Ona si však z toho ťažkú hlavu nerobí. Vždy si vedela obhájiť svoje názory a rozhodnutia.
Už 30 rokov ste v službách Slovenskej televízie. Za ten čas ste si prešli všeličím. Ako si spomínate na svoje začiatky?
Keď začínala moja generácia, nebolo to také jednoduché ako teraz. Kým sme sa dostali do niektorých relácií, najprv nás čakali konkurzy, potom školenia moderátorov, kde sa nám venoval hlasový pedagóg, psychológ, a až potom sme sa dostali na obrazovku. Ak sme chceli moderovať mimo televízie, museli sme absolvovať rôzne prehrávky na Slovkoncerte, kde nám určovali, do ktorej platovej kategórie patríme. Začínali sme jednou vetou a buď sme obstáli, alebo neobstáli.
Za socializmu ste uvádzali reláciu Pionierska lastovička, neskôr po revolúcii to bolo Štúdio kontakt. Kým v jednej relácii ste masírovali mozgy budúcim pionierom, v druhej vám hrozili výpoveďou. Otvárali ste si príliš ústa?
V tom čase okrem „masírovania“ však neboli iné programy. Nemala som sa v čom inom ukázať ako v Pionierskej lastovičke a popritom som ešte robila detskú reláciu Matelko. Nikdy som nemala pocit, že by to bolo nejaké „masírovanie“, vždy to bolo o zaujímavých veciach, ktoré nás obklopovali. A pre nás to bola obrovská moderátorská škola.
Často ste mali nad sebou varovný prst vedenia televízie?
To sa týkalo len Štúdia kontakt, málokto to vie, ale chystali sme ho už vo februári 1989, keď sa o žiadnej revolúcii nevedelo a relácia už bola pripravená bez ohľadu na to, či bude, alebo nebude Nežná revolúcia. Každý mesiac nás chceli vyhodiť. Vtedajším skostnateným dramaturgom, ktorí boli veľkými súpútnikmi tej doby, pripadal náš spôsob moderovania absurdný. Hoci nás prvý polrok chceli vyhodiť, keď tá sloboda postupne nasiakla do televízie, nechali nás. Zrazu nás tľapkali po pleci a hovorili, nech to tak robíme ďalej.
Je pravda, že v pamätnom Novembri 1989 ste stretli aj vášho manžela, operného speváka Martina Malachovského (47)?
Zoznámila nás na ulici kamarátka a Martin ma hneď pozýval na beániu. Nevedela som, že je operný spevák, a ani on netušil, že moderujem v televízii. Bolo to zvláštne, lebo v tom roku sme sa stretli asi len trikrát. Myslím si, že sme si počkali jeden na druhého.
Prečo vám to zbližovanie trvalo tak dlho?
Mala som vtedy 25 rokov, bola som veľmi zapálená pre prácu a nemala som čas na vzťahy. Predtým som mala dva vzťahy, ktoré sa skončili pre moju zaneprázdnenosť a preto, že som sa ešte nechcela viazať. Zrazu však prišiel chalan z príťažlivého prostredia, v ktorom som sa aj ja sama pohybovala, a mali sme veľa spoločných záľub. Tri roky sme spolu chodili a nakoniec sme sa zobrali.
Nehľadali ste tak dlho životného partnera aj preto, že ste vyrastali v neúplnej rodine bez otca a chýbal vám mužský vzor?
Asi áno. Jedna vec bola, že otec mi veľmi chýbal, a druhá, že mužov som veľmi nepoznala. Keď vyrastáte pri otcovi, vidíte, ako sa chlapi správajú. My sme však boli tri baby, ktoré sa spolu veľa nasmiali a ich život bol romantický a babský. Predovšetkým som sa snažila hľadať dobrého partnera a otca pre moje deti. Vždy som si hovorila, že to musí byť človek, ktorý ma neopustí, aby moje deti nezažili ten prázdny pocit ako v detstve ja. Chcela som viac detí, ale som šťastná aj za jedno.
Rozvody sú najmä dnes veľmi aktuálnou témou. Kedy váš otec odišiel od rodiny?
Moja mama sa vydávala veľmi skoro. Keď mala 24 rokov, zostala sama s dvoma deťmi a ja som vtedy mala tri roky. Mama nahradila otca vo všetkom. Bola fantastickou mamou. Venovala sa nám maximálne, ako sa dalo.
Bolo to ťažké detstvo, keď ste boli odkázané len na mamin príjem?
