A imigrantskú kartu v kampani využívajú hneď viaceré strany. Ako vníma atmosféru pred voľbami, ktoré budú 5. marca, prezident Andrej Kiska? Ako hodnotí štvorročnú vládu Róberta Fica? Prezident na rovinu povedal, čo si myslí. Toto je jeho odkaz voličom.
Učitelia vstúpili do štrajku. Aký máte z toho pocit?
Školstvo je jedným z najväčších problémov našej spoločnosti. My sme totiž stratili rešpekt a úctu k vzdelaniu, a to je veľmi smutné. Ja sám opakujem dookola, že Slovensku sa ekonomicky darí dobre. Ale potrebujeme si aj správne postaviť priority a podľa mňa školstvo je prioritou, ktorej by sme sa mali skutočne venovať. Štrajk je krajným riešením, ktoré prináša mnoho negatív či už pre rodičov detí, ale aj samotných učiteľov, rozumiem však tomu, že dlhodobo poukazujú na stav v školstve. Ja sám mám malé deti a krútim hlavou, čo deti učíme a ako ich učíme. Napríklad naozaj nerozumiem, prečo sa musia učiť deti vybrané slovo smyk. Koľko ľudí na Slovensku vôbec vie, čo to znamená? Chápem, že v učiteľoch dlhodobo tento pocit vrie a dospel až k tomu, že išli do štrajku. A som veľmi rád, že hovoria o školstve ako celku, nehovoria len o platoch.
Takisto aj sestričky podávajú hromadne výpovede. Vy ako prezident môžete týmto ľuďom nejako pomôcť? Apelovať na vládu, ministerstvo...
Presne tak, ako ste povedali, vidím pozíciu prezidenta - aby kládol otázky. Prezident nemá exekutívnu moc, ale má obrovskú zodpovednosť pýtať sa za ľudí. Prezident má silný mandát pýtať sa a vyžadovať odpovede. A ja od svojho zvolenia, svojej inaugurácie opakujem, že zdravotníctvo a školstvo by mali byť priority. Hlavne teraz v predvolebnom období by to malo byť hlavnou témou. Čo, kto, ako, kedy... Každá politická strana by mala dať jasnú odpoveď. Nie že chcú lepšie školstvo – to hovorí každá strana, ale konkrétne povedať ako. Dokedy, čo presne a kto to urobí.
Beriete argument vlády, že čo tí štrajkujúci vôbec chcú, veď mesiac pred voľbami sa aj tak nič nedá robiť?
Je mesiac do volieb a toto už skutočne nie je výzva pre jednu politickú stranu. Dnes by sa už tento tlak mal orientovať na všetky politické strany, ktoré sa do parlamentu môžu dostať, a každá jedna by mala jasne deklarovať svoje stanovisko ku školstvu.
Keď sme pri tých voľbách, asi mi nepoviete, koho budete voliť. Ale spýtam sa inak, už máte vybraté?
(Smiech) Áno. Mám vybraté, koho budem voliť.
Bolo ľahké vybrať si?
To rozhodnutie nebolo až také jednoduché, ale vyberal som si veľmi pozorne.
Ako ste vyberali? Pretože mnoho ľudí je dezorientovaných a znechutených, že si nevedia vybrať.
Veľa sa teraz stretávam s ľuďmi a diskutujeme o tom. Mnohokrát mi hovoria, že sú sklamaní z politiky, nevedia, koho voliť, pýtajú sa, čo majú robiť. Ja im opakujem stále jedno - najhoršie, čo môžete urobiť, je nejsť voliť. Pretože hlas každého jedného, kto nepôjde voliť, prepadne v prospech politickej strany, a možno práve takej, ktorú by v parlamente vôbec nechcel. Ako si vybrať? Treba si pozrieť, čo politické strany hovoria a kto to hovorí. Či je za tými ľuďmi reálny príbeh a čo si tá-ktorá strana kladie za prioritu. Pre mňa sú jasnými prioritami školstvo a zdravotníctvo.
