Podarí sa mu dokončiť Tour de France tradične v zelenom a prípadne aj opäť vyhrať nejakú etapu? Obháji na majstrovstvách sveta zlato? A ako sa popasuje s olympijskou výzvou v Riu de Janeiro? S cyklistom Petrom Saganom (25) aj o tom, že život je krátky a treba ho žiť naplno.
„Jednoznačne som veľmi rád, že môžem robiť tento šport a že sa mi v ňom darí,“ povie na úvod celkom vážne. To, že sa medzičasom stal doslova celosvetovým idolom, berie s rezervou. „Ja som sa o to nikdy nesnažil. Nemal som tým, že idem bicyklovať, nejakú takúto víziu. Nikdy som netúžil byť populárny, slávny... S plusmi prichádzajú mínusy, ako všetci vidia, je to pekné, darí sa mi, ale je to aj veľa povinností a sebazapierania,“ vysvetľuje.
Bez ľudí je mu fajn
Istý čas v roku sa preto snaží stráviť bokom od ľudí, aby mal úplný pokoj. „Podľa mňa najväčší kameň úrazu pre športovca je žiť v normálnom svete,“ prekvapuje. „Je toho skrátka tak strašne veľa, že sa nedokážete sústrediť na to, čo máte robiť. Mne veľmi pomáha, keď sa môžem niekam odstrániť zo sveta, na nejakú chatu v horách a tam si žijem mesiac, trénujem, varím si, alebo keď idem s Katkou, tak sa o mňa postará.“ Vysokohorské prostredie mu pomáha pri tvorbe červených krviniek a popri klasickom tréningu sa v ňom pripravuje tiež z mentálnej stránky. „Lebo ako je dôležitý tréning, tak je dôležitá aj regenerácia. Keď ide človek z tréningu rovno vybavovať nejaké veci, tak nemá čas na regeneráciu. A keď to robí jeden deň, druhý, tretí, tak sa to zbiera... Preto sa vždy snažím ísť do iného prostredia, bez ľudí – a tam mi je fajn.“
Pozor však, Peter v žiadnom prípade nie je samotár. „Práve tým, že mám rád spoločnosť, chodím medzi ľudí, kamarátov, tak mi nezostáva čas na moje aktivity. No ja si to viem zariadiť,“ usmieva sa. „Jednoducho, keď chcem robiť tento šport, tak musím obetovať niektoré momenty sezóny, aby som sa dokázal pripraviť.“
Všetkého veľa škodí
Veľmi zvláštny postoj má k neduhom, ktorých sa mnohí športovci nedokážu zriecť. „Ja sa na toto nejako nedívam. Človek by sa mal riadiť skôr tým, že život je krátky, treba ho žiť naplno. Alebo heslom – všetkého veľa škodí. Keď budem jesť veľa sladkého, bude mi to škodiť. A keď budem jesť veľa šalátu, tiež mi to bude škodiť,“ smeje sa.
Hoci sa už niekoľko rokov drží na absolútnej svetovej špičke a vďaka šoumenstvu je v pelotóne jasne rozpoznateľný, zahraničné médiá ho objavujú pomalšie, ako by sa patrilo. „Keby bol Brit majster sveta, asi by bol okolo toho oveľa väčší humbuk vo svete, ako keď je majster zo Slovenska,“ zamyslí sa, no jedným dychom dodá: „Musím povedať, že som mal veľmi dobrú odozvu po celom svete. Nemyslím, že to obehlo iba Slovensko, že by ma ľudia vo svete nepoznali.“
Zmena príde s dieťaťom
Po náročnom roku si doprial zvláštny oddych – oženil sa s Katarínou Smolkovou, veľa energie venoval sponzorským aktivitám a, prirodzene, aj zimnej príprave. Nečudo, že sviatky mal hektickejšie, ako by si želal. „Asi som počas nich schudol zo stresu,“ smeje sa a na margo toho, či ho sobáš zmenil, iba podotkne: „Neviem, to by ste sa mali porozprávať s Katkou. Myslím, že skôr dieťa môže zmeniť nejaké návyky.“ Mimochodom – nie, stále vraj nie je na ceste...
