Boli vlastne armádou štátu, ktorý ešte ani neexistoval... Formovali sa z vojnových zajatcov a zo zbehov. Najdramatickejšie osudy Čechov a Slovákov boli v Rusku, ktoré sa po boľševickej revolúcii ocitlo v občianskej vojne. Česko-slovenské vojsko na Rusi oficiálne vzniklo 7. januára 1919.
Zajatci
„Už v roku 1914 boli v ruskom zajatí tisíce rakúsko-uhorských vojakov, neskôr to boli desaťtisíce. Medzi nimi boli aj vojaci, ktorí sa dobrovoľne hlásili do boja proti rakúsko-uhorskej monarchii,“ hovorí Peter Chorvát z Vojenského historického ústavu. Lenže to sa nedalo. „Haagska mierová konferencia z roku 1899, ktorej iniciátorom bol aj ruský cár Mikuláš II., zakazovala, aby vojnoví zajatci bojovali proti štátu, odkiaľ pochádzali. Čiže Česi aj Slováci, ktorí sa hlásili do ruskej či srbskej armády, nemohli bojovať,“ vysvetľuje historik s tým, že aspoň na začiatku vojny sa dohoda dodržiavala.
Zbehovia končili v zajateckých táboroch, kde panovali veľmi zlé podmienky. Zajatcov nasadzovali na práce po celom Rusku. „Jednotlivé osudy zajatých vojakov záviseli od toho, kam koho poslali na práce. Niekto mohol živoriť v biednych a ťažkých podmienkach, iný mohol pomáhať na statku, kde sa oňho dobre postarali. Čiže niektorým zajatie aj vyhovovalo...“
V ruskej armáde mohli bojovať iba tí Česi a Slováci, ktorí už pred vypuknutím vojny mali ruské občianstvo. Z nich bola vytvorená samostatná jednotka tzv. Česká družina. Tlaky na to, aby sa zo zajatcov formovali samostatné oddiely, sa však stupňovali. Samotné Rusko sa zmietalo v obrovských problémoch, narastali nepokoje, štrajky, rozmáhala sa dezercia.
Armáda
V takejto zložitej situácii sa vedenie Československej národnej rady na čele s budúcim prezidentom Masarykom snažilo presadiť, aby sa zo zajatých Čechov a Slovákov mohlo v Rusku sformovať vojsko. „Rozhodujúci podiel na jeho vzniku mal generál Milan Rastislav Štefánik. K dispozícii bola masa zajatcov, ktorí boli ochotní ísť zo zajatia späť na front. Išlo o desaťtisíce ľudí,“ pripomína Chorvát. Pomohla k tomu aj bitka pri ukrajinskom Zborove v júli 1917, kde sa československé jednotky vyznamenali v boji proti rakúsko-uhorskej armáde.
V novembri toho istého roka Rusko zachvátila boľševická revolúcia a krajina sa ocitla v občianskej vojne. V marci 1918 sovietske vedenie uzatvorilo s ústrednými mocnosťami mier a zaviazalo sa, že zo svojho územia dostane nepriateľské vojská, čo sa malo týkať aj légií. V tom čase bolo v Rusku v zbrani už asi 60 000 Čechov a Slovákov, ktorí sa zapojili do občianskej vojny.
Až na nepatrné výnimky bojovali proti Červenej armáde. V Rusku odolávalo niekoľko ohnísk odporu proti novej boľševickej moci, cieľom bolo nastoliť opäť cársky režim. Lenže po vzniku Československej republiky 28. októbra 1918 považovali legionári svoju misiu za ukončenú a chceli jediné – vrátiť sa domov, do svojej novej vlasti.
Sila vlaku
To však nebolo len tak. Cesta smerom na západ nebola priechodná, stále sa tam bojovalo. Ostala len niekoľko tisíc kilometrov dlhá trasa na východ. Československé légie mali pod kontrolou strategickú železnicu – Transsibírsku magistrálu. Takmer po celej jej dĺžke mali sklady zbraní, obrnené vlaky a tzv. ešalóny – vlakové súpravy vojenských vozňov. „Tam sa odohrával celý život jednotiek. Vo vagónoch jedli, spali, odbavovali si tam osobnú hygienu. Vlak bol pre legionárov všetkým,“ hovorí historik Chorvát. Bol to taký samostatný, dobre fungujúci svet.