Teraz je taká móda, a možno ste aj vy súčasťou toho trendu, že ľudia volia nepolitikov. Do parlamentu chcú ísť všelijakí aktivisti, blogeri, podnikatelia... Je to dobrá cesta alebo skôr riziko?
Vždy som si kládol otázku, ako zmeniť našu krajinu, ako ju posunúť ďalej. Odpoveďou je, že treba dostať do politiky nových ľudí. Ale s dvoma podmienkami: schopných a čestných. To znamená, že je za nimi reálny príbeh a vo svojom živote niečo skutočne dokázali, že to nie je len o tom, že niečo hovoria alebo píšu. Vždy vyzývam ľudí, aby sa zapojili, aby vstupovali aktívne do politiky, aby prijali zodpovednosť za našu krajinu. V prvom rade by sme mali ísť voliť, a keď máme pocit zodpovednosti ešte väčší, tak by sme mali do sveta politiky aktívne vstúpiť a vyskúšať veci meniť.
Jednou z veľkých tém týchto volieb je ochrana bezpečnosti Slovenska. Okrem vládnej strany si túto rétoriku osvojili aj ďalší. Je to podľa vás naozaj najväčšia téma našej krajiny, ktorá by mala rozhodovať o jej smerovaní na ďalšie štyri roky?
Je nesmierne dôležité, aby migračná téma neprekryla to, čo Slovensko skutočne trápi. Treba povedať, že migračná kríza sa nás viac-menej ani nedotkla. Nikto sem nechcel prísť, nikto tu ani nie je. My s ňou reálny problém ani nemáme, ale je veľmi ľahké vzbudzovať strach a na tom získavať politické body. Paradoxne, od svojej inaugurácie hovorím, že ochrana a bezpečnosť občanov je základnou úlohou štátu, ale dnes som presvedčený, že to, čo je prioritou pre Slovensko, sú zdravotníctvo a školstvo. Podľa niektorých štatistík ročne na Slovensku zomrie na liečiteľné choroby o 3 000 ľudí viac ako v Česku,pričomČesko je dvojnásobne väčšie. Takže nám zomierajú tisíce ľudí a ja si potom kladiem otázku: Vieme, čo je skutočne pre nás nebezpečné? Pred čím by sme sa mali chrániť?
Vy ako občan a zároveň prezident ako by ste zhodnotili štyri roky jednofarebnej vlády Smeru? Povedzte tri veci, ktoré vás potešili, čo sa vláde podarilo, a tri veci, ktoré považujete za zlyhania.
No... vládu by mali hodnotiť v prvom rade voliči...
To ste aj vy.
Ako prezident hodnotím veľmi pozitívne, že Slovensko je ekonomicky v dobrom stave, že sa znižuje nezamestnanosť, že nám rastie HDP, že máme pod kontrolou deficit štátneho rozpočtu. Na druhej strane sú veci, ktoré sa nám nedaria dlhodobo, aby nevznikol pocit, že z toho viním iba túto vládu. Zdravotníctvo je jeden absolútny chaos, džungľa prepletená rodinkárstvom, osobnými záujmami, korupciou, všetkým možným. Potom je to školstvo, a nakoniec je to korupcia. Ani počas tejto vlády sa žiadna veľká kauza nepodarila dotiahnuť. Pritom ako prezident som vyvíjal snahy, rozoberal som to s generálnym prokurátorom, prokuratúrou, so Slovenskou informačnou službou...
A, žiaľ, ani ako prezident si s tým nepomôžete. Je to tak?
Je mi ľúto, že som musel skonštatovať, že napríklad pri kauze Gorila nemám žiadne iné, ani o nič lepšie informácie ako má verejnosť z médií.
A hovoríte o týchto veciach aj na stretnutiach s premiérom? Môžete si povedať do očí - pán premiér, nepáči sa mi to a to?
