol tanec, čo je škoda, lebo bola šikovná. Pri Michalovi to bolo iné, tam sa nestihla citovo naviazať. Iste, že jej bolo ľúto, keď videla, že mama vyronila slzičku.
Rozprávali ste sa s ňou o tom?
Rozprávala, lebo ona to cíti, už má jedenásť. Na druhej strane akceptujem, že má len jedenásť. Snažím sa, aby veci vnímala, aby vedela, o čo ide, ale nechcem ju zbytočne zaťažovať.
Čo vám v živote chýba a čoho máte na rozdávanie?
Mám prácu, ktorá mi je koníčkom, to je super. Mám úžasných priateľov, fantastickú rodinu... Čo mi chýba? Ani neviem povedať.
Je ťažké byť ženou samoživiteľkou?
Je to strašná zodpovednosť, keď je matka na všetko sama. Nedá sa to porovnať s tým, keď ste dvaja. Ako vraví české príslovie: Ve dvou se to táhne líp!
Kto vám pomáha?
Moja mama. Pomáha mi s Radkou, keď mám predstavenie. Rovnako aj Radkin otec, hoci je časovo zaneprázdnený. Ale keď potrebujem, vie mi pomôcť. Je dobrým otcom.
Komunikujete spolu bez problémov?
Jasné! Máme spolu dieťa a celý život ho budeme mať. Myslím si, že aj pre Radku je úžasné, keď vie, že rodičia vychádzajú normálne. Nemám rada konflikty a hádky. A už vôbec nie na verejnosti. Z duše to neznášam. Mňa to hrozne ubíja. Vtedy úplne chradnem. V priebehu pár sekúnd ma hádky oberú o energiu a potom som už tá slabšia. Nechcem zo seba robiť éterickú bytosť, ale mne pri konfliktoch príde až fyzicky zle.
Ako sa dobíjate, keď ste unavená?
Veľmi veľa mi dá príroda. Stačí ísť do parku, niekde, kde sú živé stromy. Okrem toho milujem ísť do chrámu a stíšiť sa.
Ste veriaca?
Áno, verím v Boha. Dennodenne ho prosím, aby som dokázala prijať život taký, aký mám, a o vnútornú silu, pokoj a prijatie. A potom ešte, keď parkujem, prosím ho o parkovacie miesto. (Smiech) Myslím si, že sa nám všetci snažia pomôcť, či je to Boh, anjeli, priatelia...
Posilňuje vás vedomie, že je niečo alebo niekto, kto vám pomáha?
Iste, ale pomôcť sa dá len vtedy, ak to človek chce, ak tú pomoc prijme. Niekedy som sa hanbila prijať pomoc, ale prečo nie? Je to predsa normálne, že si ľudia navzájom pomáhajú. Dávaj, ber, pomáhaj, prijímaj pomoc.
Akú najväčšiu hlúposť ste o sebe počuli?
Jéžinku, ja som o sebe počula už všetko! Napríklad, nikdy som nebrala drogy a dávnejšie, keď som dosť schudla, som sa dozvedela, že som taká chudá a strhaná preto, lebo som narkomanka. Ale také reči asi patria k životu v šoubiznise.
Dá sa na takéto klebety zvyknúť?
Zvyknúť sa nedá, ale trošku som otupela, už to nie je také zraňujúce. Ale zas by som klamala, keby mi to bolo jedno. Zabolí to, ale rýchlejšie to odbolí.
Čomu sa teraz profesionálne venujete?
Spolupracujem veľa s divadlom La Komika Karola Vosátka, kde hrám v dvoch tituloch – Navždy alebo nikdy a Sharon Stone Let Me Go. Obe komédie milujem, sú výborné. V Aréne hrám Lesk a bieda kurtizán a v Mestskom divadle P. O. Hviezdoslava je to komédia Sladký domov.
Ako herečku vás máme zaškatuľkovanú ako potvoru, hrali ste často mrchy. Ako to vnímate?
To zaškatuľkovanie vzniklo v televíznych projektoch a práve preto milujem divadlo, lebo tam mám možnosť prejaviť sa herecky aj v iných polohách. V komickej, tragickej, naivnej. Priznám sa, mňa už všetky tie mrchy pomaly aj unavovali.
Aká ste teda podľa seba?
Myslím si, že som veľmi slabá a silná zároveň. Myslím si, že som jemná. Vo všetkých odtieňoch tohto slova.
