Pred bratislavským kostolom Blumentál, v ktorom António dlhé roky pôsobil, sa už od skorého rána zhromažďovali stovky veriacich aj neveriacich. Po rozlúčke ho najbližšia rodina sprevádzala aj na pohreb do Skalice. Posledná cesta však nebola tradične plná kvetov. António si totiž želal, aby prítomní venovali peniaze radšej na jeho celoživotné diela, ktorým sa s láskou venoval.
Pri rakve otca Srholca držali čestnú stráž členovia Konfederácie politických väzňov Slovenska, ktorým predsedal. V prvej lavici sa s ním lúčili brat Michal aj rehoľná sestra Rita Carberry, ktorí pri ňom do poslednej chvíle stáli. Dojímavú rozlúčku prežívali aj bezdomovci z Antóniovho útulku Resoty. Na dôchodku práve im venoval veľa času. Bratislavský kostol bol zaplnený do posledného miesta. Ďalšie stovky ľudí čakali pred vchodom a snažili sa dostať čo najbližšie k milovanému kňazovi. Celkovo sa prišlo rozlúčiť asi 2 500 ľudí. Spomienky na otca Srholca často prerušoval emotívny potlesk, ktorý zosnulého odprevádzal aj na miesto posledného odpočinku.
Dostal čiapku a víno
Počas citlivej rozlúčky priniesli jeho priatelia pred oltár symbolické dary - väzenskú čiapku, jeho autorské knihy, skalické víno a skalický trdelník. Slávnostnú omšu v Bratislave celebroval provinciál saleziánov Jozef Ižold po boku dlhoročného priateľa Antónia Jána Sucháňa. „Keby tieto múry vedeli rozprávať, zaručene by sme sa veľa dozvedeli aj z Antóniových príhovorov - o tom, ako mu ležalo na srdci kresťanstvo, ako jeho posolstvo žiť aj v modernom svete. Tonko miloval slobodu, pravdu a spravodlivosť, veľa si pre ne v živote vytrpel. Bol a je božím človekom,“ vyjadril sa v dojímavej kázni. Poslednú rozlúčku si nenechal ujsť ani prezident Andrej Kiska.
Popoludní sa posledná rozlúčka preniesla do Kostola svätého Michala v Skalici, kde sa Anton Srholec narodil. Zarážajúce je, že na pohreb z najvyšších hodnostárov katolíckej cirkvi neprišiel nikto. Rozlúčky v Bratislave sa zúčastnil len pomocný biskup Jozef Haľko. Ten sa k dôvodom neúčasti svojich kolegov vyjadrovať nechcel. Podľa hovorcu saleziánov Anton Srholec nepatril medzi obyčajných kňazov, ale do rehole. V skalickom kostole sa ukázali obyčajní jednoduchí ľudia, ktorí nebohého kňaza poznali a s láskou sa s ním chceli rozlúčiť. Jeho telo si ľudia uctili bozkom či pohladením.
Omšu celebroval miestny dekan Roman Stachovič. „Anton Srholec bol tu v tomto kostole na štvrtý deň od svojho narodenia pokrstený a dnes je tu naposledy,“ povedal. Ani tu nechýbali zástupcovia Konfederácie politických väzňov Slovenska, rozlúčiť sa s ním prišiel aj primátor Skalice Ľ. Barát, ako aj bývalý minister spravodlivosti Daniel Lipšic či Iveta Radičová. Premiér Robert Fico miesto seba poslal šéfa svojich poradcov a bývalého komunistu Vladimíra Faiča. Na rozlúčke ho však vidieť nebolo. „Napriek odlišným politickým názorom som si Antona Srholca vážil pre jeho ľudský rozmer. Preto mi je nesmierne ľúto, že ešte aj uctenie si jeho pamiatky chcú niektorí využiť na útok proti vláde SR,“ uviedol Fico na otázku, či tam Faič bol.
Bol mostom medzi veriacimi a neveriacimi
Andrej Kiska (52), prezident SR
Ešte celkom nedávno 17. novembra minulého roku prišiel k Bráne slobody pod starobylý Devín, kde novodobí tyrani strieľali do takých, ako bol on. Prišiel vo väzenskej čiapke, bola symbolom toho, akú obrovskú daň treba zaplatiť, ak zabudneme bojovať za svoju slobodu a demokraciu. Práve tam pod Bránou slobody upozorňoval nielen na zločiny komunizmu, ale varoval aj pred sú- časnými režimami, v ktorých vládne nesloboda. Drahý otec Srholec, ďakujem vám za to, že ste nám pomohli viac si vážiť slobodu. Našou povinnosťou je, aby sme túto vašu celoživotnú túžbu chránili.
František Mikloško (68), disident
Sedemnásteho novembra 2014 Anton Srholec pri preberaní Ceny pamäti národa hovoril, ako v novembrových dňoch 1989 svojmu priateľovi povedal: „Ak by som do rána zomrel, povedz, že odkazujem, že som zomrel šťastný.“ Anton Srholec bol celý život súčasťou a prorockým hlasom ľudí, ich mravných kritérií, radosti a nádeje. Oni ho vyslali, aby bol hovorcom všetkých ľudí na Slovensku. Anton Srholec to hovoril, odpúšťame, ale nezabúdame. Vedel, že pamäť človeka je intímne miesto v ňom, kde človek a národ dozrieva. Otec Srholec premenil utrpenie, ktorým v živote prešiel, na lásku.
Vladimír Krčméry (55), vysokoškolský pedagóg
