A to napriek tomu, že o jeho podlomenom zdraví sa vedelo. Nový Čas Nedeľa herca viackrát požiadal o rozhovor, stretával sa s našou redaktorkou, ale nechcelo sa mu hovoriť pre médiá, hoci medzi štyrmi očami bola debata príjemná. Naposledy sme s ním hovorili pred pár dňami. Blížili sa jeho 80. narodeniny...
Rozhovor
Na pondelok 1. februára sme mali spolu dohodnutý rozhovor k jeho okrúhlemu jubileu. Už dva týždne predtým sme sa rozprávali, čo bude jeho hlavnou témou. „Viete, nechcem, aby ste písali niečo ako prvý rozhovor po dvadsiatich rokoch. Chcel by som, aby sme sa bavili o umení odísť zo scény,“ povedal herec pokojne. „Stretneme sa ako vždy v kaviarni v nákupnom centre,“ dodal veselo.
Keď mi tento pondelok zazvonil telefón a objavilo sa mi na ňom maestrovo meno, potešila som sa. Ako vždy, volal mi späť. „Martuška, vy ste presná ako hodinky,“ polichotil mi. „Bohužiaľ, musím vás sklamať. Rozhovor dnes neurobíme. Práve idem z dialýzy a čaká ma operácia ciev...“ povedal pomaly a smutne pán Haverl. „Ale keď sa vrátim, zavolám vám. A keby som sa nevrátil..., napíšte, čo chcete, verím vám. Napíšte aj to, ako sme sa stretávali, rozprávali sa, ale k rozhovoru do novín nikdy nedošlo,“ pokračoval. „Nehovorte tak, určite sa vrátite a spravíme pekný rozhovor,“ oponovala som. „Áno, aj ja by som sa rád vrátil... Mám ešte mladú ženu a chcel by som byť s ňou,“ dodal a potom už nasledovalo len zdvorilé rozlúčenie.
Džentlmen
Za uplynulé dva-tri roky si pán Haverl našiel zopár ráz čas na neformálne stretnutie. Musel byť však v pohode. Ak ho trápili zdravotné problémy – a tie ho v posledných mesiacoch naozaj kruto prenasledovali –, ospravedlnil sa. Bol to džentlmen v pravom zmysle slova.
Na stretnutie nikdy neprišiel neskoro, ale v predstihu. V háčkovanej čiapke, s ruksakom na pleci. Úctivo vstal, naznačil pobozkanie ruky a nezabudol na kyticu či čokoládu. Spokojne popíjal kávičku a vyfukoval dym z cigaretky. Rozprávali sme sa väčšinou o herectve, o jeho psíkovi, prechádzkach. O súkromí, svojej druhej žene Boženke, nehovoril a aj vianočné sviatky odbil len v krátkosti.
To ste nemuseli...
Na otázky o rodine rozprával málo. „Keď som sa narodil, mama vravela, že bola krásna slnečná nedeľa a vonku boli dva metre snehu. Trvalo dlho, kým som prišiel na svet, napokon ma vytiahli von kliešťami, a preto ma občas bolieva hlava. Nebudete mi veriť, ale ja sa na to pamätám. Raz vám o tom poviem viac,“ sľuboval herec. Zvyčajne odbil aj roky mladosti na divadelných doskách. „Koho to už len zaujíma, čo bolo. Mladí ľudia majú iné starosti,“ hovorieval maestro, ktorý svojich pár viet do novín nikdy nepotreboval autorizovať. Vždy však zavolal a poďakoval sa: „Ďakujem, pekne ste to napísali!“ Raz však mal výhradu. „Vy ste ma tam nazvali maestrom, to ste nemuseli...“
Prečo Hafi
Leopolda Haverla doma volali Poldinko, ale aj Leo. Prezývka Hafi, ako ho volali všetci kolegovia, vznikla až oveľa neskôr, lebo výnimočne napodoboval štekot psa. Za to, že sa stal hercom, vďačil otcovi, ktorý pracoval v Národnom divadle. „Bol som odchovaný na balete a na opere,“ spomínal. „Prvé angažmán som dostal do Dedinského divadla v roku 1954 a zahral som si Kuba.“ V roku 1968 dostal angažmán do Národného divadla a tomu zostal verný až do poslednej chvíle. Navyše, ešte donedávna nakrúcal jojkársky seriál Divoké kone.
Kde bral energiu a silu na náročné pracovné tempo, na to som sa tiež pána Haverla opýtala. „Povedzte mi, ako sa ja už môžem naštartovať, keď mám osemdesiat rokov. Ja som už v cieli, ja už končím,“ povedal zmierene. „Ja sa už držím len toho Mikulíkovho hesla, ktorý už medzi nami nie je – Vydržať! Vydžať, to je veľké umenie. A vôbec, umenie je udržať sa hore v našej profesii. Dostať sa hore je veľmi ťažké, ale udržať sa je ešte ťažšie. A to už nie je celkom na mne. Ja už musím byť vďačný za každý deň, aj za takýto maličký úspech, ktorý mám aj s touto maličkou postavičkou v Divokých koňoch.“
Hoci chodieval niekoľkokrát do týždňa na dialýzu, mal problémy s cievami aj nohami, statočne čelil údelu staroby. „V novinách som čítal, ako sa dožiť stovky, na tom síce netrvám, ale dôležité je, aby boli nohy a hlava v poriadku. Takže chodím na prechádzky a mozog cvičím tým, že sa učím texty. Ale už stačí aj tohto rozhovoru. Dajte k tomu peknú fotku, najlepšie hore bez,“ zavtipkoval a schuti sa zasmial maestro Haverl, ktorému záležalo na tom, aby mohol odísť zo scény nebadane a dôstojne.
Spomienky kolegov
Alena Ďuránová (34)
„Bol úžasný, keďže sme bývali na tej istej ulici, často sme sa spolu viezli na nakrúcanie Divokých koní. On už vždy čakal na ulici s ruksačikom a ja som utekala, aby som nemeškala. Nemôžem reprodukovať jeho vety, ale vedel byť sarkastický, ironický a zároveň veľmi ľudský. Nikoho tým však neurážal a nemal potrebu zosmiešňovať ľudí. Vždy povedal, že keby vedel, že sa spolu zvezieme autom, krajšie sa oblečie. Keď sme mali spolu nejaké dialógy, povedal: Alenka, vy ma seriete, vy sa nikdy nepomýlite? To sa nedá s vami vydržať! Buďte taká dobrá, urobte nejakú chybu, nech sa necítim ako blbec... “
„Milosrdný osud nás dal dokopy a spolu v šatni sme boli ja, Hafinko, Miško Dočolomanský a Ďuro Slezáček. S Hafinom sme sa skamarátili aj preto, lebo sme mali spoločné záujmy mimo divadla. Veľmi radi sme spolu chodievali na dovolenky v lete i v zime. Hafi bol parťák, ktorý mal tie isté úmysly a chúťky ako aj ja. Počas zimných dovoleniek sme spolu chodili do Tatier. Vždy sme sa zastavili na stanici v Smokovci, lebo tam bola najlacnejšia borovička za korunu päťdesiat a k tomu sme si dali výbornú večeru.
Hafiho som videl naposledy minulý týždeň, keď sme spolu hrali predstavenie v SND. Stretávali sme sa a Hafinko už býval unavený, vždy si v šatni ľahol pred predstavením alebo v prestávkach, keď mohol. Ale nikdy, nikdy sa nesťažoval, že ho niečo bolí, to skôr ja. Ale Hafi nikdy. Bol to chlap do tanca aj do dažďa.“(ako)