„Vlak je prostriedok prvej svetovej, ktorý vyhrával bitky. Postup pechoty bol 4 km za hodinu, rýchlosť vlaku dopravujúceho posily bol 60 km za hodinu. Vlak bol pre víťazstvo rozhodujúci,“ vysvetľuje. Légie sa často stávali terčom útokov Červenej armády, ktorá chcela obsadiť strategickú železnicu, ale Čechoslováci útoky úspešne odrážali. „Československí legionári museli mať vzhľadom na situáciu v Rusku veľmi dobrú disciplínu, boli si vedomí, že sú v cudzej krajine a môžu sa spoľahnúť iba sami na seba.“
Po dohode mocností so sovietskym vedením nakoniec začali legionári opúšťať Rusko začiatkom roka 1920. Domov sa dostali obrovskou okľukou dvoma trasami: z Vladivostoku loďou do Ameriky a odtiaľ do Európy či južnou cestou cez Japonsko, Hongkong, Cejlón a Suezský prieplav do talianskeho Terstu.
Hašek na strane Boľševikov
Hoci väčšina Čechov a Slovákov sa v Rusku zapojila do boja proti boľševikom, našli sa aj výnimky. Takou bol aj spisovateľ a bohém Jaroslav Hašek (*1883 – † 1923), autor slávneho vojaka Švejka. Hoci ako zajatec narukoval do légií, v roku 1918 sa dal na stranu boľševikov a vstúpil do Červenej armády.
Pred siedmimi rokmi ruské médiá vzrušila správa, že na dne jazera Bajkal možno leží časť cárskeho pokladu, ktorý ukoristili československé légie v auguste 1918 v meste Kazaň. „Okrem platiny, striebra a cenných papierov v hodnote mnoho miliónov rubľov sa zmocnili aj ruského štátneho pokladu vážiaceho vyše 500-tisíc kilogramov. Bola to jedna z najväčších koristí v dejinách všetkých vojen,“ tvrdí publicista Milan Vároš vo svojej knihe Osudy zlatých pokladov.
Z koristi potom bývalý cársky admirál Alexander Kolčak nakupoval zbrane a financoval odboj proti boľševikom. V novembri 1919 Kolčak naložil poklad na vlak a spolu so štábom a svojou armádou utekal ďalej na východ. Na rozkaz spojeneckého veliteľa v Rusku – francúzskeho generála Mauricea Janina, sa 27. decembra 1919 v sibírskom meste Nižneudinsk zmocnil vlaku elitný Úderný prápor československých légií.
V januári 1920 Kolčak telegrafoval spojencom: „Dnes odovzdávam štátny poklad do ochrany československých ozbrojených síl, spĺňajúc tak želanie veľmocí.“ Podľa Várošových zistení bolo v 28 vagónoch takmer 412 ton čistého zlata! Zlatý ešalón pod kontrolou Čechov a Slovákov pokračoval v ceste na východ... Zlato nakoniec vymenili za to, že im Červená armáda umožnila opustiť Rusko a vrátiť sa domov.
V máji 1920 sa ruský štátny poklad vrátil späť do Kazane, chýbalo však z neho 180 ton. Podľa publicistu Vároša ruské archívne materiály jasne hovoria, že väčšinu zlata minul Kolčak na financovanie svojej armády a nákup zbraní. „Úplne sa neobjasnil osud iba 30 000 kilogramov zlata,“ tvrdí vo svojej knihe.
Niekoľko rokov po návrate legionárov do vlasti sa objavili v západnej Európe správy, že sa im predsa len podarilo dostať časť cárskeho pokladu do Československa. Práve z tohto zlata mala byť financovaná Legiobanka, ktorá, okrem iného, stavala pre vyslúžilých legionárov bytovky. Československá vláda tieto reči poprela, ale v Rusku je táto myšlienka stále živá. O tom, či na dne Bajkalu našli cársky poklad, alebo išlo iba o fámu, tamojšie médiá mlčia.