Peter s manželkou spolupracuje už dlhší čas, pričom nedávno sa začala starať aj o komunikáciu so sponzormi. „Katka má stále aj nejaké svoje veci, rodinnú firmu s bioproduktmi. Väčšinou sa venuje tomu a popri tom, keď je toho veľa, pomáha aj mne,“ vysvetľuje cyklista profesionálne prepojenie s manželkou. „Veľa ľudí sa ku mne snaží dostať a tým, že je Katka pri mne, tak atakujú aj ju. Myslím, že je ku mne najbližšie, takže je dobre, že s nami spolupracuje.“
Ako často vidieť v dojazdoch pretekov, Katka je aj Petrovou veľkou fanúšičkou. Kto ešte? „Jednoznačne rodina. Pomohli mi najviac k úspechom. Musím sa poďakovať mame, otcovi, celej rodine,“ vymenúva. „Brácho Juraj so mnou jazdí aj v tíme, otec chodí často po pretekoch povzbudzovať, mamina tiež chodí, bola aj na olympiáde v Londýne, čo bolo veľmi pekné a doteraz na to spomína. Brácho Milan mi tiež veľa pomohol v živote, aj sestra. Myslím, že rodina je v tomto svete najdôležitejšia.“
30 000 ročne
Peter sa po Vianociach presunul do svojho druhého domova Monaka a odtiaľ zase do Argentíny, kde ho už zajtra čakajú prvé preteky tejto sezóny. A kolotoč sa opäť roztáča... „Máme sezónu desať mesiacov, čo je dosť veľa,“ krčí plecami. Ročne najazdí pekných pár desiatok tisíc kilometrov. „Keď som bol mladší, písal som si denníky. Jazdil som vtedy za rok asi 12 000 km, neskôr to bolo 15 000, 20 000... Teraz si to už nezaznamenávam, no spýtal som sa trénera, koľko vlastne najazdím. Je to vraj zhruba okolo tridsaťtisíc ročne.“
Bude behať aj plávať?
Okrem jarných klasík, Tour de France či majstrovstiev sveta by chcel Peter zažariariť aj na olympiáde. „Pre cyklistov je olympiáda možno trochu iná ako pre atlétov. My sme naučení na trochu iný režim, máme ten náš tím, v ktorom jazdíme, a na olympiáde je to rovnako ako na MS, že pretekáte za národný tím. Sú iné pravidlá pri výbere jazdcov, rátajú sa body, ktoré sa pokúšame vybojovovať počas štyroch sezón,“ vysvetľuje Peter, ktorý je zvedavý, či sa mu spolu s ostatnými Slovákmi podarí vyjazdiť jednu alebo dve olympijské miestenky. „Je to dosť málo oproti iným krajinám, za ktoré môžu štartovať šiesti. No byť majstrom sveta sa mi podarilo a boli sme len traja na štarte, takže si nemyslím, že je to nereálne.“ Samozrejme, kľúčový bude aj profil trate. „Povedal by som, že v iných športoch, napríklad v plávaní, je sto metrov stále sto metrov, ale v cyklistike majú trate rôzne profily. O Riu som zatiaľ počul, že trať je veľmi ťažká, vyslovene pre vrchárov. Po pretekoch v Argentíne si ju pôjdem pozrieť, uvidíme, či mi bude vyhovovať.“
Ako však vraví, v Riu rád vypomôže aj ostatným slovenským športovcom. „Sme jeden tím, nebojte sa, ak bude treba nejakú pomoc, tak zaskočím pri plávaní, behaní... Nebude to možno najlepší výsledok, ale urobím pre to všetko. Teda, moja hlavná disciplína je cyklistika,“ dodáva s humorom.