Premiér má svojich ministrov a s nimi preberáme veci, ktoré patria pod ich rezorty. S premiérom diskutujeme o základných konceptoch zahraničnej či vnútornej politiky, zdravotníctva, školstva, o rozdieloch v regiónoch a podobne. Vždy sme veľmi otvorení a pomenúvame veci tak, ako ich vidíme.
Myslím, že pre väčšinu ľudí ste akýmsi protipólom Roberta Fica. Beriete to aj vy tak?
Nie. Robím všetko pre to, aby som ako nezávislý, nestranícky prezident bol skutočne kritikom, keď vláda robí niečo zle, a pochválil ju, keď robí niečo dobre. Nemám politickú zodpovednosť voči žiadnej strane, čo je výhodou. Nemyslím si však, že by sme s pánom premiérom boli v nejakých zásadných protipóloch. Áno, sú otázky, kde máme rozdielne názory, ale sú aj otázky, kde máme spoločné názory a rovnaký uhoľ pohľadu.
Nestretávate sa napríklad v téme migračnej krízy. Viackrát ste sa vyjadrili, že sa táto téma preceňuje. Nezmenili ste názor po teroristických útokoch v Paríži a po obťažovaní žien utečencami v Kolíne nad Rýnom?
Moje základné vnímanie migračnej krízy sa vôbec nezmenilo. Do Európy prichádzajú ľudia, z ktorých veľká časť uteká pred vojnou a násilím a snaží sa zachrániť si život. Či už ako Európa, alebo ako Slovensko mali by sme spraviť všetko pre to, aby sme týmto ľuďom pomohli. Potom je tu však aj skupina ekonomických migrantov, pre ktorých musia platiť presné azylové pravidlá. Je logické, že pri takom množstve migrantov, aké prišlo do Európy, sú aj ľudia, ktorých si žiadna krajina neželá mať, ktorí predstavujú potenciálne nebezpečenstvo. Práve preto musí fungovať vstupný azylový proces, ktorý by mal účinne filtrovať, kto tu má byť, kto skutočne potrebuje našu pomoc, komu ide doma o život a komu nie.
Dá sa to pri takom kvante utečencov povyberať?
Čelíme novému fenoménu v obrovskom rozsahu ako nikdy predtým. Musíme spoločne uvažovať, ako ho riešiť. Často kritizujeme Grécko, že pustilo utečencov ďalej do Európy, ale treba si úprimne povedať, že aj väčšia a silnejšia krajina by také niečo nezvládla bez spoločnej pomoci.
Európa teda nechala podľa vás Grécko v štichu?
Nie Grécko, my sme sami seba nechali v štichu. Veľmi pomaly reagujeme na vývoj situácie. Je logické, že 28 krajín sa dokáže spolu chrániť podstatne lepšie, ako keď si teraz pozatvárame hranice a každý štát sa bude starať iba o ochranu svojich hraníc. Vidieť, že Európska únia nekoná dostatočne akčne, rýchlo a jasne. Ak by sme do ochrany vonkajších hraníc vložili spoločnú silu, tak by tá situácia bola dnes podstatne iná.
Obstálo Slovensko v tejto utečeneckej kríze? Je prijatie 149 irackých kresťanov dostatočný podiel?
V minulosti desaťtisíce Slovákov opúšťali svoju vlasť a odchádzali za hranice, to sme si vedeli predstaviť, ale že zrazu k nám prídu nejakí ľudia, dokonca s iným náboženstvom, možno s inou farbou pleti, to nie. Je logické, že ľudia majú obavy, keď prichádza niečo nové a neznáme. K zlyhaniu došlo v tom, že viacerí mienkotvorní politickí lídri namiesto toho, aby ľuďom vysvetľovali, ako sa žije vo Viedni, Londýne, kde je veľa imigrantov, aby hovorili, aké pravidlá by mali platiť, tak vyvolávali strach. Tú najnižšiu emóciu, ktorá sa vyvoláva veľmi jednoducho. Je ťažšie ľuďom vysvetľovať, pripravovať ich na novú situáciu, upokojovať, ako v nich vyvolať strach.
