A kňaz Anton Srholec platil hneď niekoľkokrát, no nikdy sa nevzdával. Spoznajte životný príbeh muža, ktorý urobil Slovensko lepším a sebaľútosti sa nepoddával ani v tých najťažších chvíľach.
Potrebu pomáhať tým, ktorí to potrebujú, vštepovali Antóniovi už od detstva. Narodil sa ako jedno zo siedmich detí do maloroľníckej rodiny so silným náboženským cítením. Túžba venovať sa chudobnej mládeži tak Srholca doviedla k štúdiu na saleziánskom gymnáziu. V roku 1946 vstúpil António do spoločnosti Dona Bosca, kde prvýkrát na vlastnej koži okúsil vyčíňanie komunistického režimu. A to vtedy ešte ani netušil, že toto je len začiatok...
Čoskoro začali robiť komunisti poriadky vo veľkom. Rozpustili všetky rehoľné domy a rehoľníkov odviezli na Priehradu mládeže, kde sa ich snažili ideologicky prevychovať. Tento krok, ktorý neskôr odsúdil aj Vatikán, bol dôvodom, prečo sa dvadsaťdvaročný António na jar roku 1951 pokúsil ilegálne ujsť študovať teológiu do Talianska. Štátne hranice v tom čase ešte neboli obohnané ostnatým drôtom ani osvetlené. „Voňalo to dobrodružstvom, hovoril som si: Keď ste mi nedovolili študovať a pracovať vo vlasti, ja vám to ukážem vo svete!“ vyznával sa zo svojich mladíckych ideálov Srholec v knižke Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov. Spolu s vrstovníkmi, ale aj so staršími kňazmi sa v tme a daždi za vidinou slobody a s túžbou meniť veci borili tmavým lesom. „Zišli sme sa tam skoro dvadsiati, akoby sme išli na výlet. Pomodlili sme sa k Panne Márii o pomoc a ochranu. Boli s nami aj starší kňazi, ktorým hrozilo väzenie, lebo odmietali kolaborovať s režimom,“ vracal sa do minulosti Srholec. Zosnovaný plán úniku im však prekazila rozvodnená rieka Morava a skupinku zadržala pohraničná hliadka.
Väzenie a Jáchymov
Za ilegálny útek Srholecihneďvyfasoval 12 rokov väzenia a poslali ho do uránových baní v Jáchymove. Tam si pod zemou v hĺbke vyše jedného kilometra odpracoval krutých 98 mesiacov. Počas tohto obdobia každý deň viac ako dvanásť hodín spolu s ďalšími odsúdenými ťažili rudu vzácneho kovu, ktorý sa používal ako palivo v reaktoroch, ale aj na výrobu atómových bômb.
Temné obdobie života dokázal Srholec so zaťatými zubami prekonať najmä preto, že sa stále uchyľoval k milovanej viere. „Denne sme zápasili o holé prežitie. Keď som pri odstrele horniny, v závale alebo pri havárii doslova o vlások unikol smrti, prežíval som radosť z nového narodenia. Posilňoval som v sebe nádej, že Boh má aj s nami svoje plány,“ spovedal sa António v denníkových zápiskoch. Neľudské podmienky len posilnili jeho túžbu pomáhať a predovšetkým slobodne žiť.
„Zvykol som si na režim. Budíček, jedlo sa dávalo na sklápaciu poličku vo dverách, raz za týždeň sprcha, občas vyšetrovanie, dakedy hrozný krik týraných ľudí alebo zvuky, ako v deke ťahajú človeka v bezvedomí.“ Nakoniec v roku 1960 po odpykaní 10 rokov trestu sa Srholec dočkal amnestie. Tú mu udelili pri príležitosti 15. výročia oslobodenia Československa od nacistickej okupácie Červenou armádou. Antónia však komunistické väzenie psychicky nezlomilo a nikdy nezatrpkol. Ešte viac v ňom upevnilo ochotu a túžbu pomáhať.
Nevzdával sa sna
No komunisti mali Srholca na muške naďalej. „Vtedy už nešlo o život, ale o to, aby si človek zachoval česť,“ povzdychol si v minulosti. Zamestnal sa ako robotník a súkromne študoval teológiu. Svojho sna, pre ktorý v minulosti tak trpel, sa ale nevzdával. Niekoľko rokov po sebe sa márne hlásil na bohosloveckú fakultu. Až sa mu v roku 1969 podarilo získať povolenie na krátky pobyt v Taliansku. Čoskoro absolvoval na Pápežskej univerzite v Turíne teológiu. V roku 1970 štyridsaťročného Antónia vysvätil pápež Pavol VI. v Ríme za kňaza. „Išiel som študovať do Talianska a ŠtB nemohla pochopiť, prečo som sa vrátil,“ povedal potmehúdsky Srholec.
Paradoxom je, že po svojom veľkom návrate nemohol vykonávať kňazstvo a tajní mu boli stále v pätách. S pokorou sa zamestnal v bratislavskom Blumentálskom kostole ako kostolník a pomocník pri kázňach. Tu však charizmatický António opäť „vytŕčal“ a svojimi životnými postojmi oslovil tisícky mladých ľudí. „V novembri 1989 som počas omše v Blumentáli vyzval ľudí: Poďme do Justičného paláca, kde je vo väzení Ján Čarnogurský (pozn. - predstaviteľ katolíckeho disentu, neskorší predseda vlády SR, zakladateľ KDH). Povedal som im - ak je Čarnogurský zločinec, tak som zločincom aj ja a ktokoľvek z vás! A zrazu sa so súhlasom zdvihli davy ľudí,“ zaspomínal si v minulosti na začiatok Nežnej revolúcie Srholec. Onedlho ho eštebáci upratali a presunuli do Perneka, aby nebol na očiach.
Nikdy sa nesťažoval
Lenže ťažká minulosť milovaného Antónia dobehla. Pobyt v cele a roky práce pod zemou sa podpísali na jeho zdraví. Prvé správy, že Srholec trpí zákernou rakovinou pľúc, sa objavili vlani v júli. „Srdečne vás pozdravujem z oddelenia, kde mi pomáhajú vylízať sa a predĺžiť príkaz, ktorý som dostal ako rozkaz na odchod. Teším sa z posledných dní, ktoré sú mi dané,“ láskavo pozdravil svojich fanúšikov z nemocnice. Zhubná choroba sa však rozšírila do celého tela a stala sa nevyliečiteľnou.
Poslednýkrát sa Srholec ukázal na verejnosti 17. novembra 2015, keď sa ako známy odporca komunizmu zúčastnil na oslavách výročia Nežnej revolúcie po boku prezidenta Kisku. Hlava štátu navštívila chorého kňaza aj v posledných chvíľach. „Počas choroby som ho navštívil doma, nikdy nechcel odpovedať ani hovoriť o tom, ako sa cíti,“ povedal o Srholcovej statočnosti Kiska. Nakoniec António boj so zákernou chorobou 7. januára v bratislavskej ružinovskej nemocnici prehral. A aj keď ani v najťažšej chvíli nedával svoje trápenie najavo, jeho posledné slová odkazujú na to, za čo celý život bojoval. „Smutný som skôr z toho, že mladí ľudia si dnes nestrážia demokraciu. Stále je tu hrozba, že tí ‚potrhlí‘, či už doľava, alebo doprava, sa dostanú k moci. Sloboda je dar, ktorý si musíme strážiť!“