Nie, pretože bola doba, keď štátu záležalo na rodine. A aby mama bola s nami čo najviac a naplnila naše prázdniny, začala robiť aj hlavnú vedúcu pionierskych táborov. Takisto mala dve roboty a popri hlavnej práci prepisovala na stroji texty. Takže celé detstvo som zaspávala pri zvukoch písacieho stroja. A keď mama kúpila bony, mali sme aj rifle z tuzexu, čo v tom čase nebolo bežné. Boli sme teda zaopatrené, pekne oblečené dievčatá a nič nám nechýbalo, za čo jej vždy ďakujem.
Len tá chlapská ruka...
To som si však začala uvedomovať až v dvanástich, keď som sa stávala ženou a v mnohých otázkach som tápala. Kládla som si otázky, ktovie, čo by na to povedal otec, alebo aký názor majú na nejakú vec muži.
Stále pôsobíte harmonicky a vyrovnane, skutočne vás nič netrápi?
Nemám žiadnu trinástu komnatu, považujem sa za veľmi šťastného človeka napriek tomu, že od svojich štrnástich rokov mám vážne zdravotné problémy. Dokázala som ich hodiť za plece a prekonať ten tlak. Som človek, ktorému sa nepáčia napichané tváre a neprirodzené pery a navyše mám pri sebe partnera, ktorý mi hovorí: „Prosím ťa, nesprav to, to sú roky nášho života, náš smiech, naše dieťa, náš plač, zrazu by si bola niekým iným!“ Netrpím žiadnym komplexom, že by som mala niečo navyše, aj keď mám teraz veľmi pekné prsia, ktoré sa páčili celému Slovensku. Teda nie úplne celému, ale viem, že mi ľudia závidia a majú mi čo závidieť.
Narážate na nedávnu kritiku z bratislavského Plesu v opere? Ale pred rozhovorom ste spomínali, že to bola pre vás aj dobrá reklama...
K Plesu v opere sa nevyjadrím... Veľmi sa mi tá medializácia páčila, aj keď to nepotrebujem. Je to taká smiešna zhoda náhod, lebo nedávno mi jedna novinárka hovorila, že mala by som urobiť nejaký škandál, keďže som dávno nikde nebola. Toto prišlo, lebo, bohužiaľ, som obdarená a niekomu sa to asi menej páčilo, ako by sa malo.
Tie komentáre vás ani trocha nezamrzeli? Predsa len, niektoré boli riadne uštipačné.
Keby som išla teraz na galavečer OTO, tak ho zo súcitu vyhrám, lebo ľudia vždy potrebujú niekoho ľutovať. Dvojnásobok ľudí ma teraz skôr ľutuje a hovoria, že keby sa tak obliekla nejaká vyplastikovaná žena, tak to nikomu neprekáža... Mne je ľúto tých ľudí, neviem, ako to mám povedať, aby sa niekto neurazil... Ale mám pocit, že za posledných desať rokov slovenský národ veľmi zhlúpol. Stále nám stačí menej a menej, nenarážam tým len na televíziu, ale ľudia prestávajú čítať dobré knihy a uprednostňujú braky. Neviem, kam sa ten svet rúti.
Cítite podobnú zášť aj v spätnej väzbe na magazín Dámsky klub, ktorý moderujete na RTVS?
Občas mi niekto napíše list, aká som strašne otrasná, ale ja sa z toho veľmi teším, lebo nie je dobré, keď moderátor nevyvoláva pozitívnu alebo negatívnu emóciu. Myslím si, že to patrí k môjmu životu, a nie je nič horšie, ako keď ste ľuďom ľahostajný.
Spomínali ste aj zdravotné problémy, čo vás trápi?
Dlhé roky mám koxartrózu (degradácia kolenného a bedrového kĺbu, red. poz.), dá sa s tým žiť. V detstve mi zakázali akýkoľvek pohyb, ale aj tak som sa venovala všetkým možným športom a vďaka tomu som svojmu telu pomohla.
S partiou z Dámskeho klubu (Soňa Müllerová, Karin Majtánová a Andrea Chabroňová) pripomínate hrdinky seriálu Sex v meste. Vy ste však na rozdiel od svojich kolegýň jediná šťastne vydatá. Radíte kolegyniam, ako na to?
Nie, myslím si, že to nepotrebujú, sú to skvelé tri kolegyne, šarmantné baby, ktoré nepotrebujú žiadne mentorské rady. Mám ich veľmi rada, je nám spolu super. Skôr mám spomienku na inú priateľku, ktorá sa začala sťažovať, čo má robiť a čo jej muž... Keď som sa nadýchla, že niečo k tomu poviem, ona ma len plačlivo zahriakla, nech som ticho, lebo mne jedinej to funguje... (Smiech).
