S veľkým jedákom, bojovníkom za spravodlivosť a čoskoro štyridsiatnikom Robom Jakabom sme sa rozprávali v jednej z lepších bratislavských reštaurácií nad tatárskym biftekom.
Tento rok oslávite štyridsiatku. Ako ste s tým vyrovnaný?
Fúha, ja sa cítim mentálne tak medzi osemnásť až dvadsať. Fyzicky to na štyridsiatku tiež nevyzerá, ale v niektorých veciach som opatrnejší. Napríklad pokiaľ ide o lyžovanie – vždy som hovoril, že mám viac odvahy ako techniky, bez problémov som išiel po hlave dolu svahom, no teraz to nerobím. V každom prípade si však myslím, že keď mi niekto bude gratulovať a vysloví „všetko najlepšie k štyridsiatke“, tak tomu stopercentne nebudem veriť.
Dosiahli ste to, čo ste si dajme tomu pred dvadsiatimi rokmi naplánovali?
Ja som si nikdy nerobil tabuľkový plán – v tomto veku chcem mať prvé auto, v tomto prvú hypotéku, ženu, dieťa... Skôr som sa nádejal, že keď budem na sebe pracovať, tak sa postupne niekam dopracujem. Hoci sa ma novinári pýtajú, ktoré sú moje vysnívané postavy ako herca... Takto to nemám, pre mňa je každá postava výzvou, každá je plnohodnotná. To, čo mám vysnívané a zatiaľ sa mi nesplnilo, je natočiť film. Milujem filmovú realitu. A ešte si pamätám, keď som išiel ako chalan do Španielska, tak som si povedal, že do tridsiatky by som chcel hovoriť po španielsky, a to sa mi splnilo.
Zdá sa, že po rokoch ste ako jediný z vašej herecko-kamarátskej partie ostali slobodný a bezdetný. Vyhovuje vám to tak?
Tak to priniesol život, ani toto som si neplánoval. Či mi to vyhovuje? Je to tak, ako to je, všetci chlapci majú rodiny a deti a ja som slobodný...