Nechajme politické témy. V Bratislave ste sám, zatiaľ čo vaša manželka s deťmi zostala v Poprade. Ako sa vám ako prezidentovi žije bez rodiny? Chýba vám?
Chýba... Ale absolútne rozumiem svojej manželke, vychováva malé deti...
Aj Kennedy mal malé deti a žena bola pri ňom.
... vážim si ju, že sa o deti vzorne stará a že si na výchovu našich detí zvolila Poprad, chápem to. Sú tam šťastné, majú tam starých rodičov, priateľov, školy...
Nesnažíte sa ju presvedčiť, aby predsa len prišli za vami?
Treba povedať na rovinu, že takto žijú tisícky ľudí... Cez týždeň pracujú mimo a na víkendy sa vracajú domov. Na druhej strane, zaspávať večer sám a zobúdzať sa v prázdnom byte, keď viete, že niekoľko sto kilometrov od vás sú vaše malé deti, je trochu smutné.
Voláte si každý deň?
Pravdaže.
Vídavate sa každý víkend?
Áno, keď sa dá.
Domov do Popradu lietate vládnym špeciálom, čo vám už niektorí vyčítali...
Pri tejto téme sa už musím vždy pousmiať. Samozrejme, chodievam aj autom. Ale čo sa týka lietadla, firma, ktorú vlastním s bratom, vlastní malé ľahké lietadlo. Ja som do Bratislavy vždy lietal, pretože jazdiť často autom je časovo náročné, ale aj nebezpečné. Keď som nastupoval do úradu, spýtal som sa ministra vnútra, či mám používať vlastné lietadlo alebo štátne. Povedal – prosím, používajte našu štátnu letku, veľmi málo sa totiž lieta a piloti lietajú naprázdno nad Bratislavou, aby mali nalietaný predpísaný počet hodín. Tak dobre, bratovi som povedal, že už naše firemné lietadlo nebudem používať, teraz budem musieť používať vládne. Tak to bolo a zrazu nastala kauza, že prezident lieta domov za štátne.
Ako trávite víkendy doma? Dáte sa do teplákov a pozeráte televízor?
Žiaľ, aj cez víkendy mávam program, takže to nie je také jednoduché. Ale sú také víkendy, že celé dva dni nevyjdeme z domu a užívame si sami seba. A keď je pekne, ideme von, deti totiž rady športujú – lyžujú, korčuľujú a ja veľmi rád športujem s nimi.
Váš syn Andrej z prvého manželstva sa prednedávnom oženil, vy ste pri tom neboli. Nemrzelo vás to?
Nie, bolo to dohodnuté, pretože tá skutočná svadba so všetkým bude v kostole tento rok. To bol iba obrad na úrade, lebo vedeli, že sa im onedlho narodí bábo, preto sa chceli už zobrať.
Odlúčený od rodiny ste boli už v 90. rokoch, keď ste rok a pol pracovali v Amerike. Nie je vám ľúto, že pre kariéru nie ste s deťmi a rodinou? Stojí to za to?
To vždy vyhodnocuje potom čas... Keď som bol vtedy sám v Amerike, bola to nesmierna záťaž, ale veľmi veľa mi to dalo - pokoru a pochopenie života. A teraz, keď som vo funkcii, ma veľmi dobíja obrovská energia, ktorú dostávam od ľudí, ktorí mi vravia – pán prezident, sme radi, že ste tam, prosím, bojujte! Vedel som, do čoho idem, ale môžem len zopakovať - pravdaže, bol by som radšej, keby som bol viac s manželkou a s deťmi. Ale chcem, keď sa moje prezidentovanie skončí, aby ľudia, ktorí ma volili, povedali - nesklamal. A to je pre mňa teraz to najdôležitejšie.
